Vyhlásenie k 36. výročiu 17. novembra 1989. (Marker.sk)
V týchto dňoch si pripomíname 36. výročie Novembra 1989. Je to udalosť, ku ktorej sa hlásime, ktorej význam považujeme stále za platný, a ktorej odkaz považujeme za hodný rozvíjania.
November považujeme najmä za obnovenie našej slobody a nastolenie demokracie. Preto v tieto dni bilancujeme, čo sa s týmito základnými hodnotami stalo. So znepokojením konštatujeme, že tieto hodnoty boli v posledných rokoch v značnej miere degradované a v značnej miere sa strácajú, a že v niečom sa v novom šate vracajú pomery spred Novembra.
Čo bolo vtedy a čo je dnes
V roku 1989 sme dokázali pomenovať vtedajšiu krízu komunistického systému, hoci systém dlhodobo túto krízu nechcel priznať a snahu o jej pomenovanie označoval za protištátnu činnosť.
Dnes prechádza krízou spoločnosť Západu a jej štruktúry, ktorých sme súčasťou. Snaha pomenovať túto krízu však býva označovaná za protieurópsku, protizápadnú či dokonca proruskú, a teda akoby nepriateľskú aktivitu.
Pred rokom 1989 sa komunistický režim domnieval, že svoju domácu krízu dokáže zakryť poukazovaním na chyby Západu. Pritom tie chyby nám boli známe, ale chceli sme, aby sa riešili problémy u nás doma.
Dnes sa kríza Západu zakrýva poukazovaním na chyby Ruska, najmä na ruskú inváziu na Ukrajine. Pritom tie chyby poznáme, nepopierame ich a ruskú inváziu sme odsúdili. Chceme však, aby sa riešili problémy u nás doma a problémy v inštitúciách Západu, ktorých je Slovensko členom.
V roku 1989 sme odmietli pavedecké ideológie ako marxizmus-leninizmus a vedecký komunizmus, pretože boli nerozumné. Odmietli sme utópiu a zamieňanie vedy s ideológiou.
Dnes je nám vnucovaná pavedecká LGBT+ rodová ideológia, multikulturalizmus či maximalistické politiky ochrany životného prostredia, ktoré sú nerozumné.
V roku 1989 sme povalili systém spôsobom, ktorý dostal meno Nežná revolúcia, pretože bol sprevádzaný okrúhlym stolom, rokovaním a miernosťou.
Dnes sa agresívny prístup, otvorená hrubosť až obscénnosť stávajú akceptovateľnými prostriedkami politického boja, hoci by nimi nikdy nemali byť.
V roku 1989 sme požadovali slobodné, informujúce a pluralitné médiá. Chceli sme slobodu vyslovovať názory bez strachu zo sankcie.
Dnes máme na Slovensku uniformitu médií hlavného prúdu, pričom tie médiá, vrátane verejnoprávnych, namiesto informovania a prinášania dôležitých faktov sa snažia ľudí vychovávať na svoj obraz, a médiá prinášajúce iný pohľad musia rátať s nálepkou dezinformátorov, prípadne aj so zákazom. Hovoriť slobodne svoj názor znamená značné riziko stať sa obeťou nálepkovania a marginalizácie.