V rubrike 7 dní v kocke komentujeme štyri hlavné témy týždňa. (Marker.sk)
Dnes o „odložení“ budapeštianskeho samitu; o tom, ako došlo na slová Fica a Orbána; o hazarde na štátny pohon (lex Huliak) a o woke súdruhoch, ktorí bojkotujú knižný veľtrh Bibliotéka.
1. Budapešť zhasla
Dobré správy o novom kole mierových rokovaní v Budapešti nevydržali ani týždeň. Aj Američania, aj Rusi zhodne tvrdia, že samit Trump – Putin sa odkladá (čiže ruší). Lebo by bol zbytočný.
Mierový proces, ktorý sľuboval Trump, sa rozpadol. Game over. Nie je o čom rokovať, priestor na dohodu neexistuje.
Je to škoda. No je to aj pravda. Píše sa to ťažko, no mierové rokovania by dnes boli naozaj márne.
Všetko nasvedčuje tomu, že konflikt sa bude musieť rozhodnúť na bojisku. Vojenskou silou. Čo to znamená pre vyčerpanú Ukrajinu, pre autoritu Západu a pre vojnovú peňaženku EÚ, vieme. A vieme to od amerického prezidenta. Rusko to zrejme prevalcuje. Vybojuje svoje ciele (Donbas, neutralita Ukrajiny). A potom budú aj tak nasledovať rokovania a dohody. No už to asi nebude mierový proces, ale skôr povojnový.
Západní lídri a médiá teraz, po krachu rokovaní, hľadajú vinníka. A triafajú veľmi nepresne.
Američania a Briti vinia Putina. Vraj sa s ním nedá rokovať, lebo nijaké dohody nechce. Znie to presvedčivo – ako každá stokrát opakovaná lož. No realita je iná.
Putin žiadal dohody o Donbase, o neutralite Ukrajiny a o bezpečnostnej architektúre pre Európu (zárukách NATO – Rusko) do roku 2021, respektíve do januára 2022. Márne. To isté žiadal krátko po invázii v marci 2022, keď s podporou Izraela a Turecka ponúkal mierové riešenie dohody. Opäť márne. Ukrajina a Západ sa chystali „strategicky poraziť Rusko“. A následne rozšíriť NATO na dostrel od Moskvy.
Po nástupe Trumpa a na samite na Aljaške Putin zopakoval požiadavky a podmienky. Ak prímerie, tak také, ktoré zohľadní ruskú prevahu na bojisku a ktoré povedie k širšej mierovej dohode. Teda k vzájomným bezpečnostným zárukám Západ – Ukrajina – Rusko. Túto zásadu, správnu a poctivú, podporil aj Trump. Prímerie, ktoré nepovedie k mieru, nemá zmysel pre nikoho. Len pre tých, ktorí si želajú pokračovanie vojny.
A nakoniec presne to isté Putin opakuje aj dnes. Minulý týždeň si vyžiadal telefonát s Trumpom. Varoval ho, že americké Tomahawky nedotlačia Rusko k zloženiu zbraní, povedie to len k ďalšej eskalácii. Rusko neustúpi z cieľov a podmienok, ktoré predložilo na aljašskom samite.
Iste, sú to tvrdé podmienky, no také sú pravidlá. Veľmoci pri prekročení červených čiar a pri strategickom ohrození svojej národnej bezpečnosti nerobia ústupky. Ak ich urobia, už to nie sú veľmoci.
Putinovi môžeme vyčítať veľa, no určite nie to, že by niekoho vodil za nos, alebo že by každý druhý deň menil postoje.
Na druhej strane, kritici západnej politiky vinia z krachu rokovaní Zelenského a jeho európskych spojencov. S vysvetlením, že ani Zelenskyj, ani EÚ nechcú mierové dohody. Chcú len timeout, prestávku v boji, ktorý prehrávajú.
Áno, to sedí. No nie je to jadro problému. Ukrajina vojensky prehráva, stratila suverenitu (je totálne závislá od západného financovania vojakov, vlády, dôchodkov). A nie je v pozícii, z ktorej by si mohla diktovať podmienky. To isté platí o EÚ.
Navyše, politika Zelenského a jeho britských koučov je, podobne ako tá ruská, dlhodobo rovnaká. Čitateľná. A pre prípadný samit Trump – Putin nie je až taká podstatná. Rokovania v Budapešti mali byť predsa americko-ruské.
Tým sa dostávame do stredu problému. K americkej politike. Tá je v katastrofálnom a nezdravo chaotickom stave. Aj z pohľadu Putina, aj z pohľadu Zelenského a EÚ.