Ak si chcete niekedy poriadne vyčistiť žalúdok a nechcete si pchať prsty do hrdla, môžete urobiť niečo iné: prečítať si v Denníku N texty autorky Iryna Puškar. (facebook.com/draxlerjuraj)
Neduživá osôbka s mimoriadne zmäteným zmyslom pre históriu tu so železnou pravidelnosťou pchá slovenským čitateľom dávky mäkšej verzie banderovskej ideológie.
Tej, ktorú dnes Kyjev intenzívne podporuje (kým tvrdšie verzie pred svetom zakrývajú a kŕmia nimi napríklad ukrajinskú mládež vo výchovných táboroch, a teraz už aj v učebniciach).
Ale niekedy sú tie texty tak trápne, že naozaj ostáva rozum stáť nad tým, že to redakcia vôbec dá:
V najnovšom komentári Irenka horekuje nad tým, že kníhkupectvá vo svete doteraz predávajú Dostojevského a inú ruskú klasiku. Ako to?!
Jej argument: ruskí klasici priamo podporujú ruskú imperiálnu ideológiu a tým sú spojení s vojnou na Ukrajine.
Príkladov pritom neuvádza veľa, ale dva má. Prvý: v Bratoch Karamazovcoch jedna postava odporúča jednému z bratov, aby hľadal šťastie v zlatej horúčke v Jakutsku.
To je všetko.
Ale Irenka hneď poukáže na to, že je to typický príklad imperiálnej dogmatickosti, lebo Dostojevskij nepoukazuje na to, že na tom území sú pôvodní obyvatelia Jakuti.
No to je úžasné. To je niečo také, akoby sme Markovi Twainovi, Jackovi Londonovi, ale aj Jackovi Kerouacovi a celej americkej klasike vyčítali, že sa nezaoberajú tým, že všade tam, kde ich postavy chodia, žili ešte pomerne nedávno Indiáni.
Pričom: kým Sibír si podmanili Rusi už dávno (v podstate do konca 17. storočia), a všade dodnes žijú pôvodné etniká, s kultúrnymi právami, tak Američania Indiánov vyhladili v drvivej väčšine počas 19. storočia, teda relatívne nedávno. Pričom pôvodné kultúry prežívajú len v pár rezerváciách.
NIKDE, v žiadnom americkom štáte nemá žiaden indiánsky jazyk postavenie oficiálneho, povinného v štátnych školách a podobne.
Naopak, ak už Puškar hovorí o Jakutoch, tak tí majú vlastnú republiku, Sacha, kde sa ich jazyk učí v školách spolu s ruským, majú celorepublikovú televíziu v jakutčine a ruštine, pričom jakutským jazykom ako materinským v Rusku hovorí takmer pol milióna ľudí. Skúste, Irenka, nájsť ekvivalent pri niektorom indiánskom jazyku v USA. No?
Ale Irenka Američanov ani nespomína – zaujímavo, spomenie, že Rusi vraj robili na Sibíri to, čo Angličania a Francúzi v Severnej Amerike. Čo je pomerne nezmysel, Francúzi s miestnymi nažívali relatívne fajn a Angličania síce s niektorými kmeňmi bojovali, no s inými žili v mieri (veľa Indiánov ale pomrelo na Európanmi zavlečené choroby). Plošné vytláčanie a vyhladzovanie začalo až s osamostatnením USA. Američanov ale táto „intelektuálka“ vôbec nespomenie.
Druhý príklad, ktorý uvádza, je Bulgakovova poviedka Zabil som. Keďže aj z tohto autora potrebuje vyrobiť agenta ruského imperializmu, tak tvrdí, že ruskí ľudia vyrastajú na tejto poviedke, ktorú v skutočnosti veľmi málokto pozná, je to také nevýznamné obskurné dielko. A čo je na nej hrozné? Citujem Puškarovú: „Jej hlavnou postavou je ruský lekár, ktorý zabije svojho pacienta Ukrajinca, pretože je „petľurovec“ (prívrženec ukrajinského národno-oslobodzovacieho hnutia). Nič nové. Aká je ruská literatúra a hodnoty, ktoré propaguje, takí sú jej občania a ich vzťah k iným národom.“
Aha. Až na to, že je to pekné zavádzanie. Hlavná postava totiž nezabije plukovníka len preto, že ten je „petľurovec“. Polovica poviedky je o zverstvách páchaných petľurovskými vojakmi a o tom, akým zverom je špeciálne daný plukovník. Až doktor prekoná morálnu dilemu a po tom, ako pred jeho očami plukovník nariadi kruto zbiť ženu, ktorej predtým nechal zabiť muža, doktor ho namiesto ošetrenia zastrelí.
Mimochodom, má to oporu v historických faktoch, keďže časť petľurovcov sa podieľala na rozsiahlych pogromoch proti Židom a ani s iným obyvateľstvom sa nemaznala (pre úplnosť: samotný vodca, Petľura, sa zverstvá svojich vojakov snažil krotiť).
Ale to je všetko vedľajšie, podstatné je, že cez inak úplne bezvýznamnú poviedku môže Puškar tvrdiť, že aj Bulgakova treba odstrániť z kníhkupectiev.
Niekto si môže povedať, ok, no a čo, jedna pobledlá nešťastná pani si rieši bohvieaké životné boliestky publikovaním pomäteností.
Lenže dal by som si veľký pozor. Ak si prejdete sociálne siete, tak vidíte, že podobné Puškarové sa u nás kade-tade lokálne etablujú, samozrejme, s podporou našich mimovládok. A ich argumenty čoraz viac preberajú ľudia z našej kaviarne, už začali omieľať aj tie o imperiálnej ruskej kultúre.
Treba si dať veľký pozor na to, aby takíto ľudia nedostávali u nás akademické pozície, aby ani náhodou nemali prístup k štátnym zdrojom pre svoje konferencie a podobne.
Propagácia ukrajinskej literatúry a kultúry – nech sa páči, bez problémov. To je vítané.
Ale propagácia banderovských drístov – ani náhodou. Choďte si s tým láskavo naspäť do „Ľviva“. Ale neopovažujte sa tým zamorovať vzduch u nás.