Kto nemá reálnu politickú alternatívu, vráti sa k zdôrazňovaniu idealistickej. (Marker.sk)
Vo svete existujú centrá, ktoré udávajú vývoj, a periférie, kde sa myšlienky vychádzajúce z centra dostanú neskôr. V dejinách sa prirodzene mocenské a kultúrne centrá premiestňujú a menia.
Gotika sa objavila vo Francúzsku v 12. storočí, v Uhorsku sa objavila koncom toho istého storočia, na naše územie dorazila ešte o pár desaťročí neskôr. Liberalizmus vznikol v Anglicku a vo Francúzsku na prelome 17. a 18. storočia, do Uhorska sa dostal až v 19. storočí.
Kedysi bol veľmocou Babylon, Egypt, Perzia, Rím, potom zas Európu ohrozovali Mongoli, po nich Osmani, ktorých potomkovia dnes spravujú štát, ktorý je už len regionálnou mocnosťou. Kedysi bolo motorom priemyslu Anglicko, potom Americká únia, dnes sa zdá, že priemyselné centrá sa presúvajú do Číny. Graham Allison zvykne hovoriť, ako amerických študentov na prvej hodine šokuje, keď im oznámi, že veľmocou číslo jedna už je Čína.
Dôvod, prečo to spomínam, je, že u nás dochádza k zaujímavému paradoxu. Po prvé preto, že aj keď sme malý štát na okraji západného sveta, zdá sa, že dnes u nás minimálne v politickej oblasti nedochádza k oneskorenému dobiehaniu centra. O tom, že Ukrajina nebude v NATO, sa začalo v našej politike hovoriť skôr ako v Paríži či Varšave. Pritom dnes je to už rozšírená predstava a s Trumpom uzavretá téma. Po druhé preto, že tí, ktorí zaostávanie za vývojom reprezentujú, sú tí, ktorí samých seba prezentujú ako pokrokových.
Naši progresívci reprezentujú vlnu, ktorá v Amerike už prehrala a aj inde slabne. Rozkvitla v západnom svete zhruba pred desiatimi rokmi (počas migračnej krízy), vrchol zaznamenala asi pred piatimi rokmi (voľby do EP v roku 2019), teraz je skôr na ústupe. Dôvod je pritom jednoduchý, celá škála myšlienok, ktoré progresivizmus reprezentuje, sa ukázala ako prakticky nepoužiteľná. Liečba, s ktorou progresivizmus prišiel, bola niekedy horšia ako choroba sama.