V posledných dvoch rokoch sa v slovenských kinách objavili filmy „Miki“, „Černák“ a „Duchoň“, ktoré mali byť výpoveďou o týchto osobách, v skutočnosti sa však stali výpoveďou o filmároch, ktorí sa o vznik daných diel postarali. Je tiež zrejmé, že výsledkom týchto filmov je veľmi jednostranný a neobjektívny obraz, ktorý ovplyvní pohľad mladej generácie na obe osobnosti. A keďže sa ani o jednej z nich asi tak skoro nenatočí nový film, bude tento pokrivený obraz ešte dlho v spoločnosti rezonovať. (noveslovo.eu)
Vzhľadom na to sa v nasledujúcom texte budem venovať týmto témam:
Miki, Adi a problém extrémizmu
Alkoholik a normalizačný spevák?
Paralely s normalizáciou?
Radosť verzus nenávisť
Miki, Adi a problém extrémizmu
Niet pochýb, že filmy Miki, Černák i Duchoň vzbudili záujem verejnosti, pričom pozornosť vyvolávali nielen slávne mená slovenskej histórie, ale aj kontroverznosť všetkých uvedených diel. Komerčne úspešný príbeh sa určite nemusí opierať o fakty a môže si ich aj prispôsobovať, dokonca môže provokovať a urážať, vytvárať z dobra zlo atď. Otázne je však, v akom rozsahu, zvlášť ak má film ambíciu byť akousi biografiou danej osoby. Nie som pritom jediný, kto si všimol ostrý kontrast medzi pozitívnym obrazom Mikuláša Černáka a negatívnym vykreslením Karola Duchoňa v daných filmoch. Pokiaľ ide o Mikuláša Černáka, ten je známy ako páchateľ množstva zločinov, ktoré znejú až neskutočne.A aj množstvo jeho obetí sa stalo dôvodom, prečo filmy Miki a Černák vyvolali veľkú pozornosť. Samozrejme, treba uznať, že niektoré veci sa tvorcom podarili celkom dobre, napr. vytvoriť mafiánsku atmosféru konca 20. storočia a aj viaceré herecké výkony zaujali. Hneď po vzhliadnutí prvého z filmov ma však napadla jedna provokatívna myšlienka. Čo keby sa podobný film natočil o inom beštiálnom zločincovi, o Adolfovi Hitlerovi? Film by takisto vyvolal obrovský záujem verejnosti, dokonca aj v zahraničí, zvlášť ak by vykresľoval Adolfa Hitlera tak pozitívne ako Mikuláša Černáka a naši umelci by sa „chápavo“ vcítili do jeho situácie v smutných pomeroch po prvej svetovej vojne. Následne by hlavný predstaviteľ označil Adolfa Hitlera za obyčajného človeka, ktorý by mohol byť jedným z nás – ako to povedal Milan Ondrík o Mikulášovi Černákovi. A súčasne by uviedol, že také odporné charaktery, aké nám vládnu v EÚ, by nikdy nezahral…
Dá sa predpokladať, že pri podobnom filme by trestné konanie na seba nenechalo dlho čakať… Priam skvele by sa núkal trestný čin podľa § 421 ods. 1 Trestného zákona (TZ): „Kto podporuje alebo propaguje skupinu osôb alebo hnutie, ktoré násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd…“ Samozrejme, uvedomujem si rozdiely medzi Hitlerom a Černákom, lenže aj tzv. černákovci boli zjavne skupinou osôb, ktorá násilím smerovala k potlačeniu základných práv. A filmy Miki a Černák by sa dali považovať za propagáciou danej skupiny. Film o Adolfovi Hitlerovi v podobnom tóne ako diela Miki a Černák by sa tiež určite označil ako extrémistický materiál a Rozširovanie extrémistického materiálu je trestným činom podľa § 422b TZ. Daný pojem pritom definuje § 130 ods. 7 TZ: „Extrémistickým materiálom sa na účely tohto zákona rozumie … obrazovo-zvukové vyhotovenie a) textov a vyhlásení, zástav, odznakov, hesiel alebo symbolov, skupín a hnutí, ktoré smerujú alebo v minulosti smerovali k potláčaniu základných ľudských práv a slobôd...“ Výnimku podľa § 130 ods. 8 pritom dostali iba vzdelávacie, zberateľské či výskumné účely, o tie ale v uvedených filmoch nešlo. Platí teda, že podobne ako na diela o Hitlerovi, aj na filmy o Černákovi by sa dali aplikovať oba uvedené trestné činy (§ 421 a § 422b TZ)?
Aby bolo jasné, keby sa podobné trestné konanie voči tvorcom filmov Miki a Černák začalo, vnímal by som to ako neprimerané obmedzovanie slobody prejavu a postavil by som sa proti. V minulosti sme však boli svedkami niektorých problematických trestných konaní kvôli extrémizmu, napr. proti Ľubošovi Blahovi a môžeme pochybovať, či tam bola závažnosť konania vyššia než v prípade černákovských filmov. Uvedený príklad ale svedčí skôr o nadmerne represívnom charaktere TZ a o chybách v jeho ustanoveniach. To, čo však považujem za skutočne nevhodné pri téme černákovských filmov a extrémizmu, boli vyjadrenia konkrétnych ľudí o súčasných vládnych politikoch. Znova uvádzam najmä výrok herca Milana Ondríka: „Zrejme by som nešiel ani len na kamerové skúšky, lebo také odporné charaktery, aké nám teraz vládnu, sa mi hrať nechce…“ Týmto tvrdením totiž Milan Ondrík deklaroval, že nám vládnu oveľa horší ľudia, než bol Mikuláš Černák, ktorého bol on osobne ochotný zahrať. Ak by však boli súčasní ministri naozaj až o toľko horší než masový vrah Mikuláš Černák, bolo by legitímne uvažovať aj o ich odstránení? Odtiaľ je len krok k tomu, čo spáchal Ondríkov „umelecký kolega“ Juraj Cintula. Možno že i o ňom sa čoskoro natočí film s názvom „Cintula“ a predstavia ho tam ako idealistického básnika, ktorý chcel zabrániť, aby sa zo Slovenska stala ruská gubernia…
Alkoholik a normalizačný spevák?