Pred 80 rokmi zažil svet dovtedy nepoznané. Šiesteho augusta 1945 o 8:15 hod. ráno sa nad japonskou Hirošimou objavil americký bombardér B-29, ktorý jeho veliteľ Paul Tibbets pomenoval po svojej matke Enola Gay. Podľa svedectva preživších sa ľudia do krytov neschovali, jedno jediné lietadlo predsa nemohlo predstavovať až tak veľké nebezpečenstvo. Opak však bol pravdou. Smrteľný náklad, ktorý bombardér zhodil na Hirošimu, v sekunde akoby roztavil slnko. Atómová bomba nazvaná ,,Little Boy”, ktorú USA zhodili na japonské mesto Hirošima, mala na svedomí smrť viac ako 140 tisíc ľudí. O tri dni neskôr čakal podobný osud na Nagasaki. Odhaduje sa, že na následky oboch výbuchov len do konca roku zomrelo asi 214 tisíc osôb, no celkový počet obetí v priebehu ďalších rokov dosiahol až 340 tisíc. (facebook.com)
Môj názor na to, čo sa pred 80 rokmi stalo v Hirošime a Nagasaki, je jasný. Išlo o jadrovú katastrofu, vedomý a zbytočný akt hrôzy, ktorý mal rozhodnutím vtedajšieho prezidenta Trumana demonštrovať silu USA a postaviť Spojené štáty do čela nového svetového poriadku. Tento dvojnásobný atómový útok nebol riešením, len neľudským, cynickým odkazom Američanov svetu. Napriek tomu, že tento ohavný čin urýchlil kapituláciu Japonska, nikdy k nemu nemalo dôjsť. Veď Japonsko už bolo vtedy vojensky výrazne oslabené. A ľudia trpeli už dlhé mesiace. V marci 1945 nálet 279 strategických amerických bombardérov B-29 usmrtil v Tokiu 100 tisíc ľudí a z miliónov urobil bezdomovcov. Okrem toho tu bola aj tzv. operácia Vyhladovanie, americký plán vyhladovania Japoncov leteckým zamínovaním prieplavov a prístavov. Následkom toho doprava materiálov a potravín do Japonska, v tých časoch úplne závislá od lodnej dopravy, takmer skolabovala. Neboli aj horeuvedené americké útoky nehumánne? Ktorý človek so srdcom môže ale ešte po nich ospravedlňovať Američanov za rozhodnutie zhodiť dve atómové bomby na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki? Na čo to bolo dobré, keď boli Japonci už zjavne na kolenách?
Američanom išlo o jediné, a síce ako som už spomenul, postaviť sa do čela rodiaceho sa povojnového svetového poriadku. Prezident Truman dobre vedel, že aj vďaka prísľubu Sovietov ešte na Jaltskej konferencii, vstúpiť do vojny proti Japonsku do dvoch-troch mesiacov po porážke Nemecka, sa druhá svetové vojna nebude dlho naťahovať. Nemecko kapitulovalo 8. mája 1945, Sovietsky zväz vyhlásil vojnu Japonsku 8. augusta toho istého roku. A nešlo pritom o reakciu na zhodenie prvej atómovej bomby Američanmi. Sovietske prípravy na vyhlásenie vojny Japonsku prebiehali už od jari 1945 – Červená armáda presúvala vojská z Európy na Ďaleký východ, Sovieti budovali logistické trasy (železnice, sklady), trénovali špeciálne jednotky pre operácie v Mandžusku. Samozrejme, aj zo strany Stalina to bolo, okrem snahy konečne a definitívne skončiť druhú svetovú vojnu, aj o získaní vplyvu v Ázii (južný Sachalin, Kurilské ostrovy, Mandžusko, časť Kórei) a tiež o veľmocenskom súboji s USA. Pozemnú inváziu do Japonska síce zvažovali aj Američania s Britmi, Kanaďanmi a Austrálčanmi, ale plánovali ju až na koniec roka 1945. Ak preto hovoríme o skrátení druhej svetovej vojny, veľkú a určite humánnejšiu úlohu pri ňom zohrali vojská Sovietskeho zväzu. Američanom išlo o dominanciu v Ázii a celkovo vo svete, doslova cez mŕtvoly. Preto neváhali s použitím atómových bômb.
Je až neuveriteľné, ako na okrúhle výročie zhodenia atómovej bomby na Hirošimu reaguje v Pravde „analytik globálnych trendov“ Juraj Mesík (na ktorého za čiaru idúce protiruské názory som reagoval pri inej téme len pred niekoľkými dňami): „Milí moralizátori, ruku na srdce: naozaj by ste poslali na smrť státisíce svojich spoluobčanov a mnoho miliónov Japoncov, keby ste mali v rukách zbraň schopnú za pár dní vojnu skončiť? Ak tomu veríte, uverili ste desaťročiam lacnej protiamerickej propagandy.“ Tak stotisíc mŕtvych obyvateľov Tokia a ďalšie státisíce vyhladovaných Japoncov, rovnako aj státisíce mŕtvych po zhodení oboch atómových bômb, to je pre Mesíka okrem protiamerickej propagandy len štatistika. Neskutočne cynické. Ako predseda Zahraničného výboru NR SR a občan Slovenskej republiky, ktorá pozná cenu vojny aj mieru, odsudzujem použitie jadrových zbraní na civilné obyvateľstvo. Dnes, keď sa svet opäť pohráva s pojmom „jadrové zbrane“, by Hirošima a rovnako tak aj Nagasaki mali byť mementom, nie len historickou, či štatistickou poznámkou pod čiarou.
Slovensko musí stáť na strane mieru, rešpektu k medzinárodnému právu a odmietnutia mocenských hier na úkor nevinných.