Uvedomujem si, že sa v tomto svojom príspevku budem asi stále pohybovať na dosť tenkom ľade, a preto chcem hneď na úvod urobiť jednu dôležitú poznámku. Ak niekomu (ba mnohým) tu bude chýbať izraelský pohľad a zvlášť skutočnosť, že som akoby zabudol na izraelské obete tejto vojny, chcem ubezpečiť, že som nezabudol. (noveslovo.eu)
Ale tie naše hlavné masmédiá pripomínajú, najmä v spojitosti s masakrom 7. októbra 2023, viac než často. Preto mojím zámerom bolo pozrieť sa na naše masmédiá, konkrétne na spravodajstvo RTVS, očami druhej strany, Palestínčanov, teda pohľadu, ktorý býva naopak v našich médiách často opomínaný, obchádzaný, zamlčovaný. Nejde mi však o nahradenie jedného pohľadu druhým, jednej jednostrannosti inou, či nebodaj jednej pravdy druhou, inou pravdou, ale len o zmenu perspektívy a prenesenie dôrazu na tie aspekty, ktoré nám možno z rutiny, už zabehaného prístupu či kvôli istým predsudkom, resp. z istých politických a ideologických dôvodov nezriedka unikajú alebo im nevenujeme zvláštnu a dostatočnú pozornosť. A keby len to. Obávam sa, že takýto iný pohľad je niekedy celkom zámerne prehliadaný, aby sme si nebodaj nepohnevali našich západných spojencov, a v niektorých prípadoch i našich chlebodarcov. A tak mnohé (ak nie väčšina) z našich masmédií úmyselne manipulujú s informáciami tak, aby naplnili tento strategický cieľ a súčasne vyzerali čo najviac vierohodne. A to sa týka i verejnoprávnej RTVS. Je preto niekedy úsmevné až tragikomické z úst jej moderátoriek a moderátorov, redaktoriek a redaktorov sem-tam počuť, ako treba bojovať so šírením dezinformácií prostredníctvom kritického myslenia a zároveň sa v tej či onej miere na nich aktívne podieľať. Lebo, či sa to niekomu páči alebo nie, manipulácia s informáciami je tiež jednou a významnou formou šírenia dezinformácií, o to nebezpečnejšou, že sa zahaľuje do rúška nestrannosti a objektivity. Ale taká je každá manipulácia, že je veľmi často skrytou a neraz veľmi prepracovanou technológiou uplatňovania moci a šírenia propagandy. Manipuluje sa slovom i obrazom, pričom divák, čitateľ či poslucháč len málokedy tuší, čo sa skrýva za takpovediac nevinne ponúkanou informáciou, podnetom. Obvykle ich viac neanalyzuje, lebo jednoducho na to nemá čas ani chuť. A tak zvyčajne iba prijíma, „konzumuje“ vybrané informácie. Manipulácia tu potom spočíva zväčša nie v tom, že by sa celkom nehovorila pravda, ale najmä v tom, že sa nepovie celá pravda. Alebo namiesto hľadania nejakej pravdy viac ide iba o šírenie určitej pravdy. Inak povedané, manipulácia len zriedka pracuje priamo so lžou, skôr s istou vidinou pravdy – to, čo sa za pravdu považuje, resp. čo sa má za ňu považovať a takto (ako odznelo vo filme Počiatok) prenášať do ľudského vedomia, či skôr do jeho podvedomia žiadúce myšlienky. K nej napr. patrí zjednodušovanie problému, vytrhávanie vecí zo súvislostí, z kontextu, prispôsobovanie si faktov, selektívny výber tém – filtrovaním, interpretáciami, udržiavaním diskusií v určitých medziach a podobne, zatajovanie faktov, udalostí, pravdy, čierno-biele vytváranie skutočnosti cez prizmu dualistického modelu priateľa-nepriateľa, neustále opakovanie, zveličovanie, nespochybniteľná identifikácia informácií s recipientmi („ako všetci dobre vieme“ ) a s udalosťami („ako je známe“), neustále zdôrazňovanie vlastnej objektivity, nestrannosti, atď.
Pre obmedzený priestor sa tu zameriam len niektoré, azda najdôležitejšie metódy a techniky manipulácie s informáciami.
Zamlčiavanie skutočnosti. K manipulácii s informáciami dochádza i vtedy, keď sú niektoré skutočnosti obchádzané politikmi a masmédiami. To je aj prípad palestínskej Gazy. Ešte nedávno spravodajstvo RTVS nezabudlo odvysielať takmer po každom izraelskom bombardovaní tohto okupovaného územia vyhlásenie hovorcu izraelskej armády, legitimizujúce toto barbarské, nevyberavé počínanie. Dnes tak už nerobí. Ale zato temer úplne ignoruje aktivity OSN a neziskových organizácii na zmiernenie dosahov izraelskej armády na civilné obyvateľstvo, ako tomu bolo nedávno v prípade známej klimatickej aktivistky Grety Thunbergovej. A keď už odignorovalo jej tlačovku, kde okrem iného hovorila o nepochopiteľnom mlčaní západného sveta o katastrofálnej humanitárnej situácii na okupovanom území, tak po vyplávaní lode s humanitárnou pomocou vyšlo s krátkou správou, že sa „takto snaží prelomiť, ako tvrdí blokádu (ktorá teda podľa tohto výrazového spojenia nemusí ani existovať) izraelskej armády.“
Selektívny výber informácii a faktov. Pritom sa využíva a neraz i zneužíva skutočnosť, že v súčasnej situácii takmer bezbrehej záplavy informácií nie sme schopní obsiahnuť všetko a musí sa medzi nimi vyberať, čo je dôležité, významné a čo menej. To však súčasne znamená, že sa tu masmédiá len ťažko ubránia jednostrannosti a subjektívnosti. Povedzme v tom, čo, aké témy uprednostnia alebo zdôraznia a aké naopak zatlačia do úzadia alebo úplne zamlčia. Tak napríklad (a naozaj tu ide iba o jeden z množstva príkladov) len nedávno, konkrétne 10. júla vo večerných Novinách RTVS sa spravodajstvo takmer hneď na začiatku podrobne venovalo bombardovaniu ukrajinských miest, kde zomrelo spolu päť ľudí, ale o 66 mŕtvych Palestínčanoch, ktorí v ten istý deň zahynuli v Gaze v tých istých Novinách nebola ani len zmienka. Samozrejme, každý vyhasnutý život je tragédia, zvlášť, keď vyhasol zbytočne, vo vojne, ale práve o to je takáto selekcia a asymetria smutnejšie, že pochádza z verejnoprávnej inštitúcie.
Spochybňovanie relevantných, ale nežiaducich informácií. Napríklad informácie o bombardovaní škôl, nemocníc alebo stredísk humanitárnej pomoci, kde takmer dennodenne zomierajú desiatky nevinných obyvateľov Gazy skoro pravidelne dopĺňajú komentárom, že ide o informácie z palestínskych zdrojov, ktoré sa nedajú „nezávisle“ overiť. (Pritom zabúdajú pripomenúť, že zásluhu na tomto stave nemajú Palestínčania, ale izraelská vláda, ktorá bráni zahraničným novinárom čo i len vstúpiť na nimi ovládané okupované územie.) V porovnaní s tým som sa nestretol s tým, že by povedzme informácie z Ukrajiny, hoci by pochádzali tiež len z miestnych ukrajinských zdrojov boli takto permanentne spochybňované.
Prekrývanie informácií alebo „prekrývajúci diskurz“, ako nazval túto metódu dezinformácií známy francúzsky novinár španielskeho pôvodu Ignacio Ramonet. Ide o spôsob manipulácie s informáciami, keď sa z hľadiska propagandy takpovediac menej významná, a hlavne, menej žiadúca správa zakryje akoby „relevantnejšou“ informáciou. Práve to sa stalo podľa neho v roku 1994, keď bol na filmovom festivale v Cannes premietaný film o genocíde v Bosne pod rovnomenným názvom Bosna!, ktorému venovali francúzske médiá všetku svoju pozornosť v čase, keď ešte väčšia dráma genocídy obyvateľstva sa odohrávala v africkej Rwande, s najväčšou pravdepodobnosťou preto, že vrhala na západné mocnosti veľmi negatívne svetlo. Niečo podobné možno pozorovať aj dnes v izraelsko-palestínskej vojne, ktorej sa z rovnakých pohnútok ako v predchádzajúcom prípade na Západe (a opäť treba dodať, že RTVS nevynímajúc) venuje nepomerne menšia pozornosť než vojne na Ukrajine. Museli by totiž asi priznať i to, ako západné veľmoci , ale aj Slovensko a iné menšie štáty (česť výnimkám, ako je Španielsko alebo Slovinsko) ekonomicky, politicky, vojensky i morálne chtiac-nechtiac podporujú zabíjanie (aj či v prvom rade) nevinných civilných obyvateľov.
Čiernobiela interpretácia reality, v danom prípade vojny medzi Izraelom a Palestínou (čo mimochodom, už nie je presné, lebo túto vojnu dnes vedie takmer výlučne len Izrael). V duchu západnej propagandy, ktorej je značne poplatná i RTVS, jedni sú v tejto teroristi a druhí…, no, nie sú teroristi, jedni sú stále nebezpeční – druhí sa iba bránia (ale pozor! Aby nedošlo k omylu – tí, ktorí sa stále iba bránia sú Izraelčania), jedni sú barbari a fanatici – druhí sú stelesnením západnej civilizácie a demokracie (veď, tam majú stále parlamentné voľby!) atď. a podobne. A tak nám nič nebráni, aby sme tých druhých (Izraelčanov) vítali s otvorenou náručou na piešťanskom letisku za asistencie kamier verejnoprávnej televízie alebo hrali priateľský futbalový zápas s jej reprezentantmi. To všetko len opäť dokazuje, že čiernobiele videnie je nielen povrchné, jednostranné, hlúpe, ale tiež amorálne.
Charakter informácie a či sa z nej napokon nestane dezinformácia však závisí nielen od jej obsahu, ale neraz ešte viac od jej štruktúry, usporiadania, radenia jednotlivých správ. Nie je totiž vôbec jedno, akú informáciu budú prezentovať ako prvú a čo po nej bude nasledovať. A i keď nemusí medzi nimi priama príčinná súvislosť, čitateľovi, poslucháčovi alebo divákovi sa poradím informácii vnucuje takáto súvislosť. Ak napr. moderátor v televíznych Novinách RTVS ako prvú zahlási informáciu, že palestínski teroristi vyslali na izraelské územie raketu a následne informuje, že izraelská armáda bombardovala Gazu, čím má vzniknúť dojem, že bombardovanie palestínskeho územia bolo iba odvetou za útok teroristov, hoci bombardovanie Gazy sa začalo už niekoľko dní predtým, a teda nebola medzi nimi bezprostredná kauzálna súvislosť.
Hra slov. Súčasťou manipulácie s informáciami je podivuhodná „hra“ so slovami, s pojmami. To, čo sa u jedných (Ruska) v spravodajstve RTVS otvorene nazve vojna alebo agresia, u druhých (Izraela) sa označí len za vojenskú operáciu či ešte všeobecnejším, neutrálnejším výrazom „vojnový konflikt“. A hlavné titulky večerných Novín zase ohlasujú: „Izrael zaútočil na militantov v Gaze“. No zabíjanie Palestínčanov izraelskou armádou v Gaze či izraelskými osadníkmi (za aspoň pasívnej účasti armády) na Západnom brehu Jordánu býva bežne v správach eufemisticky nazývané „incident“, teda ako menšia nepríjemnosť.
Tu by som mohol za celým príspevkom dať pomyselnú bodku. Nedá mi však, aby som ešte neodcitoval z divadelného predstavenia Hitlerov prezident: „Hriechom nie je len to, keď človek zlo spácha, ale aj to, keď o ňom vie a nezabraňuje mu, alebo nespraví nič pre to, aby mu zabránil.“ A to je i hlavným zmyslom tohto príspevku.
(Ivan Buraj je filozof zameriavajúci sa na sociálno-filozofickú problematiku.)