Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale zábery, ktoré vidíme v posledných dňoch, vo mne vyvolávajú pocit prenesenej hanby. Prezident, minister, poslankyňa a zápasník v maskáčoch pripomínajú skôr Fantastickú štvorku alebo ďalší diel reality show Farma ako seriózny výcvik pre Národné obranné sily. Rád by som Petrovi Pellegrinimu pripomenul, že hlavu štátu sme si zvolili a štedro si ju platíme preto, aby riadila štát, nie preto, aby šaškovala ako oneskorený pubertiak, ktorý sa v detstve málo hral na vojačikov a teraz si to kompenzuje. (facebook.com)
Taľafatky o tom, že nám ide príkladom, si nechajte pre slabomyseľných. Už ste videli generála, ako kope zákopy a nechá sa preháňať čatárom? Hlavný veliteľ ozbrojených síl nielenže nesmie prijímať rozkazy od veliteľa čaty, ale celá táto nedôstojná šaškáreň dehonestuje úrad hlavy štátu tak, ako to nedokázal vari nikto. Nemá vari prezident čo robiť? Premiér vedie urputný boj za zachovanie energetickej bezpečnosti Slovenska, sme pod obrovským tlakom Nemecka, dnes nás zradilo Česko a Peter Pellegrini sa tvári, že sa ho to netýka a necháva v tom predsedu vlády samého, lebo pre neho je správou dňa, že práve fasoval ešus?
Lomcuje mnou hnev, keď vidím, ako rýchlo sa nám „prezident mieru“ odkopal a ako kašle na svoje základné povinnosti. Keď ho podpredseda parlamentu Andrej Danko vyzval, aby okamžite prestal s tým cirkusom a vrátil sa k svojej práci, možno to nebol najšťastnejší spôsob, ale reakcia Petra Pellegriniho ma šokovala. Nielenže to trucovito odmietol, ale v nakrútenom videu vyzval Andreja Danka, aby sa prihlásil tiež a uvidel, aká je to „pecka“. Ak uvážime, že Andrej Danko si poctivo odkrútil rok základnej vojenskej služby a Peter Pellegrini má modrú knižku, tak je to vyslovená drzosť.
Už dlho mám pocit, že Peter Pellegrini je armádou a militarizmom úplne posadnutý. Je najvýraznejším a najhlasnejším podporovateľom extrémneho zbrojenia, obdivuje zbrane, uniformy a vojenský život. Aj tieto manévre sú pre neho zámienkou, aby mohol nosiť čo najčastejšie svoje obľúbené maskáče a aby nosením uniformy neporušoval zákon o ozbrojených silách. Prezident Pellegrini sa v tomto rád odvoláva na príslušníkov kráľovských rodín, ktorí často nosia uniformy. Lenže oni sú na rozdiel od neho absolventmi vojenských akadémií a majú za sebou niekoľkomesačný výcvik a niekoľkoročnú službu v tamojších ozbrojených silách. Prezident Pellegrini nič také nie je a svojím pózovaním v maskáčoch a so samopalom vnáša do spoločnosti toho najodpornejšieho ducha militarizmu.
Pán prezident, poviem vám to otvorene. Stále si myslím, že ste lepšou hlavou štátu ako by mohla byť hoci aj tá najlepšia verzia Ivana Korčoka. Ale keď som videl ten zvrátený spôsob, akým ste sa prihovorili občanom so zbraňou v ruke a zovretou päsťou, po prvýkrát som sa hanbil za to, že som sa aktívne podieľal na vašom zvolení a že som presvedčil desaťtisíce ľudí, aby vám dali svoj hlas. Takéhoto prezidenta som nevolil. A som presvedčený, že ani ostatní občania si neželajú vidieť na tomto reprezentatívnom poste niekoho, kto vyzerá skôr ako vodca vojenskej junty než civilná hlava štátu. Viac nepoviem len z úcty, ktorú prechovávam k tomuto úradu.
Asi by sme si mali konečne vysvetliť, že byť za mier neznamená iba príležitostne vykrikovať toto heslo a mávať papierovou holubicou. Už Andrejovi Kiskovi a Zuzane Čaputovej, ktorí svojim kritikom laxne odkazovali, že všetci chcú predsa mier, som odpovedal – ale nie všetci pracujú v jeho prospech. Toto nie je mierový štát a súčasná vláda rovnako ako tie predošlé budujú vojnovú republiku. Kultúra mieru si vyžaduje úplnu zmenu, vrátane inštitucionálnych základov a politickej kultúry. Aj preto v hnutí Zjednotení za mier pripravujeme projekt vzdelávania v tejto oblasti. Už teraz vidíme, že je to beh na dlhé trate, ale ak sa chceme prepracovať k nejakým výsledkom, musíme najprv zmeniť myslenie ľudí, medzi ktorými ešte stále prevládajú dávne mýty a predsudky typu „vojna z teba urobí chlapa“ alebo „pocit bezpečia nám dá len silná armáda“.
Toto nie je o potrebe brániť svoju vlasť. Aj ja ako pacifista by som bránil svojich blízkych, ak by ich niekto napadol, hoci aj s holými rukami, takto otázka nikdy nestála. Nikdy nikto netvrdil, že sa nemáme brániť, ani Gándhí nie, to je zámerná dezinterpretácia jeho posolstva. To, čo hlásame, je, že sa musí úplne zmeniť spôsob nazerania na konflikty a ich riešenie, že musíme vojnám predchádzať, nie neustále ich vyvolávať, a potom zdôvodňovať potrebu zbrojenia. To je začarovaný kruh militarizmu.
Občas počúvam, ako niekto prezidenta moralizujúco bráni, že chce predsa niečo urobiť pre svoju vlasť. Myslím si, že ústava jasne hovorí, ako môže hlava štátu slúžiť vlasti, a tento spôsob ulievania z práce medzi ne nepatrí. Obhajovať ho tým, že je hlavným veliteľom ozbrojených síl a musí sa niečo naučiť, je úplne smiešne, lebo to je ceremoniálna funkcia, z ktorej mu vyplýva právomoc vyhlasovať vojnu, aj to len na návrh parlamentu. To je niečo podobné, ako keby niekto tvrdil na základe toho, že prezident podpisuje zákony, že by mal absolvovať kurz tvorivého písania. A tak tu mám pre všetkých, ktorí obdivujú túto trápnu grotesku papalášov, jeden dôležitý odkaz: nezabudnite, že keď vypukne vojna, oni do nej nepôjdu – vy áno.