Na základe rozhodnutia prokurátora Generálnej prokuratúry SR napísal sudca Peter Šamko zdrvujúcu kritiku akcie „Búrka“[1], ktorá je ale v svojej podstate odhalením celého systému Lipšica a Čurillovcov. Okrem iného uvádza: „Išlo o systémové zlyhanie, ale orgánov činných v trestnom konaní, ktoré vytvárali iba zdanie vyšetrovania údajnej trestnej činnosti a ktoré túžili viac po pozornosti médií a skalpoch obvinených, než po skutočnej pravde.“ Tento svoj názor nevytvára na základe dojmov a želaní, ale na základe právne relevantného vyhodnotenia neuveriteľne účelových a chybných postupov OČTK. (noveslovo.eu)
Peter Šamko okrem iného píše: „Dôvody, ktoré viedli prokurátora k zastaveniu trestného stíhania, sú hanebné, nakoľko odhaľujú to, že ku vzneseniu obvinenia zo strany prokurátorky ÚŠP (teda nie začínajúceho vyšetrovateľa, ale prokurátorky údajne „elitnej“ prokuratúry) prišlo absolútne aktivisticky (premotivovane, neodborne), keď na vznesenie obvinenia stačilo len nepreverené tvrdenie kajúcnika (tzv. narozprávaný skutok, ktorý nebol objektivizovaný žiadnym dôkazom), a to dokonca tvrdenie, ktoré bolo tzv. dôkazom z počutia (svedectvo z druhej ruky). A to sme ešte nedávno počúvali zo strany ÚŠP, že nikdy nedošlo ku vzneseniu obvinenia iba na podklade nepreverenej výpovede kajúcnika. Nielen že došlo, ale dokonca bolo obvinenie vznesené na podklade dôkazu z druhej ruky, čo neurobí ani začínajúci poverený príslušník PZ.“ Je to veľmi silné vyjadrenie a zhodnotenie situácie, ktorá je súčasne aj vizitkou Matovičovej, Hegerovej a Ódorovej vlády a rovnako aj prezidentky Čaputovej, ktorá zabránila ministrovi vnútra úradníckej vlády Ivanovi Šimkovi, aby do tohto systému zasiahol a odvolala ho z funkcie.
Je takmer isté, že pre podporovateľov systému Lipšic-Čurilla to nič neznamená. Ich presvedčenie je pevné; ako náboženská viera. Okrem samotných aktérov tohto systému, ktorí v ňom pôsobili a pre ktorých je to v podstate boj o ich vlastnú kariéru, je tu veľa aktivistov z politickej a mediálnej sféry a z niektorých častí takzvanej „občianskej spoločnosti“, ktorí vytvárali vhodnú spoločenskú atmosféru. Je taktiež samozrejmé, že politické strany, ktoré boli v tej dobe pri moci, budú naďalej obhajovať neobhájiteľné a že Matovič, Kolíková, Mikulec, Remišová a podobne nikdy nepripustia žiadne zlyhanie, pretože by tým spochybnili seba samých.
V tomto smere je zaujímavý postoj Progresívneho Slovenska, ktoré nebolo súčasťou vládnej moci, nebolo na tomto procese zneužívania práva priamo zainteresované, ale napriek tomu a napriek stále väčšiemu množstvu odhalení vytrvalo a neochvejne obhajuje tento „lipšicovsko-čurillovský“ systém. Pre progresívcov to nie je politická nevyhnutnosť ako pre OĽaNO, Demokratov alebo SaS, ktoré sa na týchto procesoch aktívne podieľali. Prečo obhajujú neobhájiteľné? Prečo to robia? Nebolo by politicky lepšie povedať, že je potrebné všetky podozrenia vyšetriť a že platí to krásne a sprofanované „Padni komu padni.“ Prečo ignorujú to, čo dokladá napríklad sudca P. Šamko a popierajú realitu?
Možným vysvetlením je zmena pohľadu na vzťah PS a Denníka N. Vzniká otázka, či je tento vzťah skutočne taký, ako je často prezentovaný, totiž že Denník N je „tlačový orgán“ Progresívneho Slovenska. Nie je to náhodou naopak? A to tak, že Denník N má Progresívne Slovensko ako svoj politický nástroj, že PS je politickým orgánom záujmového a ideové pozadia Denníku N? Takto by sa totiž dala pochopiť bezvýhradná, pomýlená a dlhodobo neudržateľná podpora Progresívneho Slovenska systému Lipšica a Čurillovcov.
Keby totiž PS odstúpilo od tejto podpory, dalo by najavo nedôveru Monike Tódovej a vlastne celej redakčnej politike Denníka N. A pokiaľ je Denník N tvorcom politiky Progresívneho Slovenska, tak musí – aj napriek realite – hlásať to, čo hlása. Že skutočné je to, čo píše Monika a nie to, ako to v skutočnosti bolo.
Pokiaľ chce PS robiť skutočne normálnu politiku, malo by rešpektovať aj nepríjemnú realitu: „Nech je aj toto trestné stíhanie mementom, že klaňať sa dopredu pred výpoveďou kajúcnika, chcieť byť v pozornosti médií, respektíve stotožňovať priznanie obvineného s pravdou je znakom úpadku trestného práva, keď sa nielen riadne dokazovanie nahrádza túžbou, či vierou (hoci trestné právo nemá náboženský rozmer), ale aj zásada voľného hodnotenia dôkazov sa nahrádza zásadou svojvoľného hodnotenia údajných dôkazov (tvrdení). Subjektívne presvedčenie o vine obvineného, ktoré sa neopiera o relevantné dôkazy, iba o ničím nepreverené tvrdenie, vedie vždy k nezákonnému procesu.“ Končí svoj článok sudca Šamko.
Je preto odôvodnené povedať, že zrušenie špeciálnej prokuratúry, NAKA a podobné kroky boli opodstatnené a pozícia Progresívneho Slovenska, ktoré tieto orgány a ich aktérov neúnavne obhajovalo, nebola bojom za právny štát, ale za jeho deštrukciu.
[1] https://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a1595-skolonizovane-organy-cinne-v-trestnom-konani-alebo-ako-nahradit-dokazovanie-tuzbou-po-priznani-o-kauze-burka-po-piatich-rokoch