Vojnový konflikt medzi dvojicou Izrael, USA a Iránom je predbežne ukončený. Západné krajiny americko-izraelský útok na Irán obhajujú, i keď opatrnejším tónom. Iní útok kritizujú, ale čo je zaujímavé, tiež opatrnejším tónom. Generálny tajomník OSN Guterres vyjadril „vážne znepokojenie“. Útok kritizovali Rusko, Čína a mnoho islamských krajín. Najzaujímavejšie je však to, že obhajcovia a kritici sa zhodovali v tom, že konflikt treba deeskalovať a treba sa vrátiť k diplomacii. (facebook.com)
Patrím k tým, čo útok Izraela a USA na Irán považujú za neoprávnený. To však neznamená, že obhajcovia útoku v niečom nemajú pravdu. Vieme, v čom je problém. V iránskej jadrovej bombe. V tom, či ju Irán má alebo nemá, či ju mať chce a či urobí definitívny krok k jej získaniu. O týchto otázkach sa diskutuje od začiatku 90. rokov.
Občas čerpám informácie z názorov Scotta Rittera, ktorý bol v rokoch 1991 – 1998 inšpektorom OSN so zameraním na zabránenie šírenia zbraní hromadného ničenia. Bol kritikom americkej invázie do Iraku a spochybňoval vládne tvrdenia o zbraniach hromadného ničenia v Iraku, v čom mal pravdu.
O iránskej bombe spravodajské služby a odborníci unisono hovoria, že Irán bombu nemá. Zároveň Benjamin Netanyahu tridsať rokov tvrdí, že Irán ju už, už bude mať a že preto treba vládu v Iráne zvrhnúť. Ritter napísal v októbri 2024 prehľadný článok s názvom „Iránska bomba je reálna – a je tu“ pre Consortium News, ktorý popisuje stav vecí.
Ritter sa domnieva, že od vypuknutia konfliktu medzi Izraelom a Iránom v roku 2024 sa zrejme mení postoj Iránu k vlastníctvu jadrových zbraní.
Ritter spomína fatvu, v ktorej Najvyšší vodca Iránu ajatolláh Chameneí označil jadrové zbrane za vážnu hrozbu pre ľudstvo a ich použitie označil za zakázané. Ritter však poznamenáva, že podľa šíitskej viery platnosť fatvy nemusí byť trvalá a podľa nových okolností možno vykladať vieru i inak. Píše, že v Iráne sa v roku 2024 objavili najmenej tri vyhlásenia, ktoré otvorili dvere možnosti zrušenia fatvy proti získaniu jadrových zbraní.
Vyjadril sa tak Ahmad Haghtalab, veliteľ Zboru islamských revolučných gárd zodpovedný za bezpečnosť jadrových zariadení, bývalý minister zahraničných vecí Kamal Charazi, poradca Najvyššieho vodcu, napokon to žiadalo v spoločnom vyhlásení 39 poslancov iránskeho parlamentu.
Vo všetkých troch prípadoch sa argumentovalo hrozbou útoku voči Iránu, pričom v prvom i v treťom prípade sa uvádzalo, že hrozba prichádza zo strany Izraela.
Podľa Rittera „na základe výpočtov odvodených z iránskych zásob 60-percentne obohateného hexafluoridu uránu by Irán mohol vyprodukovať dostatok vysoko obohateného uránu (t. j. nad 90 percent) na výrobu 3 až 5 zbraní v priebehu niekoľkých dní“.
To znamená, že správy o tom, že Irán nie je ďaleko od získania bomby, boli pravdivé v tom zmysle, že ak by došlo k politickému rozhodnutiu (k odvolaniu fatvy), tak Iránci by bombu vedeli v krátkom čase vyrobiť.
Nemyslím si, že štáty majú právo na vlastnenie jadrových zbraní a myslím si, že na tento vývoj v Iráne sa treba pozerať kriticky a s nesúhlasom.
Zároveň si však nemyslím, že konanie Izraela a USA bolo v poriadku.
Po nedeľňajšom americkom útoku na iránske jadrové zariadenia dostal minister Marco Rubio v televízii CBS otázku, či USA majú poznatky o tom, že Najvyšší vodca Chameneí urobil rozhodnutie o výrobe bomby. Rubio odpovedal, že to je nepodstatné. Ak Irán vyrába vysoko obohatený urán, tak chce bombu a hotovo. Treba ho bombardovať.
Lenže táto argumentácia nie je v poriadku a preto útoky Izraela z 13. júna (s tichou podporou USA) a potom americký útok z nedele neboli v poriadku.
Ako sme videli, vysoko obohatený urán mali Iránci už dávno, v minulom roku, ale žiadne politické rozhodnutie o bombe Irán neurobil. Irán bombu stále nemá.
Ešte dôležitejšie je však to, že v čase pred izraelským útokom prebiehali rokovania medzi USA a Iránom! Irán trval bezvýhradne iba na tom, aby mohol vyrábať iba nízko obohatený urán pre mierové využitie, teda aby sa zachoval iránsky jadrový program pre mierové účely. Irán tvrdí, že na to má právo podľa zmluvy o nešírení jadrových zbraní, ktorej je signatárom. A USA podľa správy New York Times z 3. júna s tým boli ochotné dočasne súhlasiť. Ten, kto žiadal úplné zrušenie iránskeho jadrového programu, bol Izrael.
Takže opäť sa použilo násilie, hoci bola nádej na úspech diplomacie a uzavretie dohody. To sa nemá robiť.
Použité násilie prinieslo vyše šesťsto zabitých v Iráne. A v Izraeli desiatky. Realitu bombardovania pocítili i obyvatelia Tel Avivu a Haify. A násilie hrozilo nepredvídateľnou eskaláciou. Nie všetko šlo podľa plánov Izraela a USA. Izrael po prvých úspechoch musel požiadať USA o pomoc. 19. júna Trump vyzval Irán na bezpodmienečnú kapituláciu. Ale tá sa nekonala.
To stále nie je všetko. 13. júna Izrael útočil síce aj na jadrové zariadenia, ale cieľom boli mnohé vojenské zariadenia a boli zabití iránski vedci, vojenskí velitelia a politici. Bol to aj neúspešný pokus o zmenu režimu. S podporou USA. Nebol to Donald Trump, ktorý pred piatimi týždňami v Rijáde hovoril, že treba skoncovať s intervencionizmom neokonzervatívcov?
Trump oznámil, že nedeľným bombardovaním boli iránske jadrové zariadenia a celý program úplne zničené a že rokovania s Iránom budú pokračovať. Je tým spor o vysoké, či nízke obohacovanie už neaktuálny? Uvidíme.
Ak chce Amerika zabrániť Iránu získať bombu, je to v poriadku. Ale nemá sa použiť násilie, ak sa nevyčerpali možnosti diplomacie. Nemá sa strieľať na partnerov, s ktorými sa rokuje. A zmien režimu už bolo tiež dosť.
A čo máme robiť s tým, čo sa stále deje v Gaze? Idem na stránku OSN, hlásia ďalších 400 mŕtvych Palestínčanov. Nemáme na to myslieť?
Napísal som na Plus 7 dní: https://plus7dni.pluska.sk