V kanadskom Kananaskise (provincia Alberta) sa konal 16. – 17. júna 51. samit G7. V roku 2002 tam už bol 28. samit G8, z ktorého účastníkov dnes aktívne v politike pôsobí len prezident zo skupiny neskôr vylúčenej RF Vladimir Putin. (noveslovo.eu)
O vzniku a vývoji skupiny sme v Slove podrobne písali v článku Slabí vodcovia vedú Západ k úpadku (13. septembra 2024) a o narastajúcich problémoch v nej v článku O nestabilite v G7 (28. januára 2025). Západ nechce pripustiť svoj úpadok a slabnúci vplyv vo svete, a preto sa zaťato drží usporadúvania akcií, na ktorých fiktívne dokazuje svoje „vedúce“ postavenie na Zemi. Čo na tom, že je už takmer na smiech „presadzovanie“ sprofanového medzinárodného poriadku založeného na pravidlách a prestať sa nemôže ani s konaním samitov G7.
Výrazná obmena vodcov v G7
Prehľad nových vodcov, ktorí sa prvýkrát zúčastnili na samite skupiny, začneme hostiteľom – predsedom kanadskej vlády Markom Carneyom, ktorý je vo funkcii od 14. marca 2025. Britský predseda vlády Keir Starmer bol menovaný 5. júla 2024. Japonský predseda vlády Šigeru Išiba je v kresle od 1. októbra 2024. Služobne najmladším v skupine je nemecký kancelár Friedrich Merz, ktorý je na poste od 6. mája 2025. Znakom nestability štátov G 7 je, že všetci boli menovaní po predčasných voľbách. Formálne novým je aj prezident USA Donald Trump, ktorý je po štvorročnej prestávke od 21. januára 2025 znovu v kresle. Zhrnieme, že z hláv štátov a vlád skupiny na tohtoročnom samite bola viac ako polovica (štyria) úplne nových.
Doplníme, že aj v EÚ, ktorá je akýmsi „piatym kolesom“ na voze G7, došlo k zmene. Od 1. decembra 2024 je predsedom Európskej rady António Costa. Pred samitom zverejnil propagandistický článok „Spoľahlivé partnerstvá vo svete neistoty“ (Reliable partnerships in a world of uncertainty). V prvý deň rokovania mali obaja vodcovia EÚ aj samostatnú tlačovú konferenciu, na ktorej poučovali o „prínose“ svojej nekompetentnej politiky.
Pre zaujímavosť uvedieme, že veteránom skupiny je francúzsky prezident Emmanuel Macron, pre ktorého to bol už siedmy samit. V roku 2020 sa síce samit kvôli covidu nekonal, ale v číslovaní sa pokračuje bez ohľadu na to bez „medzery“.
Pozvaní hostia
K tradícii samitu patrí, zlé jazyky tvrdia, že preto, aby sa vodcovia jej štátov necítili vo svete osamotení, aj pozývanie hostí, a to nie iba zo Západu. Tohto roku ich bolo sedem: predseda vlády Austrálie Anthony Albanese, prezident Brazílie Luiz Inácio Lula da Silva, predseda vlády Indie Narendra Modi, prezident Juhoafrickej republiky Cyril Ramaphosa, prezident Kórejskej republiky I Če-mjong a prezidentka Mexika Claudia Sheinbaumová.
Samozrejme, na akcii málo príťažlivej výkladnej skrine Západu nemohol chýbať prezident Ukrajiny Volodymyr Zelenskyj, ktorý sa na takýchto podujatiach stáva čoraz väčšou príťažou. Podporovať ho však napriek všetkej paradoxnosti treba. Priznanie, že sa zle a príliš draho vsadilo na koňa pri snahe škodiť Rusku a oslabiť ho, by bolo pre Západ všeobecne i pre G7 zvlášť fiaskom. Pre Zelenského sa skončil samit ďalším malérom, keď sa mu nepodarilo stretnúť s Donaldom Trumpom, ktorý odišiel skôr, ako tam ukrajinský prezident priletel. Zelenskyj potom svoj pobyt na samite skrátil, o. i. vraj aj pre nové nočné útoky na Kyjev. Hoci to nesúvisí so samitom, prinajmenšom podivné je, že Zelenskyj bez ohľadu na ťažkú vojenskú i ekonomickú situáciu Ukrajiny príliš často chodí v teatrálnom vojenskom oblečení hore-dolu po svete, aby žobronil o ďalšie zbrane a peniaze. V prestávkach medzi cestami po svete vydáva doma ako vrchný hlavný veliteľ zmätené a diletantské úlohy ozbrojeným silám, ktoré vedú len k ďalším neúspechom, stratám a škodám. Po príchode zo samitu uviedol na sociálnych sieťach, že vojna na Ukrajine sa predlžuje kvôli Rusku, ktoré blokuje všetky mierové úsilia. Štáty G7 preto „požiadal“ nielen o zvýšenie tlaku na Moskvu, ale aj o každoročných 40 miliárd dolárov v záujme stability Ukrajiny.
Zvláštnosťou samitu bolo, že sa na ňom nakoniec nezúčastnili traja pozvaní hostia – hlavy štátov a vlád. Boli to korunný princ a predseda vlády Saudskej Arábie Muhammad bin Salmán a prezident Spojených arabských emirátov Muhammad ibn Zájid Ál Nahján. Ich neúčasť možno spojiť s napätou situáciou na Blízkom východe. Prípadom, ktorý reputáciu G7 nectí, je odrieknutie účasti prezidenta Indonézie Prabowa Subianta. Prijal síce pozvanie hostiteľa, ale 12. júna oznámil, že na samit nepríde, lebo sa má stretnúť so singapurským predsedom vlády Lawrencom Wongom. Okrem toho v rámci svojej účasti na Petrohradskom medzinárodnom ekonomickom fóre (18. – 21. jún) bude rokovať s ruským prezidentom Vladimirom Putinom!
Ak sa na to pozrieme z iného uhla pohľadu kanadský (je aj občanom Írska a Veľkej Británie, ale ako predseda vlády vraj podniká kroky k tomu, aby sa občianstva vzdal) liberál Carney, ktorý má 12-ročnú prax šéfa centrálnej banky v Kanade a vo Veľkej Británii a teda silné globalistické pozadie, akoby vytiahol do boja proti BRICS. Na samit pozval hlavy štátov a vlád z troch pôvodných členov zoskupenia.
Trump mal pred samitom vyhlásenia v inom duchu. Povedal, že keby RF zostala členom G8, nemuselo dôjsť k vojne na Ukrajine (v rokoch 2017 – 2020 v prvom prezidentskom období však nepodnikol nič významné preto, aby sa Rusko vrátilo do skupiny). Odložil prijatie nových sankcií proti Moskve. Rozpustil aj pracovnú skupinu pre stratégiu nátlaku na Rusko, aby urýchlilo mierové rokovania s Ukrajinou. Novým javom sa stalo, že Trump uviedol, že nie je proti zapojeniu ČĽR do skupiny. V súčasnosti je však otázne, či by sa Rusko a Čína chceli podieľať na pôsobení G7.
Pozvaní na samit boli aj generálny tajomník OSN António Guterres a prezident Svetovej banky Ajay Banga (pôvodom z Indie, od roku 2007 naturalizovaný občan USA). Nemohol chýbať ani generálny tajomník skvostu všetkých bezpečnostných skvostov, teda NATO, Mark Rutte. Ten takmer panicky všade vytrubuje na poplach pred ruskou hrozbou a požaduje zvýšenie vojenských výdavkov, nech to stojí, čo to stojí. Pripúšťa pri tom aj zníženie výdavkov na sociálne a zdravotné zabezpečenie Európanov, ktorí sú podľa neho zrejme príliš „zhýčkaní“. Ako to prispeje k ekonomickému rastu, ktorý je pri zbrojení potrebný, vie asi len on sám a jeho poradcovia. O degenerovanom Rutteho „strategickom myslení“, ktoré sa občas pohybuje na úrovni „stratégov“ v starých dedinských krčmách, svedčí strašenie, že v štátoch NATO, ktoré nezvýšia vojenské výdavky, sa majú začať učiť ruský jazyk.
Z programu samitu
Oficiálny program 16. júna po privítaní vodcov skupiny pozostával zo 4 akcií. Bolo to pracovné zasadnutie ku globálnemu ekonomickému pohľadu, pracovný obed s témou ekonomického rastu, bezpečnosti a odolnosti, pracovné zasadnutie k zaistenie bezpečnosti komunít a pracovná večera s témou zlepšovania bezpečnosti vo svete. Potom nasledoval kultúrny večer.
Program 17. júna sa začal privítaním pozvaných vodcov štátov a medzinárodných organizácií, po ktorom nasledovali pracovné raňajky s témou silná a suverénna Ukrajina. Potom bolo zatvorené zasadnutie G7 (bez oznámenia obsahu). Ďalšou akciou bolo privítanie vedúcich pracovníkov v oblasti pomoci, ktoré bolo bez bližších informácií nejasné. Nasledoval pracovný obed G7 a pozvaných hostí na tému energetickej bezpečnosti.
Po oba dni bolo samozrejme aj „rodinné“ fotografovanie. Fotografie sa však zatiaľ objavujú len sporadicky. Samit zakončila tlačová konferencia predsedu (hostiteľa).
Na samite nebola prijatá spoločná deklarácia. Už dopredu sa s tým počítalo, ale nepriznalo sa, že to je vlastne neúspech toľko omieľanej jednoty skupiny. Hlavným problémom bolo, že sa k nej odmietol pridať Trump.
Boli preto prijaté len Spoločné vyhlásenia vodcov G7 (G7 Leaders’ Joint Statements – Kananaskis, Canada, 17 June 2025). Bolo to celkom 7 dokumentov. Išlo o vyhlásenia o nedávnom vývoji vzťahov medzi Izraelom a Iránom, o nadnárodných represiách, o umelej inteligencii pre prosperitu, o boji proti pašovaniu migrantov. Ďalej sa týkali akčného plánu pre kritické minerály, charty z Kananaskisu o lesných požiaroch a spoločnej vízie budúcnosti kvantových technológií z Kananaskisu. Podľa médií sa Trump pripojil len k vyhláseniu o nedávnom vývoji vzťahov medzi Izraelom a Iránom.
Zo zhrnutia predsedu Carneya (Chair’s Summary), ktoré hodnotí samit, vyberieme, že sa zišiel „s cieľom budovať silnejšie ekonomiky zvýšením bezpečnosti komunít a bezpečnosti sveta, podporou energetickej bezpečnosti a urýchlením digitálnej transformácie, ako aj podporou partnerstiev budúcnosti. Päť desaťročí po svojom založení v roku 1975 skupina G7 naďalej preukazuje svoju hodnotu ako platforma pre vyspelé ekonomiky na koordináciu finančnej a hospodárskej politiky, riešenie otázok mieru a bezpečnosti a spoluprácu s medzinárodnými partnermi v reakcii na globálne výzvy.“
Nebudeme komentovať Carneyov súhrn, ale nedá nám uštipačne nedoplniť, že si nevieme predstaviť, ako Francúzsko, Nemecko a Veľká Británia prispejú k platforme budovania silnejších ekonomík, keď sú „po krk“ vo veľkých ekonomických ťažkostiach. Podobne to je so zvyšovaním bezpečnosti sveta, keď skupina je (s výnimkou USA) zaslepená rusofóbiou. Na izraelskú agresivitu pritom odpovedá len nejakým „šomraním“, ale nič také ako proti RF proti nemu nepodniká. Vrcholom pokrytectva je zdôrazňovanie, že Izrael má právo na sebaobranu a môže zaútočiť na základe nedokázaných aktivít na Irán. A nesmierne kruté izraelské útoky na Gazu boli úplne mimo pozornosti.
Podľa médií USA zablokovali ostré spoločné vyhlásenie G7 o Ukrajine, ktoré vraj malo opätovne odsúdiť ruskú agresiu. Niektorí vodcovia zo štátov G7 síce prisľúbili Ukrajine zvýšenú pomoc, ale ako sme to už viackrát uviedli, od sľubu po dodávku a možnosti jej využitia je dlhá, neraz nejasná cesta. Ale Zelenskyj sa tomu veľmi teší, lebo žije v domnienke, že každý dolár či náboj mu pomôže prežiť vo funkcii, v ktorej zlyháva. A darcovia sa tiež tešia, ako tomu Rusku urobia viac zla.
Záverom – samit G7 opäť ničím nepresvedčil, že ide o skupinu, ktorá „vedie“ svet
Samit sa konal v podmienkach zvýšeného bezpečnostného napätia a nevyvolal taký politicko-mediálny záujem ako pred rokmi. Objektívne tento záujem zaostal za situáciou na Blízkom východe. G7 hoci sa snažila predviesť spoločný pohľad a postup ani v tomto prípade nepresvedčila o svojej jednote.
Na samite sa uskutočnilo množstvo dvojstranných rokovaní, ale nebolo na nich nič také, čo by zaujalo a pokúsilo sa navrátiť zašlú slávu G7. Ak sa pozrieme na pasáž v Carneyovom súhrne, musíme sa opýtať, ako chcú takí slabí vodcovia ako Macron, Merz a Starmer dosiahnuť nejaký vplyv na svetovú politiku, bezpečnosť a nehovoriac už o ekonomike. Problém je aj v tom, že „vďaka“ Trumpovi a rigídnosti spomínaných vodcov európskych štátov (ale aj európskych vodcov v Bruseli) narastajú vo vnútri G7 spory a napätie. O výraznom vplyve „jednotnej“ G7 na svet je teda lepšie nehovoriť.
Uvidíme, čo sa „upečie“ na 52. samite G7. Mal by byť v júni 2026 vo francúzskom Eviane. Konal sa tam už v roku 2003, teda v časoch keď Západ i jeho G7 začali po krátkej sláve po rozpade bipolarity upadať. Zázraky sa však nedejú…