Chyť ma, ak môžeš. Iste viete, že to je názov amerického filmu s Leonardom Di Capriom. Vždy si naň spomeniem, keď na webe vidím tie videá. Sú ich tam zrejme už tisíce. Sám som videl asi stovku. (facebook.com)
Mám na mysli videá zhotovené náhodnými svedkami násilnej mobilizácie na Ukrajine. Začali sa objavovať pred vyše dvomi rokmi.
Vidíme, ako na verejnosti hocikde na ulici ukrajinského mesta alebo obce z auta vyskočia muži v maskáčoch, schmatnú nič netušiaceho muža a vtláčajú ho do auta alebo dodávky. Alebo do menšieho autobusu, preto sa tomu procesu hovorí aj busifikácia.
Ak sa mobilizovaný bráni, tak mu uštedria zopár rán. Nedobrovoľne zmobilizovaných odvezú na výcvik a potom ide na front. A tam bojuje. A nezriedka zahynie. S príbuznými sa nestihne rozlúčiť. Často ich schmatnú dokonca v prítomnosti tých príbuzných.
Tí muži v maskáčoch sú z armádneho Teritoriálneho centra náboru (TCK). Skratku TCK pozná na Ukrajine každý.
Analyzoval som veľa prípadov, kedy na videu vidno, že dráma dopadla pre nádejného regrúta dobre v zmysle, že jeho mobilizácia sa nevydarila, lebo sa mu podarilo mužom v maskáčoch uniknúť.
Dovolil som si zostaviť klasifikáciu faktorov, ktoré napomáhajú úspešnému uniknutiu.
Nikdy nie je na škodu dobrá fyzická kondícia a schopnosť dobre zašprintovať. Ak sa regrútovi znenazdajky podarí vytrhnúť sa z rúk mužov v maskáčoch, potom desať, dvadsať sekúnd dobrého šprintu, najmä v prostredí, kde ho nemôžu naháňať autom, ho môže zachrániť. Takéto scény sa dobre natáčajú na mobil najmä z vyšších poschodí obytných budov. Keď sa prenasledovateľ potkne a rozčapí sa, aj sa zasmejeme. Regrút je zachránený.
Ak ide spolu mladá rodinka s dieťaťom, je dobré, keď dieťa drží otec na rukách. Tým pádom je nemobilizovateľný. Muži v maskáčoch nie sú netvory, zbiť vás zbijú, ale nie, keď držíte na rukách dieťatko. Pre muža je dôležité ani omylom neodovzdať dieťa mamičke. Hneď by bol busifikovaný.
Na jednom videu som videl, že pes je naozaj najlepší priateľ človeka. Nádejný regrút sa zachraňoval útekom za bráničku svojho domu. Muž v maskáčoch ju vykopol, ale rýchlo musel ustupovať pred vrčiacim vlčiakom na reťazi.
Riziko busifikácie výrazne klesá, keď ide viac mužov pokope a sú pripravení podstúpiť trebárs i pästný súboj. Muži v maskáčoch sú niekedy traja, štyria, niekedy iba dvaja. Nepúšťajú sa do fyzického konfliktu, ak nie sú v prevahe.
Pozitívnym faktorom je narastajúca solidarita náhodne okoloidúcich občanov. Muži sú ochotní sa za regrúta pobiť. Ešte efektívnejšie sú ženy, ktoré sa spontánne zhromaždia pred autom, blokujú mu odchod, ťahajú mužov v maskáčoch za rukáv, snažia sa otvárať dvere auta. Ženy bojujú za svojich mužov, synov, bratov. Ale bojujú i za cudzích. Videl som, ako skupina žien oslobodila z dodávky šesť nádejných regrútov.
Presúvať sa na bicykli je riziko. Auto TCK ho predbehne a zablokuje ho, niekedy cyklistu muž z TCK cez okienko posotí. Cyklista padne na zem, udrie sa, než sa zdvihne, už ho držia a nakladajú. A už s ním idú, bicykel zostane ležať, kde spadol.
Dojemné je, keď dvaja muži v maskáčoch pritískajú regrúta na trávnik, okolo nich ide babička, jednou rukou drží vnúčika, druhou tisne kočík s ešte menším vnúčikom, a apeluje na zápasiacich sa mužov, aby sa k sebe správali pekne.
TCK niekedy nastaví pascu. Ktosi si po telefóne objedná donášku pizze. Netušiaci roznášač dôjde na bicykli na udanú adresu a tam ho čakajú muži z TCK. A už ho nakladajú aj s pizzou.
Veľmi zle to vyzerá niekedy, keď muž nedokáže uniknúť, nakladajú ho a on sa ešte snaží podať ruku svojej manželke, ale ich prsty sa minú. Žena prosí mužov v maskáčoch a hlas sa jej trasie.
Je to zlé.
Za iných okolností by som nedrukoval mužom, ktorí sa vyhýbajú obrane svojho štátu. Ale táto vojna je o čosi komplikovanejšia ako obyčajná agresia. Invázii predchádzala vojna občianska. A celý konflikt bol, ako už priznáva kdekto, zástupný. A tak tu máme vojnu občiansku, vnútro-ukrajinskú, potom vojnu rusko-ukrajinskú, a napokon vojnu Západu proti Rusku.
A celá táto katastrofa bola zbytočná. Aby k nej predsa len došlo, museli sa spojiť najrôznejšie negatívne politické faktory Západu, Ukrajiny a Ruska. A politicky sme to odštartovali v roku 2008 my, zo Západu.
A keď sa nejakému Ukrajincovi zdá, že nechce umierať v konflikte, ktorý umelo vyrobili politici, mám mu to mať za zlé?
Statoční sú títo Ukrajinci. Najviac tí, čo bojujú proti silnejšej ruskej armáde. Ale statoční boli i tí, čo na Donbase bojovali proti kyjevskej vláde, lebo mali po krk nastupujúceho západoukrajinského banderizmu, ktorý im bral ich jazyk. O týchto Ukrajincoch sa mlčí. Pre našu propagandu neexistujú. Nehodia sa do príbehu.
Statočné sú i ukrajinské ženy a muži, ktorí bránia rodákov pred násilnou mobilizáciou. Ani títo sa nehodia do príbehu.
A nehodia sa tam ani tí, čo pred mobilizáciou utekajú z Ukrajiny cez pohraničný ostnatý drôt, aby preplávali rieku Tisu. Tiež ukazujú odvahu. Veď to aj desiatky z nich zaplatili životom a vo vodách sa utopili.
Statoční sú tí Ukrajinci. A trpia poriadne.
Ktovie, koľko bude trvať, kým si priznáme, ako im, popri Rusoch a ich vlastných ukrajinských politikoch, dopomohla ku katastrofe aj politika Západu.
Napísal som na Plus 7 dní: https://plus7dni.pluska.sk