V celej súčasnej Európe cítiť trend ústupu od demokracie smerom k oligarchii, kde malá skupina ľudí rozhoduje bez ohľadu na názor a vôľu väčšiny. Niekde sa toto oslabovanie demokratických princípov prejavuje rušením volieb či súdnymi zákazmi proti najpopulárnejším kandidátom vo voľbách (Rumunsko, Francúzsko), na Slovensku ide hlavne o likvidáciu priameho výkonu moci občanmi. Práve k tomuto trendu prispel aj prezident Peter Pellegrini, keď 4. júna 2025 vyhlásil, že nevypíše referendum, ktoré skupina občanov požadovala na základe petície so 450 tisíc podpismi. (noveslovo.eu)
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Nešťastné rozhodnutie prezidenta
Čo s doterajšími referendami?
Nedemokratické vládnutie na Slovensku
Nešťastné rozhodnutie prezidenta
Na úvod treba poznamenať, že v tomto texte nebudem posudzovať zmysluplnosť protiruských sankcií, ani to, aký postoj by voči nim mala zaujať SR. Zameriam sa na rozhodnutie prezidenta zo 4. júna 2025 a na likvidáciu demokratických princípov, ktorú možno v SR pozorovať už dlhšie.Dňa 5. mája 2025 bola do prezidentskej kancelárie doručená petícia s podpismi asi 450 tisíc občanov, ktorí sa dožadovali vypísania referenda s nasledujúcou otázkou: „Súhlasíte s tým, aby Slovenská republika neuplatňovala sankcie voči Ruskej federácii, ktoré škodia slovenským občanom, živnostníkom a aj podnikateľom?“ Prezident po mesiaci skúmania rozhodol, že takéto referendum nevyhlási. Neobrátil sa pritom ani na Ústavný súd SR (ÚS SR), hoci to by bolo ústavne čistejšie. Krok, ktorý urobil Peter Pellegrini, si predtým nedovolila ani Zuzana Čaputová a zrejme by si ho nedovolil ani Ivan Korčok, keby sa stal prezidentom. Peter Pellegrini pri odôvodnení uviedol, že výsledkom referenda má byť záväzná právna norma, ktorá jednoznačne upraví určitý okruh spoločenských vzťahov. Hoci som zatiaľ jeho písomné odôvodnenie nevidel, v tejto veci sa zrejme opieral o nález PL. ÚS 7/2021, ktorému som sa už kriticky venoval (tu – 1. časť a tu – 2. časť). Treba upozorniť, že v uvedenom náleze pripisuje ÚS SR výsledku referenda, ktorým má byť právna norma, požiadavku všeobecnosti (s tou sa dá polemizovať). Pritom práve všeobecnosť vytvára riziko nejednoznačnosti. Obvykle platí, že čím je norma všeobecnejšia a abstraktnejšia, tým ťažšie je presné vymedzenie okruhu spoločenských vzťahov, ktoré reguluje. Na druhej strane ale platí, že ak by bola norma konkrétna a doslova kazuisticky by odstraňovala nejednoznačnosť, mala by problém so všeobecnosťou. To by podľa vyššie uvedeného nálezu ÚS SR mohol byť dôvod na protiústavnosť referendovej otázky. Bez danej kazuistiky je zasa problémom nejednoznačnosť…
Prezident svoje rozhodnutie na tlačovej konferencii zdôvodnil troma argumentmi. Prvým argumentom bolo tvrdenie o nejasnom vymedzení subjektu, ktorý by sa mal zdržať uplatňovania sankcií. Prezident sa pýtal, či by to mala byť SR alebo aj obce, mestá, atď. Samozrejme, v referendovej otázke mohli petenti teoreticky vymenovať rôzne subjekty, práve tým by však postupovali kazuisticky. Podobné kazuistiky ale nie sú typické, veď napr. v čl. 1 ods. 1 ústavy sa hovorí, že SR sa neviaže na nijaké náboženstvo ani ideológiu. Ústavodarca tam výslovne neuvádza ani obce ani kraje, ich vzťah k náboženstvu sa však reguluje vďaka interpretácii uvedenej normy.
Druhým problémom pre prezidenta bola otázka, voči komu konkrétne by sa nemali sankcie voči RF uplatňovať, či voči Rusku ako štátu alebo aj ďalším subjektom, ktoré nie sú ruské. Iste, najpresnejšie by bolo uviesť zoznam právnych aktov, vyhlasujúcich sankcie a pri nich navrhnúť neuplatňovanie. Taký výpočet by však zbytočne predlžoval text a činil ho menej zrozumiteľným pre voličov, navyše v čase prípadného referenda by už bol podobný zoznam zjavne neúplný. Aj v máji 2025 totiž zaradila Rada na sankčný zoznam novú skupinu ruských i neruských subjektov. Okrem toho, aj prezidentovu druhú otázku možno vyriešiť neveľmi komplikovanou interpretáciou, podobne ako sa to robí pri väčšine predpisov. Mimochodom, samotná Európska rada pojem „sankcie EÚ proti Rusku“ vymedzuje na svojej webovej stránke a zaraďuje tam i sankcie voči neruským subjektom.
Treťou otázkou, ktorú prezident kládol, bolo to, ktoré sankcie škodia slovenským občanom, živnostníkom a aj podnikateľom. Samozrejme, že tu môžu vznikať nejasnosti a počet sankcií, ktoré škodia slovenským subjektom sa môže priebežne meniť. Je však zvláštne, že ako člen alebo predseda vlády hlasoval Peter Pellegrini za množstvo vládnych návrhov „gumových zákonov“ (pri kybernetickej bezpečnosti, extrémizme, atď.).
Peter Pellegrini pri svojom vystúpení zo 4. júna 2025 formálne vyhlasoval, ako veľmi si váži hlas ľudu. Také patetické vyhlásenia však naznačujú, že si bol dobre vedomý nebezpečných následkov svojho konania. Za nevhodné treba považovať aj jeho varovanie pred možnosťou vysokého počtu falošných podpisov pod hárkami, a to kvôli schopnostiam umelej inteligencie (AI). Samozrejme, že AI môže predstavovať riziko, avšak tá sa masívne využíva už niekoľko rokov a napriek tomu k žiadnej „lavíne petícií“ za referendá neprišlo. Ak by totiž petícia nemala reálnu podporu od významnej časti spoločnosti a vytvárala sa manipuláciou zo strany AI, tak by samotná referendová otázka nemala šancu na úspech. Referendum by totiž neorganizovali petenti s pomocou AI, ale štátne orgány. Takisto niet pochýb, že pri zbere obrovského počtu 350 tisíc a viac podpisov sa vždy objaví niekoľko problémov a v médiách sa objavili i podozrenia týmto smerom. Pochopiteľne, ak by prišlo k falšovaniu podpisov, išlo by aj o trestný čin, ten však treba dokázať. Zásadná otázka ale znie, prečo sa na vyhlásenie referenda požaduje až 350 tisíc podpisov. Toľko hlasov vo voľbách nedosiahne ani väčšina parlamentných politických strán, napriek tomu však môže každý ich poslanec navrhovať stovky zákonov. Naopak, petenti musia kvôli jedinej otázke prekonávať množstvo prekážok, od zložitého zbierania podpisov až po nezmyselnú požiadavku na nadpolovičnú účasť voličov pri referende – nič také pri voľbách neexistuje. Okrem toho je tu ÚS SR, ktorý v júli 2021 otvoril Pandorinu skrinku implicitných obmedzení pre referendum – okrem explicitných, ktoré ústava priamo stanovuje. Ku všetkým týmto prekážkam sa teraz pridal aj prezident.
Čo s doterajšími referendami?
Celkovo možno konštatovať, že u prezidenta a ÚS SR prevažuje kritický prístup voči referendu. Napriek tomu, že obe inštitúcie používajú kvetnaté vyjadrenia o demokracii alebo o referende, keď majú umožniť, aby rozhodoval občan ako suverén, hľadajú dôvody pre znemožnenie referenda. História pritom ukazuje, že i bez takých ich obmedzení by boli šance na úspešné referendum v SR pomerne nízke – najmä kvôli podmienke nadpolovičnej účasti voličov. Keď sa v minulosti hľadal spôsob, ako znefunkčniť referendum, pracovalo sa práve s účasťou oprávnených voličov. Zrejme najsmutnejší príklad neplatného referenda bolo referendum zo septembra 1998. Išlo o privatizáciu konkrétne vymenovaných strategických podnikov: na danom referende sa zúčastnilo 44,25 % voličov a vyše 90 % z nich hlasovalo proti privatizácii. Kvôli všeobecnému odporu proti vtedajšej „prichvatizácii“ sa čakala aj vysoká účasť voličov na hlasovaní. Viacerí politici vrátane budúcich ministrov preto začali občanov presvedčovať, že referendum sú len vyhodené peniaze a nikto strategické podniky privatizovať nebude. Ak by však občania tušili, čo sa reálne udeje, tak by Strana demokratickej ľavice vo voľbách 1998 nezískala 14,66 % hlasov. Nuž a bez tejto strany s jej 23 mandátmi by sa nedala zložiť Dzurindova vládna koalícia. Referendum v roku 1998 bolo síce neplatné, je však paradoxné, že hoci politici, ktorí nakoniec o danej privatizácii rozhodli, nepotrebovali účasť 50 %+1 pri voľbách. Samozrejme, dnes by sa podobné referendum znemožňovalo inými nástrojmi, napr. poukazom na nedostatočnú všeobecnosť navrhovaného ústavného zákona o zákaze privatizácie strategických podnikov.
Paradoxne možno povedať, že ak by súčasné argumenty chceli použiť prezidenti alebo ústavní sudcovia z minulosti, tak by mohli znemožniť prakticky každé referendum, ktoré sa v SR uskutočnilo. Prvé referendum sa konalo v roku 1994 s otázkou: „Súhlasíte, aby sa prijal zákon o preukazovaní finančných prostriedkov, ktoré boli použité pri dražbách a privatizácii?“ Pri použití dnešných argumentov to mohol vtedajší prezident zmariť, napr. keby poukázal na nejasnosť, či finančné prostriedky majú preukazovať aj milióny občanov, ktorí si v kupónovej privatizácii zakúpili kupónovú knižku za 1 000 korún. Svojský výklad ústavy zasa použil v roku 1997 vtedajší minister vnútra, ktorý pri ďalšom referende nezaradil na hlasovací lístok otázku o priamej voľbe prezidenta, hoci oň žiadala početná petícia – na danom fakte nič nezmenila ani neskoršia kritika ÚS SR proti ministrovmu konaniu. Na hlasovacom lístku z roku 1997 sa však ocitla otázka o vstupe do NATO, hoci aj tá by sa dala zmariť, napr. kvôli nedostatku všeobecnosti ako náležitosti právnej normy. Referendá o skrátení funkčného obdobia NR SR z rokov 2000 a 2004 by tiež nebol problém odmietnuť – a to práve argumentáciou podľa nálezu PL. ÚS 7/2021. Viacero nejasností by sa dalo účelovo využiť aj pri tzv. Sulíkovom referende z roku 2010 či pri referende Aliancie za rodinu z roku 2015. Zmariť by sa dalo aj referendum o skrátení funkčného obdobia NR SR z januára 2023. Vtedy však už o to zrejme nebol záujem, lebo po skončení núdzového stavu spontánny hnev proti covidovým obmedzeniam vyprchal a dala sa čakať nižšia účasť, hlboko pod 50 %.
Samozrejme, uvedomujem si, že o všetkých uvedených argumentoch pre nevykonanie konkrétneho referenda by sa dalo polemizovať a sám by som bol pri argumentoch za ich nevykonanie oveľa opatrnejší, avšak veľmi presvedčivo by sa dalo polemizovať aj s postojom ÚS SR z roku 2021 či s prezidentom v roku 2025. Len ťažko sa dá nájsť referendová otázka, pri ktorej by sa nedali účelovo použiť protiargumenty o jej ústavnosti. Napr. jeden zo známych ústavných právnikov a kritik referendovej otázky k sankciám uviedol: „Pritom by bolo možné predstaviť si otázku namierenú proti sankciám, ktorá by ústavnoprávne problematická nebola, napríklad: Ste za to, aby ústavné orgány Slovenskej republiky v medziach svojich právomocí vykonali všetky kroky potrebné na zrušenie sankcií voči Ruskej federácii?“ Faktom ale je, že aj táto formulácia by narazila prinajmenšom na druhý argument, ktorý uvádzal prezident 4. júna 2025 ako dôvod pre nevyhlásenie referenda – nejasnosť, ktoré sankcie spadajú pod pojem „sankcie voči Ruskej federácii“. Ak svoje argumenty myslel prezident vážne, nevyhlásil by referendum ani o takto naformulovanej otázke. Okrem iných možných výhrad…
Nedemokratické vládnutie na Slovensku
Ústava SR vo svojom čl. 2 ods. 1 uvádza: „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.“ Už na prvý pohľad je však jasné, že uvedená právna veta je v ostrom rozpore s realitou. Volení zástupcovia počas existencie SR takmer vôbec nepôsobia ako nástroj občanov, ktorým títo vykonávali svoju moc. Na Slovensku to už vyše 32 rokov funguje spôsobom, že politici pred voľbami niečo sľúbia a po voľbách konajú odlišne – či už išlo o vlády Vladimíra Mečiara, Mikuláša Dzurindu, Roberta Fica, Igora Matoviča alebo ďalších. Typickým príkladom takejto povolebnej zmeny je aj konanie Petra Pellegriniho, ktorý bol v roku 2024 zvolený ako „mierový prezident“, v súčasnosti sa však správa ako zbrojársky lobista. Samozrejme, občas sa vôľa politikov môže zhodovať s vôľou väčšiny občanov, ale to nie je ten hlavný dôvod, pre ktorý politici určitú politiku presadzujú. Napr. vstup do EÚ nepresadzovali ani tak kvôli želaniu väčšiny občanov, ale kvôli ekonomickým záujmom mocných oligarchických subjektov. Celkovo teda možno konštatovať, že výkon moci občanmi cez ich volených zástupcov na Slovensku funguje len vtedy, keď sa to vládnucim hodí.
Priamy výkon moci občanmi na Slovensku však funguje ešte menej. Samozrejme, formálne sú v ústave zakotvené niektoré inštitúty, prakticky sa však nedajú uplatniť, napr. ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta. Podľa čl. 106 ods. 2 ústavy musí za jeho odvolanie hlasovať „nadpolovičná väčšina všetkých oprávnených voličov“. Len pre porovnanie, okrem rokov 1999 a 2024 nedosiahla celková účasť voličov v 1. kole prezidentských volieb ani len tých 50 %. A aj za prezidenta Petra Pellegriniho v 2. kole volieb 2024 hlasovala menej než tretina z celkového počtu oprávnených voličov. Dlhodobo najväčším problémom demokracie v SR sú ale ústavné podmienky pre vykonanie referenda. Podľa čl. 98 ods. 1 ústavy: „Výsledky referenda sú platné, ak sa na ňom zúčastnila nadpolovičná väčšina oprávnených voličov a ak bolo rozhodnutie prijaté nadpolovičnou väčšinou účastníkov referenda.“ Na Slovensku však bude vždy existovať významná skupina voličov, tretina až štvrtina, ktorá na žiadne referendum nepríde, podobne ako nechodí na parlamentné voľby. Pri hranici platnosti referenda 50 %+1 potom stačí odhovoriť od účasti len menšiu skupinu oprávnených voličov a referendum sa zneplatní, hoci návrh inak podporuje väčšina občanov. Napriek tomu, že ide o vážny problém, žiadna vládna moc si doteraz netrúfla vykonať nápravu – zrejme to držiteľom moci nevyhovovalo.
Funkčné referendum by pritom bolo dôležité aj preto, aby občania mohli vládnutie svojich často „zblúdilých“ alebo rovno skorumpovaných zástupcov korigovať. Vzhľadom na celoeurópsky pokles dôvery voči predstaviteľom štátov a rastúcu militarizáciu sa dá predpokladať, že rozdiely medzi vôľou občanov a želaniami vládnucich politikov sa budú prehlbovať. Aj preto má význam stanovovať aktuálnym držiteľom moci hranice cez referendum. Samozrejme, vládnuci politici sa tomu snažia zabrániť a hľadajú technokratické zámienky, ako vylúčiť občanov z priameho výkonu moci. Namiesto rešpektu k občanovi ako zdroju moci prejavujú tendenciu zastávať voči nemu blahosklonný paternalizmus. Namiesto toho, aby počúvali vôľu väčšiny, snažia sa občanom vysvetliť, čo je pre nich dobré a správne. A občas im pritom poskytnú aj nejakú sociálnu výhodu. Principiálne však odmietajú občanom zveriť rozhodovanie o podstatných otázkach – od ekonomiky až po zahraničnú politiku. Na „múdre“ rozhodnutia tu sú predsa prezident, ministri a poslanci. Čo na tom, že väčšina z nich ani len nečíta predpisy, o ktorých sa v NR SR hlasuje a poslanci obvykle hlasujú podľa pokynov poslaneckého klubu. Nárastom prekážok pre referendum tak strácajú občania tento nástroj priameho výkonu moci. A keďže ani ostatné obvyklé priame nástroje nefungujú, zostáva už len právo na odpor podľa čl. 32 ústavy. Treba však dúfať, že ho občania nikdy nevyužijú, lebo zachovanie mieru vo vnútri spoločnosti je asi ešte dôležitejšie než priamy výkon moci občanmi, zvlášť v aktuálnej situácii studenej občianskej vojny. Súčasne si ale treba ujasniť, či je SR oligarchický alebo demokratický štát… Prezident Pellegrini svojím konaním už názor vyjadril!