Kto rozpútal tú neskrotnú nenávisť? Samozrejme, Putin. (noveslovo.eu)
Ale nesmejme sa – naozaj je za ňou Putin.
Lebo Putina a Rusko musíme strašne kolektívne a na večné veky nenávidieť, ak ho chceme poraziť. A poraziť ho musíme, lebo tak sa pred desiatimi rokmi (začiatok je však oveľa skôr, v roku 2007 na Mníchovskej konferencii, len tých viditeľných je 10), rozhodla strana vojny. Využili na to neutešenú situáciu ľudí na Ukrajine. Od roku 1991, keď sa rozpadol Sovietsky zväz, sa v nej rovnako ako v Rusku „rozdávali peniaze“ – tak nazval ten čas americký podnikateľ Bill Browder vo svojej knihe Zatykač – Ako som sa stal Putinovým nepriateľom č. 1. Veľmi odporúčam prečítať… Obrovské bohatstvo ZSSR sa rozpredalo za smiešne drobné. Keď Bill Browder hovoril, že „v Rusku sa rozdávajú peniaze“, nikto mu spočiatku neveril:
„Zistil som, že ruská vláda chcela prechod z komunizmu do kapitalizmu dosiahnuť tak, že sa rozhodla väčšinu štátneho vlastníctva rozdať ľuďom. Tento plán sa uskutočňoval mnohými spôsobmi, no najzaujímavejší z nich bola takzvaná kupónová privatizácia. V tejto časti programu vláda poskytla všetkým občanom Ruska – zhruba 150 miliónom ľuďom – poukazy, za ktoré mohli získať vlastnícky podiel 30 percent takmer vo všetkých ruských firmách.
Stopäťdesiat miliónov kupónov vynásobených 20 dolármi – čiže trhovou cenou kupónov – sa rovnalo 3 miliardám dolárov. Kupóny sa dali vymeniť za zhruba 30 percent podielov všetkých ruských firiem, takže to znamenalo, že hodnota celej ruskej ekonomiky predstavovala len 10 miliárd dolárov! To bola jedna šestina hodnoty americkej obchodnej spoločností Wal-Mart!
Keď sa na to pozrieme v širších súvislostiach, Rusko vlastnilo 24 percent svetových zásob plynu, 9 percent ropy a vyrábalo 6,6 percent svetovej produkcie ocele okrem mnohých ďalších vecí. A napriek tomu sa toto neuveriteľné nerastné bohatstvo predávalo za smiešnych 10 miliárd dolárov!
Ešte ohromujúcejšie bolo, že neexistovali žiadne obmedzenia, ktoré by regulovali nákup kupónov. Mohol som si ich kúpiť aj ja alebo firma Salomon, skrátka ktokoľvek. Ak to, čo sa dialo v Poľsku, bolo ziskové, tak potom toto presahovalo všetky medze.“
Zažili sme to aj my, ale nie v takej miere, pretože sme nevlastnili toľko prírodných zdrojov a fabrík a všetkého ostatného bohatstva hmotného aj nehmotného. Ukrajina bola vyspelý štát s rozvinutou vedou, školstvom, s fantastickou pôdou a prírodným bohatstvom – a rovnako ako v Rusku sa toho všetkého zmocnilo pár ľudí. Neslýchane zbohatli, založili si dokonca svoje súkromné armády. Hovoríme im oligarchovia. Proti nim vyšli v lete 2013 ľudia na kyjevské námestie Majdan preto, že už sa nemohli dívať na moc oligarchov a rozkrádanie kedysi jednej z najvyspelejších krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Bola to sociálna vzbura a mala hlboké príčiny. Tzv. občianska spoločnosť, napumpovaná tými 5 miliardami dolárov, ktoré priznala Victoria Nulandová, rozkolísanú loďku sociálneho hnevu už iba zdarne prevrhla. Aby sa dostala k palici, ktorou treba dobyť Rusa. A odvtedy kto nebije, nie je Západ.
Minulý týždeň po prvých rozhovoroch v prerušenom dialógu v Istanbule Anglosas Starmer, sám sebou zvolený za hovorcu EÚ, ktorej nie je členom, opäť vyzval „všetky národy“ do boja proti Rusku.
Robert Fico sa nepridal. Nepridal sa nielen včera, ale už pred tými desiatimi rokmi, kedy bol pri moci a ešte nehovoril o politike na všetky štyri svetové strany, ale nezúčastňoval sa Majdanu. Tam bol Lipšic… A tak na to Robert Fico doplatil. Najprv iba stratou kresla (2018), potom takmer životom (2024). Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej ešte ani Andrej Kiska nevedel, že je tá loďka rozkývaná, spokojne sa lyžoval, hoci už o dvoch mŕtvych nevinných telách svojich občanov informáciu dostal. Aká je to politická návnada, to mu docvaklo až na štvrtý deň – a potom to už išlo pomerne hladko. Aj u nás boli ľudia nahnevaní, na korupciu, na partokraciu, na stále väčšie rozdiely medzi časťami spoločnosti… a cynická dvojnásobná vražda spustila politické procesy. Vláda, nepripravená na takúto ohavnosť, konala chaoticky a opozícia zdarne využila príležitosť. Ficovi sa prišila vina bez súdu a dodnes funguje. Podarilo sa mu politicky prežiť až do volieb 2020, ale vrátil sa – a to je pre stále nahnevanú časť spoločnosti problém.
Všetky tie fantastické výplody, že nás chce vyviesť z raja Západu, majú však pointu: nikdy nepovedal, že Putin je zločinec a nikdy nevyzval na svätú vojnu proti Rusku. Nie proti režimu, veď v Rusku je režim podobný ako na Ukrajine, s malým rozdielom: v ruskom väzení je podľa štatistiky, ktorú starostlivo sleduje a pravidelne oznamuje opozičný liberálny líder Grigorij Javlinskyj, k 20. máju 2025 951 politických väzňov a podľa bývalého ukrajinského poslanca Verchovnej rady, parlamentného spíkra rozpustenej Strany regiónov Olega Careva je v ukrajinských väzniciach pätnásťtisíc politických väzňov. Deväťtisíc ľudí, z ktorých mnohí – podľa jeho zistení – majú dokonca iba 16 – 17 rokov, je obvinených z vlastizrady. (On sám je exulant.)
Fico síce odsúdil vpád ruskej armády na Ukrajinu, pretože porušila medzinárodné právo, ale nikdy nepovedal, že za tento vpád je zodpovedné iba Rusko. A to je ten problém, tam je pes dnešnej rozpoltenej slovenskej spoločnosti zakopaný. Nenávisť sa nedá zrušiť, kým nie je odstránená jej príčina. A tou je Rusko, teda Putin. Propagandisti pletú do toho nejaký komunizmus, ktorý dávno umrel v Rusku aj u nás, ale zato ako palica funguje stále a účinne sa ním manipuluje. No podstata je Putin. Lebo nielenže nás napadne, ale Fico mu bude asistovať – až tak ďaleko ide ľudová tvorivosť. Človek sa dozvedá úplne fantazmagórie, ako Fico pošle do ulíc tanky a ako zruší demokraciu… a neviem, či sa smiať alebo plakať, že tomu dospelí ľudia skutočne veria.
John Maersheimer v rozhovore so sudcom Napolitanom s údivom hovorí o tom stretnutí v Istanbule.
Bez dlhej diplomatickej prípravy, ktorá takým rokovaniam predchádza, tam prišiel kamsi do zadnej miestnosti Marco Rubio s Keithom Kelloggom a Lyndseyom Grahamom, jastrabmi v Trumpovej administratíve, vo videu sú s ukrajinským ministrom zahraničných vecí Sehibom. Na čom sa dohodli? To je zašifrovaná správa, nič o tom nevieme. S akým zadaním od prezidenta Trumpa do Instanbulu prišli? Aké zadanie dostal od Starmera (ako predtým od Johnsona) Zelenskyj? RF prišla s tým istým návrhom, vypracovaným v roku 2022, ktoré Ukrajina opäť odmietla. Ale malý pokrok nastal – dohodli sa aspoň na záchrane 2 000 ľudských životov – teda výmene zajatcov tisíc ku tisíc. A všetko ostatné je zatiaľ v nedohľadne, pretože obe strany jednajú z pozície sily a obe strany majú za sebou nejakých spojencov. Ukrajina NATO, ale bez USA a RF Čínu, Brazíliu, Vietnam, Kazachstan… (spomeňme aspoň mocnosti z osláv Dňa víťazstva v Moskve. Profesor J. Maersheimer konštatuje znova, že rozhodne sa na poli boja.
A dovtedy bude bujnieť nenávisť. Zápalná šnúra k vojne musí horieť, aby to potom pekne buchlo. Zbytočne sa budeme navzájom obviňovať, kto tú nenávisť živí – živí ju príprava na vojnu. Hoci si to tí, ktorí v nej budú nutne bojovať a umierať, vôbec neuvedomujú.
Ale Robert Fico podľa úsudku politikov, pripomínajúcich prietokové ohrievače (iba reprodukovať, čo sa povie v generálnom štábe niekde v Londýne či Paríži, naposledy v Albánsku) narúša jednotný front. Aké mosty, tie sme predsa už spálili!
Pred rokom o tomto čase, keď život Roberta Fica visel na vlásku, Šimečka otrasene povedal, že sa to nemalo stať. A dnes „recesisti“ už bez akejkoľvek zodpovednosti zvolávajú do Handlovej na happening Pif paf fest Handlová… Lebo už tri dni po atentáte bolo jasné v médiách hlavného prúdu: naozaj sa to nemalo stať! Presnejšie – nemalo sa to stať takto. Že obeť prežila. Ak by bol Robert Fico po atentáte zomrel, zronene by ho oplakávali, aj chryzantému by mu na hrob odniesli – s vďakou, že je preč. Navždy. Ale keďže prežil, treba ho dať dole. Nie či, ale kedy.
Osobne si myslím, že ten „muž s valaškou“ spôsobil prietokovým ohrievačom, ktoré chcú riadiť štát, medvediu službu. Asi takú, ako keď pred voľbami v roku 2020 PS zavelilo „Pome do nich!“
No zostáva nezodpovedaná otázka – aký zmysel má politika, ktorá tak veľmi ľudí rozdeľuje? A môže sa stať, že Slovensko sa v deliacom svete ocitne prevrhnuté do východného chaosu? A čo zostane zo Západu, ak necúvne zo svojej vojnovej výpravy?
Ale celkom na začiatku by sme si mohli položiť otázku – dokážeme sa ešte normálne ľudsky navzájom strpieť? Aj my, ktorí sme prešli kus životnej cesty spolu? Dosť o tom pochybujem. Príčina nenávisti nie je v zlej vôli a abstraktnom zlom charaktere, ale v konkrétnom strachu, že časť obyvateľstva, ku ktorej je Európa prívetivá, príde o svoje postavenie a benefity. Tá druhá časť, ktorá na Európu hľadela s veľkou nádejou a je z nej teraz sklamaná, sa jej chce pomstiť. Za stratu ilúzií a aj pocity poníženia. Lebo je to ako v tom vtipe:
„Máme sa teraz lepšie?“
„Áno, určite, ale nedbali by sme, keby sme sa mali zase dobre.“