Právnik a vysokoškolský pedagóg Branislav Fábry. Zdroj: Emil Polák / noveslovo.eu

Branislav Fábry: Hodnota mieru a slovenský právny poriadok

V utorok 13. mája 2025 sa konala panelová diskusia o. z. Zjednotení za mier pri príležitosti 10. výročia tejto iniciatívy. Panelisti: Ivan Gašparovič, Jan Kavan, Ivan Hoffman, Gabriela Rothmayerová, Branislav Fábry. Recitovala Ida Rapaičová, moderoval Eduard Chmelár.
Ústavný právnik Branislav Fábry mal na podujatí prezentáciu na tému Hodnota mieru a slovenský právny poriadok; uverejňujeme jeho upravený a rozšírený text. (noveslovo.eu)

Na úvod by som spomenul výrok známeho francúzskeho filozofa Alberta Camusa (1913 – 1960): „Je cnosťou našej doby, že má dosť odvahy, aby sa bála vojny.“

Albert Camus týmto reflektoval na skúsenosť generácie ľudí, ktorí hrôzy vojny spoznali na vlastnej koži. Dnešná doba sa však odvahou báť sa vojny nevyznačuje. To, čoho sme svedkami, je globálna pandémia militarizmu, závody v zbrojení a vyzývavá rétorika, ktorá zvyšuje hrozbu novej svetovej vojny. V takejto napätej situácii pritom k vypuknutiu zničujúceho jadrového konfliktu môže prispieť aj technická chyba, napr. porucha bombardéra s jadrovými zbraňami, ktorý neúmyselne odpáli raketu, a vyvolá tým masívnu reakciu druhej strany. Samozrejme, riziko zničujúcej vojny je globálny problém, ale práve v danej situácii je dôležité, aby si hodnotu mieru uvedomili aspoň malé štáty bez imperiálnych ambícii. Stať sa mierovým štátom by mohlo byť i poslaním Slovenskej republiky, ako to sformuloval zosnulý pápež František I. Na tomto mieste sa nebudem primárne venovať otázke medzinárodných vzťahov, ale poukážem na možnosti zmien v právnom poriadku SR a pri realizácii práva, ktoré by mohli prispieť k premene Slovenska na mierový štát. Nejde o úplný výpočet možných zmien, ale len o desať vybraných návrhov:

1. Zmena článku 1 ústavy
2. Právo na mier v ústave
3. Sfunkčnenie referenda
4. Ústavný zákon o bezpečnosti štátu
5. Ohrozovanie mieru a rovnosť pred zákonom
6. Militarizmus ako hybridná hrozba
7. Vyhlásenie o agresii proti Irackej republike
8. Spoločenská zmluva a vzájomné uznanie
9. Argumentácia ad rem
10. Zastaviť totálnu politizáciu

1. Zmena článku 1 ústavy

Pokiaľ sa pokúsime o premenu SR na mierový štát, je dôležité, aby sa hodnota mieru ocitla priamo v Ústave SR č. 460/1992 Zb., v znení zmien a doplnení (ďalej len „ústava“). V súčasnosti sa mier objavuje v Preambule ústavy prostredníctvom formulácie „v záujme trvalej mierovej spolupráce s ostatnými demokratickými štátmi“. Táto formulácia zodpovedá obdobiu prijatia ústavy v roku 1992, avšak obmedzenie mierovej spolupráce na demokratické štáty je problematické. Mnohé štáty, ktoré sa sami vo vlastných ústavách označujú za demokratické, sú v realite skôr nedemokratické. V Rusku sú napriek demokratickým formuláciám ruskej ústavy prítomné autokratické prvky, zatiaľ čo v mnohých krajinách Západu sa forma vlády približuje skôr k oligarchickému systému. Vážnym faktom je aj to, že riziko vojny sa objavuje najmä medzi štátmi s odlišným ideologickým základom, napr. medzi západnými mocnosťami a Ruskom alebo Čínou. Slovensko sa určite nemusí ideologicky stotožňovať so všetkými svetovými mocnosťami, ale napriek tomu by sa mohlo usilovať o mierovú spoluprácu aj s nimi. Veci by prospelo, aby sa hodnota mieru v ústave zakotvila širšie.

Najvhodnejšie by bolo doplniť čl. 1 ústavy, v ktorom sa nachádza definícia Slovenskej republiky ako štátu. Prirodzené by bolo doplniť čl. 1 ods. 1 o slovo „mierový“ do podoby: „Slovenská republika je mierový, zvrchovaný, demokratický a právny štát…“ Takáto formulácia príliš nepredlžuje text ústavy, čo by bolo aj v duchu pôvodného znenia ústavy, ktoré bolo skôr abstraktné. Pripomínam, že čl. 1 ústavy mal pôvodne iba jeden odsek, čo sa zmenilo až tzv. veľkou novelou ústavy č.90/01 Z. z. Pribudol tam nový ods. 2, v ktorom sa vymedzil vzťah SR k medzinárodnému právu. V duchu týchto kazuistických zmien by mohol mať aj nový ods. znenie: „Slovenská republika podporuje mierovú spoluprácu so všetkými štátmi, aktivity smerujúce k odstraňovaniu napätia medzi štátmi, ako aj znižovanie výdavkov na zbrojenie a ich použitie pre realizáciu práva na rozvoj.“ V prípade daného ustanovenia by bola výhodou explicitná formulácia o podpore znižovania výdavkov na zbrojenie, čo je v súčasnej dobe jeden z najvážnejších spoločenských problémov. Ak teda už nič iné, v prípade účinnosti nového čl. 1 ods. 3 ústavy by mohlo byť zvyšovanie výdavkov na zbrojenie protiústavné a politici by museli vždy aspoň odôvodniť, prečo zbrojné výdavky neznižujú.

2. Právo na mier

Jednou z aktuálnych tém diskusií o ľudských právach sa stala téma práva na mier. Tejto téme som sa venoval už na prvom ročníku Medzinárodného mierového fóra o.z. Zjednotení za mier v roku 2021, a to v príspevku s názvom Právo na mier a možnosti jeho zakotvenia v právnom poriadku. Význam tohto práva však nezanikol, ale práve kvôli vojne na Ukrajine nadobudol nový význam. Právo na mier je právom tzv. tretej generácie ľudských práv. Oveľa viac priestoru sa mu venuje v krajinách globálneho Juhu – kvôli súčasnému vývoju by sa však mal stať aj dôležitou európskou témou. Jeho zaradenie do ústavy by mohlo byť podnetné, pretože v čl. 25 ústavy sa spomína otázka obrany SR ako povinnosti. Preto by bolo možné vytvoriť nový čl. 24a alebo 25a, ktorý by danú problematiku upravoval v troch odsekoch nasledovne:

„(1) Právo na mier sa zaručuje. Každý má právo na účinné opatrenia, aby sa predišlo ohrozeniu mieru, odstránilo sa jeho ohrozenie a potlačil každý útočný čin.
(2) Podnecovanie k vojne, propagácia vojny alebo podpora vojnovej propagandy sa zakazuje.
(3) Podrobnosti o právach a povinnostiach podľa ods. 1 a 2 upraví zákon.“

Samozrejme, pri takejto formulácii treba poukázať aj na možné problémy. Hlavným problémom sú pomerne nejasné hranice práva na mier. Mier bol spočiatku dlho chápaný ako neprítomnosť vojny a považovaný za tému, ktorá sa neviaže na jednotlivcov, ale na štátne inštitúcie. Postupne sa však chápanie mieru začalo rozširovať aj na tzv. pozitívny mier, ktorý zdôraznil zodpovednosť štátov za vytváranie dôstojných životných podmienok pre ľudí v rámci štátu. V súvislosti s právom na mier sa začalo hovoriť aj o práve odmietnuť výkon vojenskej služby, o znižovaní zbrojenia či dokonca o odzbrojení. Deklarácie Valného zhromaždenia OSN tiež potvrdzujú, že realizácii mieru nebráni len neprítomnosť ozbrojeného násilia v medzištátnych vzťahoch, ale aj násilie páchané na vnútroštátnej úrovni, štrukturálna diskriminácia, chudoba a nedostatočná rozvinutosť. V súčasnosti sa tiež stále viac stierajú hranice medzi násilím v medzinárodných vzťahoch a násilím na vnútroštátnej úrovni. Práve to súvisí s narastajúcou ekonomickou diskrimináciou, chudobou, nedostatočnou rozvinutosťou určitých skupín obyvateľstva. Z tohto dôvodu sa právo na mier prelína s inými právami, najmä na prvom mieste s právom na rozvoj, čo tiež komplikuje jeho kodifikáciu. Veľa by záležalo aj na vykonávacom zákone, ktorý predpokladá ods. 3 navrhovaného ustanovenia, ktorému sa v tomto príspevku však venovať nebudem.

3. Sfunkčnenie referenda

Jednou z ústavných tém, ktoré by mohli prispieť k posilneniu hodnoty mieru v SR, je ústavná úprava referenda. Politické rozhodnutia v oblasti obrany sa totiž často dejú bez diskusie s názorovými oponentmi a používajú sa argumenty o utajení z dôvodu bezpečnosti, čím sa možno efektívne vyhnúť verejnej diskusii o podstatných témach. Tak to bolo napr. pri Dohode o obrannej spolupráci s USA. Najzásadnejším problémom súčasnej právnej úpravy referenda je formulácia v čl. 98 ods. 1 ústavy: „Výsledky referenda sú platné, ak sa na ňom zúčastnila nadpolovičná väčšina oprávnených voličov a ak bolo rozhodnutie prijaté nadpolovičnou väčšinou účastníkov referenda.“ Treba vidieť, že na Slovensku bude vždy významná skupina občanov, ktorá o účasť na rozhodovacích procesoch nemá vôbec záujem. Isté je, že na žiadne referendum nepríde približne tretina voličov, podobne ako nechodí ani na parlamentné voľby. Pri hraniciplatnosti referenda 50 %+1 potom stačí odhovoriť od účasti len menšiu skupinu oprávnených voličov a referendum sa zmarí, hoci návrh inak podporuje väčšina občanov. Je paradoxné, že politici, ktorí rozhodujú o stovkách zákonoch, 50 %+1 účasti pri žiadnych voľbách nepotrebujú, ale občania v priamom hlasovaní o jedinej otázke áno.

Súčasná úprava referenda vyhovuje práve zástancom militarizmu, naopak, jeho sfunkčnenie by mohlo pomôcť mierovým iniciatívam. V referende by sa totiž dalo rozhodovať o otázkach, kde zbrojárski lobisti dokážu ovplyvniť poslancov pre podporu návrhov, s ktorými verejnosť nesúhlasí. A verejný nesúhlas potláčajú mediálnou propagandou či zmanipulovanými prieskumami verejnej mienky. Bolo by preto potrebné z čl. 98 ods. 1 vypustiť podmienkuúčasti nadpolovičnej väčšiny oprávnených voličov na referende. V takom prípade by bolo možné hlasovať napr. o pristúpení k Zmluve OSN o zákaze jadrových zbraní z roku 2017, vyvolať novú diskusiu o Obrannej stratégii SR a Bezpečnostnej stratégii SR, atď. Určitý problém by predstavovali výdavky na zbrojenie, pretože podľa čl. 93 ods. 3 ústavy nemožno referendom rozhodovať o štátnom rozpočte. Vážnym rizikom je aj rozhodovacia činnosť Ústavného súdu SR. Ten v známom náleze PL. ÚS 7/2021 zo 7. júla 2021 rozšíril okruh otázok, o ktorých sa nemôže referendum konať a objavil aj „implicitné obmedzenie, nad rámec negatívneho vymedzenia predmetu referenda“ (PL. ÚS 7/2021, 154), čím veľmi zvýšil neistotu budúcich petentov pri príprave referenda. Naopak, zvýšil šance tých, ktorí by chceli prípadné referendum zmariť. A práve to by mohol byť priestor pre podporovateľov militarizmu.

4. Ústavný zákon o bezpečnosti štátu

Napriek tomu, že na Slovensku platí ústava, počas pandémie v SR bol „faktickou ústavou“ ústavný zákon č. 227/02 Z. z. o bezpečnosti štátu…, v znení neskorších predpisov. Ten reguluje otázky vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu. Uvedené inštitúty ponúkajú široké možnosti obmedzovať práva iných a daná právna úprava predstavuje lákavú možnosť na autoritatívne vládnutie. Vojnový stav by mohol vyhovovať tým, ktorí potrebujú nejaký právny dôvod na obmedzovanie práv občanov, a preto danému dokumentu treba venovať pozornosť. Tento ústavný zákon by pritom mal regulovať otázku bezpečnosti nielen obmedzovaním, ale hlavne tým, že by sa usiloval o zníženie rizika vojny a vojnového stavu. Z tohto dôvodu by bolo vhodné navrhnúť nový čl. 1 ods. 1 v znení: „Bezpečnosť sveta je nedeliteľná. Slovenská republika vykonáva štátnu moc s cieľom zachovať mier vo vnútri štátu a v medzinárodných vzťahoch a usiluje sa o zníženie napätia vo svete.“ Čl. 1 by mohol pokračovať zvyšným textom z ods. 1, ktorý by sa prečísloval na ods. 2 v znení: „Slovenská republika bráni svoju zvrchovanosť, územnú celistvosť…“ V čl. 2 sa upravuje problematika vojny. Do tohto článku by sa dal zaradiť nový ods. 1 v znení: „Vojna je nemorálny a odsúdeniahodný stav. Pripúšťa sa len v súlade s článkom 51 a ďalšími ustanoveniami Charty Organizácie spojených národov.“ Text by pokračoval ods. 1, ktorý by sa prečísloval na ods. 2 v znení: „Vojnu vypovedá prezident na základe rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky...“ V prípade uvedených zmien by boli zrejme potrebné ešte niektoré ďalšie zásahy do textu dokumentu, na tomto mieste ich však uvádzať nebudem.

5. Ohrozenie mieru a rovnosť pred zákonom

Jedným z existujúcich nástrojov na ochranu mieru je trestný čin Ohrozenie mieru podľa § 417 Trestného zákona (TZ). Ods. 1 znie: „Kto v úmysle narušiť mier akýmkoľvek spôsobom podnecuje k vojne, vojnu propaguje alebo inak podporuje vojnovú propagandu, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až desať rokov.“ V ods. 2 sa však stanovuje aj možnosť vyššieho, dokonca doživotného trestu za tento trestný čin, ak sa spácha napr. „v spojení s cudzou mocou alebo cudzím činiteľom“. Subjektov, ktoré ohrozovali mier bolo pritom v nedávnej histórii SR dosť. Asi najvýznamnejším príkladom bola agresia v Iraku 2003, keď sa pomerne veľká skupina slovenských politikov a novinárov tohto činu zjavne dopustila. Nejde pritom len o osoby, ktoré vojnu propagovali, ale väčšina členov vtedajšej vládnej koalície podporila rozpútanie agresie v Iraku aj vyslaním protichemickej jednotky do Iraku vo februári 2003. Samozrejme, do roku 2005 platila ešte stará skutková podstata: „Kto sa pokúsi rozrušiť mierové spolužitie národov tým, že akýmkoľvek spôsobom podnecuje k vojne, vojnu propaguje alebo vojnovú propagandu inak podporuje…“ Za takýto skutok sa však i vtedy v základnej sadzbe udeľoval trest 1 až 10 rokov odňatia slobody. A aj pri kvalifikovanej skutkovej podstate bola dolná hranica trestu odňatia slobody 10 rokov…

Problémom teda nie je samotná právna úprava, ale aplikačná prax a (ne)činnosť polície a prokuratúry pri páchateľoch daného trestného činu. Zdá sa, že na Slovensku sa trestnosť ohrozenia mieru posudzuje podľa toho, či ho spáchali osoby so „správnymi“ politickými názormi. Ani do budúcna nemožno predpokladať, že by sa štátne orgány v otázke vojny a mieru správali odvážnejšie a že by si trúfli postupovať proti mocným subjektom a ich médiám, ak by tie znovu šírili vojnovú propagandu. Voči subjektom s „nesprávnym“ názorom však dokáže byť polícia aktívna a napr. v roku 2022 s odkazom na agresívnu vojnu Ruska na Ukrajine varovala pred spáchaním trestného činu podľa § 417 TZ, hoci taká interpretácia vyvolala mnoho pochybností. Pri podobne selektívnom prístupe sa treba pýtať, nakoľko sú policajti a prokurátori schopní odpútať sa od oficiálnej propagandy pri aplikácii § 417 TZ. Kľúčovou výzvou pri ohrozovaní mieru je teda garancia rovnosti pred zákonom a to tak, aby sa ustanovenie neaplikovalo selektívne v súlade so želaniami aktuálneho hegemóna v strednej Európe. Kým sa nepodarí dosiahnuť aplikačnú rovnosť pri trestných činoch podľa § 417 TZ, nemá význam meniť text ani zvyšovať sadzby v danom ustanovení.

6. Militarizmus ako hybridná hrozba

Ako už bolo uvedené vyššie, jedným z najvážnejších problémov súčasnej SR je rast militarizmu. Ten môžeme definovať rôzne, a v nasledujúcom texte budem používať definíciu uvádzanú aj nemeckou Spolkovou centrálou pre politické vzdelávanie: „Militarizmus označuje prevahu vojenských hodnôt a cieľov v politike a spoločenskom živote, vyjadrenú napríklad jednostranným dôrazom na právo najsilnejšieho a myšlienkou, že vojny sú nevyhnutné, alebo je vyjadrený striktne hierarchickým spôsobom myslenia založeným na príkaze a poslušnosti…“ (Schubert, K. – Klein, M.: Politiklexikon, Bonn 2020) Je pritom prekvapujúce, že v Krátkom slovníku hybridných hrozieb, ktorý vydal Národný bezpečnostný úrad (NBÚ), sa pojem militarizmus ani žiadna jeho definícia nenachádza. Mám určité výhrady voči pojmu hybridná hrozba ako takému, avšak práve pri téme militarizmu by sa dal efektívne použiť. V čase jadrových zbraní predstavujú heslá typu „Rearm Europe“ či predstava, že tí druhí rozumejú len sile, skutočnú hrozbu. Takisto aj šírenie idey, že dramatické zvyšovanie výdavkov na zbrojenie má byť prioritou znamená menej investícií do zdravotníctva, školstva či sociálnych vecí. Ide teda o hybridnú hrozbu pre všetky uvedené oblasti, ktoré sú už teraz nedostatočne financované a dlhodobo odsúvané na vedľajšiu koľaj.

Na rozdiel od pojmu militarizmus však NBÚ definuje pojem pravicový extrémizmus: „Ideológia založená na týchto kľúčových zložkách: ultranacionalizmus, xenofóbia, rasizmus, militarizmus, antidemokratické, tzv. antisystémové postoje spojené s volaním po tzv. „silnom štáte“, ktorý musí nahradiť právny štát…“ Je celkom paradoxné, že medzi kľúčové zložky pravicového extrémizmu zabudol NBÚ zaradiť militarizmus. Pritom pre pravicový extrémizmus sú vojenské hodnoty a ciele zásadné. Nuž a nevyhnutnou zložkou „silného štátu“, ktorý NBÚ vo svojej definícii takisto spomína, je silná armáda a polícia. Úplne pritom opomeniem, že pravicoví extrémisti tradične volajú aj po tvrdom postupe v boji proti korupcii. Nielen NBÚ, ale celá spoločnosť by preto mala prehodnotiť doterajšie chápanie pravicového extrémizmu a byť schopná ako extrémistické označovať aj tendencie, ktoré podporujú mainstreamové médiá.

7. Vyhlásenie o agresii proti Irackej republike

Ak chce byť Slovensko mierovým štátom, ktorý má morálne právo kritizovať páchateľov agresií, vrátane ruskej agresie na Ukrajine, malo by sa vysporiadať s vlastnou zodpovednosťou za protiprávne konania. Porušením medzinárodného práva bolo totiž už poskytnutie územia SR na prelet lietadiel, ktoré bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN zaútočili v roku 1999 na Juhosláviu. V 21. storočí sme sa však dopustili ešte nebezpečnejších konaní. Najzávažnejším porušením medzinárodného práva zo strany SR bolo zapojenie sa do tzv. koalície ochotných, ktorá v roku 2003 spáchala agresiu proti Irackej republike. Napriek tomu, že krajiny ako Nemecko a Francúzsko sa do tejto agresie zapojiť odmietli, SR vo februári 2003 vyslala jednotku radiačnej, chemickej a biologickej ochrany do spoločných akcií. Táto jednotka síce iba chránila americké nástupište v Kuvajte, aj tak však pomohla vojenskému úsiliu agresora. Výsledok agresie do Iraku je dobre známy. Na základe lživej propagandy o zbraniach hromadného ničenia sa uskutočnila vojenská okupácia a bol rozvrátený iracký štát. O obrovskom počte mŕtvych v dôsledku agresie sa dajú len sotva získať presné čísla, určite však ide o státisíce obetí a Irak sa doteraz z následkov agresie nespamätal. Agresia tiež odhalila viaceré neprijateľné praktiky okupačných síl, napr. vo väznici Abú Ghreib.

Z uvedených dôvodov by SR mohla prijať vyhlásenie o protiprávnosti a nemorálnosti agresie v Iraku, napr. v takomto znení:

„Slovenská republika uznáva princípy medzinárodného práva, najmä zákaz hrozby silou, zákaz použitia sily v medzinárodných vzťahoch, zvrchovanú rovnosť štátov a ďalšie princípy, ktoré sú zakotvené v Charte Organizácie Spojených národov, Deklarácii Valného zhromaždenia OSN o práve národov na mier, ako aj v ďalších dokumentoch.
Slovenská republika odmieta zločiny kolonializmu a neokolonializmu ako jednu z najhorších neprávostí ľudskej histórie a uvedomuje si, že agresie svetových mocností v štátoch Blízkeho východu priniesli nesmierne množstvo utrpenia a sú jedným z hlavných dôvodov nestability a migrácie v 21. storočí.
Slovenská republika preto
1. odsudzuje ničím neospravedlniteľné porušenie medzinárodného práva v roku 2003 a následnú okupáciu Iraku tzv. koalíciou ochotných;
2. prijíma svoju spoluzodpovednosť za účasť na protiprávnej agresii v Iraku v roku 2003, o ktorej štátne orgány rozhodli v rozpore so želaním občanov;
3. vyzýva na potrestanie páchateľov vojnových zločinov v Iraku, ako aj na potrestanie tých osôb, ktoré nesú zodpovednosť za rozpútanie vojny v Iraku v roku 2003;
4. vyzýva na skončenie prebiehajúcich vojenských agresií svetových veľmocí, ako aj o ukončenie zasahovania do vnútorných záležitostí štátov;
5. vyzýva na ukončenie nového kola zbrojenia vo svete, ktoré vyvoláva obavy z vojnových konfliktov v ďalších štátoch sveta.

8. Spoločenská zmluva a vzájomné uznanie

Okrem otázok medzinárodných vzťahov sa musí SR usilovať o mier aj vo vnútri štátu. Posledné tri návrhy v tejto prezentácii sa preto budú venovať zabezpečeniu vnútorného mieru. To je dôležité, keďže na Slovensku silnie presvedčenie, že medzi polarizovanými skupinami v spoločnosti už prebieha studená občianska vojna. Pochopiteľne, nejde o úplne nový jav a polarizácia spoločnosti existovala aj v minulosti. Viacerí filozofi dokonca považovali vojnu všetkých proti všetkým za prirodzený stav, ktorý sa odstraňuje prostredníctvom spoločenskej zmluvy. Lenže napriek studenej občianskej vojne a faktu, že v spoločnosti sa na väčšine tém nezhodneme, stále existujú pravidlá, na ktoré sa odvolávajú aj najostrejší politickí oponenti. Ide najmä o ústavné normy – na tie sa v prípade sporov odvoláva súčasná koalícia i opozícia. Práve ústava tak pôsobí ako určitá spoločenská a tiež mierová zmluva, ktorá zabezpečuje vzájomné uznanie všetkým účastníkom tohto „zmluvného“ vzťahu. Uvedená fikcia má svoje limity, ale je výhodou, že súčasná ústava je zatiaľ akceptovaná antagonistickými silami v spoločnosti a tento stav treba prinajmenšom udržať. Ústavná stabilita nie je žiadnou samozrejmosťou: zvlášť po skúsenostiach s obdobím pandémie Covid-19 musí pri ústavných sporoch postupovať opatrne tak parlament, ako aj ústavný súd.

9. Argumentácia ad rem

Ďalšou dôležitou požiadavkou na upevnenie vnútorného mieru by bola aj zmena metód argumentácie pri verejnej diskusii. V súčasnosti sme pri polemike svedkami nevyberaných útokov ad personam. Tie majú často podobu urážok a osobných invektív, napr. dezoláti, opice, svine na bitúnku, atď. Ešte horšie sú však nálepky, ktoré nie sú nadávkami, a v inom kontexte môžu mať aj určitý odborný význam. Avšak zatiaľ čo pri vulgárnom a hrubom jazyku už na prvý pohľad cítiť emocionálnu zaujatosť a nenávisť, pri nálepkovaní oponenta ide o sofistikovanejší postup. Typickým príkladom je používanie pojmov konšpirátor alebo dezinformátor pre označenie určitej osoby alebo skupiny osôb. Autori nálepkovania pritom úmyselne nepoužívajú pojem klamár, pretože ten by vyznel hrubo a emotívne, ale označia oponenta pojmom, ktorý poškodzuje jeho dobrú povesť a spochybňuje ho ako relevantný subjekt verejnej diskusie. Sami seba tiež stavajú do nadradenej pozície a namiesto jedného z účastníkov verejnej diskusie sa presúvajú do úlohy akéhosi hodnotiteľa druhej osoby, ktorej pripisujú nečestné úmysly alebo iracionalitu. Podobný problém predstavuje aj používanie pojmu „vlastizradca“ alebo „extrémista“, ktorý sa objavuje aj v odbornom právnom jazyku. Tieto pojmy majú svoj obsah a význam, keď sa však použijú ako nálepka voči osobám s iným názorom, stráca sa zmysel diskusie o ich vecných argumentoch, pretože pojmy ako extrémista a vlastizradca z nich vytvárajú negatívne postavy. Namiesto nálepkovania by sa mali vo verejnej diskusii používať vecné argumenty a ak má niekto iný názor na otázky verejného zdravia či na medzinárodné vzťahy, treba sa vysporiadať s jeho argumentmi, nie s jeho osobou. Na tento rozdiel v argumentácii by mali viac prihliadať aj orgány aplikácie práva. Napr. keď budú znovu uvažovať o blokovaní nejakého média alebo článku, mali by byť tolerantné voči argumentácii ad rem a zamerať sa skôr na útoky ad personam.

10. Zastaviť totálnu politizáciu

Veľmi dôležitým príspevkom k vnútornému mieru by malo byť aj vytvorenie sfér spoločenského života, ktoré budú čo najmenej zasiahnuté studenou občianskou vojnou. Typickým prípadom by mal byť šport. Žiaľ, v súčasnosti je dominantnou témou napr. pri slovenskej hokejovej reprezentácii otázka, či sa na MS majú zúčastňovať hokejisti z KHL. Poznám pritom osoby, ktoré si želali neúspech slovenskej reprezentácie na MS 2025 práve kvôli účasti daných hokejistov a naopak, poznám aj osoby, ktoré reprezentantom želali neúspech na predošlých MS práve kvôli neúčasti hráčov z KHL. Otvorenie Pandorinej skrinky s vylučovaním športovcov kvôli politickým dôvodom sa však nikdy neskončí len Rusmi, pretože protiprávnych konaní sa vo svete dopúšťajú mnohé iné štáty – typickým príkladom je Izrael. Tento problém sa ukázal i na nedávnej hudobnej súťaží Eurovízia, ktorá vyvrcholila 18. mája 2025. Veľká skupina účastníkov žiadala kvôli izraelským vojnovým zločinom v Gaze vylúčenie izraelskej speváčky, čo očakávali ako prirodzený následok po vylúčení Ruska v roku 2022. Samozrejme, Eurovízia hlása, že je apolitickou súťažou. Konanie organizátorov z minulosti však takú tézu nepotvrdzuje. Izraelský hudobník sa v roku 2025 nakoniec zúčastnil a skončil na druhom mieste, pričom aj pri hlasovaní jednotlivých štátov bolo niekedy cítiť, že mu udeľujú body podľa sympatií alebo nesympatií k Izraelu. Je očividné, že vylučovaním účastníkov kultúrnych a športových podujatí z Ruska alebo z Izraela k mieru na Ukrajine či v Palestíne neprispejeme. Naopak, posilníme ešte vzájomnú nevraživosť s tými, ktorí sa usilovali nezapájať sa do politických sporov. Namiesto toho musíme hľadať platformu pre porozumenie a tou sú oblasti, ktoré budú čo najmenej zasiahnuté politickými rozpormi. Sme veľmi blízko k situácii z polovice minulého storočia, keď sa pri tenise alebo jazde na koni muselo posudzovať, či ide o buržoázny prežitok a schvaľovanie politiky kapitalistických štátov. Pamätajme, že totálna politizácia všetkých sfér spoločenského života je základom totalitného politického systému.

Na záver tohto príspevku je vhodné citovať nadčasové verše z Hviezdoslavových Krvavých sonetov:

„Pravicu podaj soku bratsky mäkkú,
vztýč biely prápor rudú nad paseku!…“