Teraz niečo o našej výberovej láske k Ukrajincom. Výberovej preto, lebo niektorých ľutujeme a iných neľutujeme a tvárime sa, že o nich nevieme. A sú i takí, ktorých neľutujeme, i keď bojujú proti ruským inváznym silám. (facebook.com)
Zvykol som si chodiť na facebook na profil Marty Havryško. Havryško je ukrajinská historička, pochádza z Ľvova, venuje sa okrem iného výskumu holocaustu a sexuálneho násilia vo vojnových konfliktoch. Je liberálka, ale na rozdiel od tých našich liberálov nie je pokrytecká a prekážajú jej napríklad neliberálne ataky proti rusky hovoriacim Ukrajincom.
Havryško nedávno zdieľala na profile video, na ktorom predseda výboru pre humanitárnu a informačnú politiku v ukrajinskom parlamente Mykyta Poturajev tvrdí, že učitelia nemajú právo hovoriť so študentmi „moskaľským“ jazykom, teda po rusky. Lebo je to jazyk nepriateľa. Pokiaľ by šlo o iný európsky jazyk, bolo by to v poriadku. Poturajev je členom Zelenského strany a bol jeho poradcom. Zaujímavé je to, že Zelenskyj zvíťazil v roku 2019 v prezidentských voľbách s programom zmierenia a tvrdil, že rusky hovoriacim Ukrajincom netreba v používaní ruštiny brániť.
Je tam video, na ktorom ukrajinský herec Bohdan Beniuk hovorí, že dieťa, ktoré hovorí rusky, treba zmlátiť prútom, aby získalo hrdosť na svoj jazyk. Zábavné je, že k tomu je pripojené i video s úryvkom z ruského filmu Kandahár z 90. rokov, kde Beniuk hrá ruského letca, ktorý o sebe aj hovorí, že je ruským letcom, samozrejme hovorí to po rusky.
Beniuk bol poslancom extrémistickej strany Svoboda v čase, keď táto bola koaličnou stranou vo vláde, ktorá vznikla po prevrate na Majdane v roku 2014.
Havryško informovala aj o tom, že Ukrajinské vydavateľstvo „Abrykos“ ničí časť nákladu knihy Dom snov od Juliany Karamanovej a končí s ňou spoluprácu, pretože táto na sociálnych sieťach píše po rusky. Pritom Karamanová kedysi pracovala v Luhansku, kde mala problémy práve pre svoj pro-ukrajinský postoj. Len niekedy hovorí po rusky.
Havryško upozorňuje na absurdnosť, že v radoch ukrajinskej armády tisíce rusko-jazyčných Ukrajincov bojujú proti ruským inváznym silám a umierajú za Ukrajinu. Z jednej strany ich zabíjajú Rusi, z druhej strany im ukrajinskí politici hovoria, že ich rodná reč je jazykom nepriateľa a že ich deti treba biť prútom.
Samozrejme, že niektorí u nás čosi zaševelia, že viete, Rusi ich napadli, no tak sú Ukrajinci na ruštinu nahnevaní, treba to chápať.
Figu borovú. To je zase tá nehorázna zámena časovej následnosti udalostí. Najprv bol predsa hneď od roku 2014 ťah post-majdanských vlád proti ruštine. Ten prispel k eskalácii na Ukrajine a k vzniku krvavého konfliktu na Donbase. A ten potom prispel až k ruskej invázii v roku 2022.
Ale veď boli časy, keď Európa perfektne rozumela, o čo ide. Keď v roku 2012 výrazne uspela v parlamentných voľbách na Ukrajine strana Svoboda, Európsky parlament schválil varovnú rezolúciu, hovoriacu, že k moci sa na Ukrajine derú extrémisti.
Kdeže sú tie časy. Európski liberáli otočili a všetko podriadili cieľu politicky poraziť Rusko. Svoje hodnoty odhodili už roky pred 24. februárom 2022.
Spomínam si na búrlivú jeseň 1990 na Slovensku. Prerokovával sa jazykový zákon a aj bol schválený zásluhou vlády, ktorá vzišla z prvých slobodných volieb po páde komunizmu. A bol to dobrý zákon a prispel k pokoju medzi Slovákmi a jazykovými menšinami na Slovensku.
Bohužiaľ, dnešní liberáli na Slovensku nechcú nič počuť o tom, že Ukrajina sa vydala úplne inou cestou, čo rozvrátilo jej vnútorný pokoj.
Niečo sa stalo s európskymi liberálmi, niečo sa stalo s Európou. Zmenila sa. Zmenil sa Západ. My sme sa zmenili. Nie k lepšiemu.