Ponuka, ktorú dal Zelenskyj spolu s európskymi lídrami ruskému prezidentovi, je na prvý pohľad velikášska a úsmevná. V prvom rade, keď napadnutá krajina so svojimi spojencami odkážu niečo agresorovi, nie je to dohoda o prímerí, ale ultimátum. Dohodu o prímerí môžu uzavrieť len Kyjev s Moskvou, možno aj s nejakým sprostredkovateľom, ale Berlín, Londýn, Paríž, ba ani Varšava žiadnymi neutrálnymi sprostredkovateľmi nie sú. (facebook.com)
Putinova odpoveď, v rámci ktorej navrhol priame mierové rozhovory, je však po dlhom čase posunom vpred a dobrou správou, ktorú treba privítať. Všetko sa však ešte môže zadrhnúť na detailoch. Predovšetkým, návrat za rokovací stôl si vyžaduje opätovné uvedomenie si (po tých rokoch už takmer zabudnutého) základného faktu, že diplomacia je umením možného a vyžaduje si empatiu, trpezlivosť aj ochotu ku kompromisom. Dnešné Korčokovo vyjadrenie, že máme rokovať len s tými, ktorí nám pomáhajú napĺňať naše štátne záujmy, ma svojím neuveriteľným primitivizmom privádza k otázke, ako sa tento človek mohol dostať na čelo slovenskej diplomacie. Opak je totiž pravdou. Požiadavka medzinárodného práva riešiť spory mierovou cestou si totiž práveže vyžaduje rokovanie s tými, s ktorými nesúhlasíme, s ktorými si nerozumieme alebo s ktorými sme dokonca v otvorenom nepriateľskom vzťahu.
Vyjadrenia západných lídrov sú totiž ako z inej planéty. Keď po troch rokoch striktného odmietania akejkoľvek diplomacie šéfka Európskej komisie Ursula von der Leyenová poučuje Vladimíra Putina, že prímerie musí byť bezpodmienečné, treba jej pripomenúť, že to nebolo Rusko, ktoré odišlo na jar 2022 od rokovacieho stola. A že Európska únia spolu s USA odmietali prímerie z tých istých dôvodov, na ktoré teraz poukazuje Putin: že toľkokrát oklamané Rusko chce trvalý mier, nie prestávku na dozbrojovanie. Naposledy ho Západ oklamal pred troma rokmi v Istanbule, keď sa ruské jednotky stiahli od Kyjeva a Ukrajinci svoju časť dohody opäť nedodržali.
Ak chceme naozaj dosiahnuť mier, musíme prestať s démonizovaním partnera a brať s porozumením alebo aspoň rešpektom jeho požiadavky, aj keď sú pre nás neprijateľné. Ukrajinci požadujú bezpodmienečné prímerie (čo okrem iného signalizuje, že sú na fronte v koncoch). Rusi sú ochotní pristúpiť k prímeriu len pod podmienkou, že Západ nebude Kyjevu počas tohto obdobia dodávať zbrane, čo zasa Ukrajina odmieta. Namiesto toho Putin navrhol priame rusko-ukrajinské rokovania v Istanbule. Zelenskyj vzápätí súhlasil s rokovaniami pod podmienkou, že Putin pristúpi na prímerie. Kremeľ však trvá na rokovaniach bez podmienok. Na to Zelenskyj zareagoval ako reinkarnovaný Matovič, že v štvrtok bude čakať Putina v Istanbule osobne…
Je to strašne hlúpe, lebo takto to v svetovej diplomacii nechodí. Ani Trump sa s Putinom nestretne ihneď, predchádzajú tomu mesiace príprav. A vôbec, s kým chce Zelenskyj rokovať, keď akékoľvek stretnutie s Putinom dal zakázať zákonom? Čo je toto za divadlo? No napriek tomu si myslím, že úprimný záujem o mier si vyžaduje, aby sme nepristupovali k partnerovým navrhom s paranoidnou nedôverou, že sú to iba pasce a míny, ktoré nám nachystal. Odvaha k mieru si občas vyžaduje ísť do rizika a vyslať ústretové gesto, aby sme prelomili napätie. Myslím si, že nastal čas, aby aj Putin, aj Zelenskyj zľavili zo svojich maximalistických nárokov a vyslali signál dôvery, že to myslia vážne.
A prosím, práve teraz si spomeňte na pápeža Františka. Ako vás už pred dvoma rokmi nabádal, aby ste našli odvahu na „zdvihnutie bielej vlajky“, teda aby ste vyslali signál ochoty rokovať. Vtedy vás to pohoršovalo, dnes je jasné, že pravdu mali tí, ktorí od začiatku upozorňovali, že tento konflikt nemá vojenské riešenie. Fakt, že európski lídri za celý ten čas nedokázali ponúknuť jeden jediný mierový plán, že šéfka európskej diplomacie Kaja Kallasová svojím karhaním slovenského premiéra za rokovanie s ruským prezidentom iba dokazuje, že žiadna európska diplomacia neexistuje, potvrdzuje aj niečo iné. Tzv. koalícia ochotných nemá nič, nemá riešenie, nemá plán, nemá ani len páky na to, aby mohla niečo ovplyvniť, je teda úplne zbytočná. A preto navrhujem: To najlepšie, čo teraz môžu západní lídri urobiť, je nestarať sa do toho a nechať Ukrajinu s Ruskom, nech si to spolu vyriešia. Už ste toho pokazili dosť. Dajte šancu mieru.