Výročie ukončenia II. svetovej vojny v Európe sa okrem iného nesie v duchu debát o oslobodení a neoslobodení, o tom ako vlastne ponímať historické udalosti, vrátane snahy prispôsobovať výklad histórie aktuálnym politickým záujmom. Pritom sa táto debata nesie výhradne v duchu nášho európskeho pohľadu. (noveslovo.eu)
V uplynulých dňoch zarezonoval aj Churchillov prejav vo Fultone v roku 1946, z ktorého najznámejším posolstvom sa stalo vyjadrenie o spustení železnej opony. Kontext jeho prejavu bol však širší a okrem iného obhajoval aj vlastné koloniálne britské impérium. „Nemôžeme byť slepí pred skutočnosťou, že slobody, ktoré si užívajú jednotliví občania v celom Britskom impériu, neplatia v značnom počte krajín…“[1], uviedol. Obstálo toto jeho tvrdenie o slobodných občanoch britského impéria pred históriou, alebo to bol prejav nepochopenia sveta?
V roku 2022 vydal britský historik Richard Overy knihu „Blood and Ruins: The Last Imperial War, 1931-1945“. Druhá svetová vojna je v knihe ponímaná v globálnom a imperiálnom kontexte. Británia, Francúzsko, Holandsko, Belgicko, Spojené štáty boli koloniálne ríše, ktoré držali „viac ako 600 miliónov ľudí – viac ako štvrtinu sveta – v koloniálnom otroctve“. Podľa jeho názoru podstatu vojny najlepšie ukázala vojna v Pacifiku, ktorá bola najmä bojom o kolónie. „Spojenci porazili Japonsko, ale len preto, aby vrátili Barmu Britom a Indonéziu Holanďanom – Áziu pre Európanov.“ V konečnom dôsledku dochádza k záveru, že nech už bola druhá svetová vojna čokoľvek, na oboch stranách to bola vojna o impérium. Overy tvrdí, že išlo konflikt medzi úradujúcim a povstaleckými imperialistami. Briti, Francúzi a Spojené štáty uprednostňovali mier, pretože boli spokojní so súčasným stavom. Japonci, Nemci a Taliani sa naopak snažili o násilné prerozdelenie koristi. Situáciu v Európe hodnotí Overy podobne „Čím bola India pre Anglicko, budú priestory východu pre nás,“ poznamenal raz Hitler. Cieľom týchto záberov pôdy boli zdroje. Japonci drancovali dobyté územia a Indonézania aj Vietnamci trpeli hladomorom. Nemecko tiež plienilo a okrem Židov išlo aj o sovietske obilie. Spojenci v tomto smere využívali svoje kolónie a nechápali ich podradné postavenie. Názorne tento prístup dokumentuje postup britských úradov v Bengálsku, indickej provincii. Koloniálne úrady tu konfiškovali jedlo a následný hladomor zabil 2,7 až 3 milióny ľudí. Vojnový kabinet v Londýne odmietol poslať pomoc a Churchill ich obvinil, že sa „množia ako králiky“. Keď Gándhí a jeho strana Indický národný kongres protestovali proti vládnej politike konfiškácie spôsobujúcej hladomor, odpoveďou bolo zatýkanie. Do konca roku 1943 bolo za mrežami takmer 92-tisíc ľudí. „Odporujeme britskému imperializmu nie menej ako nacizmu,“ napísal Gándhí Hitlerovi. „Ak existuje rozdiel, je to v stupni.“
O dopadoch britského kolonializmu na indickú spoločnosť písali Dylan Sullivan z Macquarie University a Jason Hickel, profesor z Institute of Environmental Sciences and Technology[2]. Podľa ich analýzy historických záznamov: „v rokoch 1880 až 1920 si britská koloniálna politika v Indii vyžiadala viac obetí ako všetky hladomory v Sovietskom zväze, maoistickej Číne a Severnej Kórei dohromady.“ Uvádzajú, že práve obdobie rokov 1880 až 1920, kedy britská imperiálna moc dosiahla svoj vrchol, bolo pre Indiu obzvlášť zničujúce. Komplexné sčítanie obyvateľstva uskutočnené v tomto období ukazuje dramatický nárast miery úmrtnosti a taktiež pokles strednej dĺžky života z 26,7 roka na 21,9 roka.
Na základe týchto údajov autori uskutočnili odhad počtu ľudí zabitých britskou imperiálnou politikou v tomto období. Zistili, že: „v období od roku 1891 do roku 1920 došlo pod záštitou britského kolonializmu k približne 50 miliónom nadmerných úmrtí.“ Tento údaj považujú za konzervatívny odhad, ktorý doplnili o porovnanie predpokladanej úmrtnosti v predkoloniálnom období s úmrtnosťou v analyzovanom období, čo v konečnom výsledku mohlo znamenať až 165 miliónov nadmerných úmrtí v období od roku 1881 do roku 1920. Ich záverečný predpoklad je v konečnom dôsledku taký, že: „niekde v blízkosti 100 miliónov ľudí zomrelo predčasne na vrchole britského kolonializmu.“
Príčin tejto situácie bolo niekoľko. Britský kolonializmus zničil indický výrobný sektor. Pred kolonizáciou bola India jedným z najväčších priemyselných výrobcov na svete, ktorý vyvážal vysokokvalitné textílie do sveta. Koloniálny režim ale prakticky odstránil indické clá, čo umožnilo britskému tovaru zaplaviť domáci trh. Súčasne bol vytvorený systém daní a ciel, ktoré bránili Indom predávať odevy vo vlastnej krajine, nieto ešte vyvážať. „Tento nerovný obchodný režim rozdrvil indických výrobcov a účinne deindustrializoval krajinu.“
Británia taktiež zdanila indickú populáciu a získané príjmy použila na nákup indických produktov, indiga, obilia, bavlny a ópia, čím získala tento tovar v podstate zadarmo. Ten sa potom spotreboval v Británii, alebo sa ďalej exportoval, ale zisky zostali v Británii.
Z Indie sa uskutočňoval export potravín aj v situáciách „keď sucho alebo záplavy ohrozovali miestnu potravinovú bezpečnosť“. Počas niekoľkých veľkých hladomorov zomreli milióny Indov, pretože potravinové zdroje boli odčerpané z krajiny napriek tomu, že: „Správcovia kolónií si boli plne vedomí dôsledkov svojej politiky. Sledovali, ako milióny hladujú, a napriek tomu nezmenili kurz,“ píšu Sullivan a Hickel.
Na II. svetovú vojnu nie je možné mať len európsky pohľad a opomínať jej globálny rozsah a dopad. Jej ukončenie v niektorých častiach sveta prinieslo prerozdelenie sfér vplyvu a v iných častiach sveta jeho potvrdenie. Miera slobody či neslobody bola len druhotným produktom, o čom sa najlepšie presvedčili kolonizované národy, ale napríklad aj Gréci, kde ich slobodný výber bol ozbrojenou silou patrične usmernený práve v rámci už spomínaných sfér vplyvu.
Ukončenie vojny kolonizovaným národom žiadnu slobodu neprinieslo a v nasledujúcich rokoch si ju museli vybojovať. Západné koloniálne mocnosti na jednej strane odmietali neslobodnú sféru vplyvu ZSSR v Európe, ale súčasne aj vojenskou silou bojovali za udržanie si svojich obdobne neslobodných sfér vplyvu v kolóniách. Je veľmi pravdepodobné, že obyvatelia pobaltských krajín vnímali ruskú dominanciu nad svojím územím obdobne, ako Indovia britskú koloniálnu moc. Tam už však slobodomyseľnosť Churchilla nesiahala.
[1] https://www.nationalchurchillmuseum.org/sinews-of-peace-iron-curtain-speech.html
[2] https://www.aljazeera.com/opinions/2022/12/2/how-british-colonial-policy-killed-100-million-indians