Priznám sa, že ma už vrcholne znechucuje politické zneužívanie štátneho i medzinárodného sviatku Dňa víťazstva nad fašizmom na nízke stranícke účely. A rovnako chcem vysvetliť, že pre mňa sa odkaz 8. mája nespája so šaškovaním vo vojenských uniformách, vojenskými prehliadkami, ukážkami vojenskej techniky a inými militaristickými tradíciami. (facebook.com)
Myslím v tento deň na tie desiatky miliónov obetí, myslím na hrdinstvo svojich starých rodičov, myslím na všetkých, ktorí vyvinuli nadľudské úsile, aby zbavili svet fašistického jarma, ktoré by v konečnom dôsledku udusilo aj nás. No predovšetkým myslím na hlavné posolstvo tohto sviatku. Pre mňa je ten odkaz jednoznačný: NIKDY VIAC VOJNU. Už žiadne zabíjanie, žiadna etnická nenávisť, žiadne šovinistické prejavy.
Vo svete dnes prebieha 60 vojenských konfliktov. K drvivej väčšine z nich sme ľahostajní a tvárime sa, že sa nás netýkajú. No ak aj dnes, 80 rokov od porážky nacizmu, sa môžu diať také zverstvá ako v Gaze a my mlčíme, nič sme nepochopili. „Ak naša civilizácia v tejto chvíli rozsieva smrť, skazu, strach, nespravodlivosť, dezilúziu, znamená to, že musíme byť remeselníkmi zmeny, ktorá potvrdzuje práva osôb a národov, počnúc najslabšími a odvrhnutými, a práva sveta, nášho spoločného života. Musíme vedno v bratstve vysušovať studne nenávisti,“ napísal vo svojej autobiografii niekoľko týždňov pred smrťou pápež František.
Dnes sa k nemu všetci hlásia, ale takmer nikto ho nechápe. Kým on ostro vystupoval proti zbrojeniu, ktoré podľa neho poškvrňuje dušu a odčerpáva obrovské zdroje, ktoré by sa mohli použiť na ciele, ktoré môžu odvrátiť sebazničenie ľudstva, Zuzana Čaputová podporila finančnú zbierku na muníciu pre Ukrajinu a súčasná vláda podporuje zbrojársky priemysel.
Ešte obludnejšie je prekrúcanie dejín a reinterpretácia výsledkov druhej svetovej vojny. Prepáčte, už ste to odo mňa viackrát počuli, ale keď antiruská propaganda preniká čoraz hlbšie a systematickejšie aj do oficiálnych výkladov, musím sa opätovne ohradiť voči nehoráznej lži, že druhú svetovú vojnu spôsobil popri nacistickom Nemecku Sovietsky zväz. Pakt Molotov – Ribbentrop rozhodne nebol príčinou druhej svetovej vojny. Bol ňou rozpínajúci sa nemecký, taliansky a japonský fašizmus, ktorého ciele podcenila predovšetkým západná Európa.
Moskva na tento problém upozorňovala počas celých tridsiatych rokov minulého storočia a viedla intenzívne rokovania tak s Londýnom ako aj Parížom o vytvorení antifašistickej aliancie. Bezvýsledne. Namiesto toho západné štáty uzatvárali podobné bilaterálne zmluvy s nacistickým Nemeckom, akú podpísal Sovietsky zväz ako posledný – keď už videl, že západné krajiny mu nepomôžu, pobaltské štáty sa pridávali na stranu Hitlera a ZSSR, ktorý sa ocitol v smrteľnom ohrození, potreboval získať čas na dobudovanie svojho zbrojárskeho priemyslu. Bez neho by nedokázal hitlerovskému útoku, ktorý prišiel o dva roky, čeliť. Okrem toho Sovietsky zväz nenapadol Poľsko súčasne s Nemeckom, ale čakal 17 dní, či Veľká Británia a Francúzsko dodržia svoje spojenecké záväzky a prídu Poliakom na pomoc. Napriek formálne vyhlásenej vojne neprišli, čím ich zradili podobne ako rok predtým Česko-Slovensko. Okrem toho, málokto si dnes uvedomuje, že zabratím vtedajšieho východného Poľska Sovietsky zväz fakticky vytvoril dnešnú Ukrajinu, bez tohto násilného aktu by nikdy nevznikla.
To, že Západ tieto skutočnosti zamlčuje alebo prekrúca, nie je náhodné. Európske štáty sa tak pokúšajú zmyť svoju vinu za koketovanie s Hitlerom, ale najmä za Mníchovskú zradu. Pri logike, ktorú používajú pri zveličovaní dôsledkov paktu Molotov-Ribbentrop by sme totiž pokojne mohli tvrdiť, že druhú svetovú vojnu spôsobila Mníchovská dohoda, keď naši západní spojenci umožnili Hitlerovi napadnúť Česko-Slovensko. Obrovskú zásluhu Sovietskeho zväzu na porážke fašizmu nedávno spochybnil samotný prezident USA Donald Trump, keď povedal, že „Spojené štáty urobili pre dosiahnutie víťazstva oveľa viac ako ktorákoľvek iná krajina“. Mnohých to pobúrilo, ale túto lož sa učia deti v amerických školách už dlho.
A napokon je tu ďalší výklad, ktorý náš eurocentrický výklad neberie do úvahy. Hovoriť o 8. máji ako o výročí skončenia druhej svetovej vojny je faktograficky nesprávne, lebo vtedy bol porazený fašizmus iba v Európe, ale globálny konflikt trval ešte štyri mesiace. V jeden a pol miliardovej Číne považujú za začiatok druhej svetovej vojny 7. júl 1937, keď sa začala vojenská invázia Japonska do ich vlasti. Zahynulo pri tom viac ako 20 miliónov Číňanov, čo ich zaraďuje v počte obetí na prvé miesto (ak zoberieme do úvahy etnickú rôznorodosť Sovietskeho zväzu). V každom prípade, aj keď sú výklady o začiatku druhej svetovej vojny rôzne, v jednom by sme mali mať jasno: spôsobil ju rozpínajúci sa fašizmus, nič iné.
Môžete mať rôzny pohľad na to, či ísť alebo neísť oslavovať do Moskvy, ale mali by sme si najprv ozrejmiť niekoľko faktov. Pre Rusko má 9. máj (keďže v Moskve je posunutý čas o dve hodiny a v čase kapitulácie Nemecka tam už bol nový deň) úplne iný význam ako pre väčšinu krajín. Je to ich najdôležitejší sviatok, určujúci medzník ich identity, ktorý má pre nich taký význam ako pre Francúzov výročie Veľkej francúzskej revolúcie alebo pre Američanov Deň nezávislosti. Oslavujú ním okamih, keď Rusko vstalo z popola, keď bolo doslova vzkriesené, keď každá rodina obetovala niekoho, kto padol za slobodu. Je to ich veľký Deň víťazstva, a to víťazstvo sú odhodlaní brániť a nenechať si ho nikým vziať – bez ohľadu na to, či ste putinovec alebo disident. Keď tieto obrovské obete spochybňujete, preukazujete im veľkú neúctu, a to vám nikdy nezabudnú.
Ak dnes moralisti vyčítajú slovenskému premiérovi cestu do Moskvy v čase ruskej invázie na Ukrajine, nech mi vysvetlia, čo robili v Normandii na oslavách výročia vylodenia západných spojencov v čase americkej vojenskej agresie v Iraku. A týka sa to nielen vtedajšieho štátneho tajomníka rezortu diplomacie Ivana Korčoka, ktorý nehanebne toto flagrantné pošliapanie medzinárodného práva obhajoval, ale aj Dzurindových politických dedičov, keďže napríklad taký Michal Šimečka vtedy volil SDKÚ. Je do popuku, ak títo ľudia namyslene tvrdia, že stoja na „správnej strane dejín“. Nikdy tam nestáli. Podporovali a kryli tie najhoršie vojnové zločiny ako bolo bombardovanie Juhoslávie silami NATO, invázia do Iraku či dnešná genocída v Gaze.
Vždy podporovali vojnu, vždy. A ani dnes im nezáleží na ukrajinských životoch, oni len nenávidia Rusko, kvôli čomu sú ochotní zničiť celú Ukrajinu, pričom ten primitívny šovinizmus už nedokážu ani zakryť (ako napríklad včera jedna z najhlúpejších poslankýň za PS Beáta Jurík, keď sa vysmievala podpredsedovi NR SR Tiborovi Gašparovi za to, že má výbornú ruštinu). A ak si to chcú dnes demonštratívne namieriť do Kyjeva, nemal by som nič proti tomu, len mám niekoľko otázok: S kým tam chcú oslavovať výročie konca druhej svetovej vojny, keď oficiálne miesta vyhadzujú sovietske pamätníky do vzduchu? A po ktorej triede chcú pochodovať? Vari po triede Šucheviča (vodcu ukrajinských nacistov), ktorá sa predtým volala trieda generála Vatunina (sovietsky osloboditeľ Kyjeva, ktorého zavraždili banderovci)? Mám v hlbokej úcte obete obyvateľstva Ukrajiny v druhej svetovej vojne (ukrajinských civilistov dokonca zahynulo viac ako ruských), ale to si ich musí predovšetkým vážiť vedenie ukrajinského štátu. Obdivovateľom banderovcov by som v tento významný deň rozhodne štafáž robiť nešiel.
Podobne nepochopiteľný je pre mňa zlomyseľný rehot opozície, keď pobaltské štáty zakázali prelet slovenského vládneho špeciálu cez svoj vzdušný priestor. Tu vidíte, že títo ľudia nemajú žiadnu sebaúctu a v čase, keď Estónsko, Lotyšsko a Litva porušujú medzinárodné zmluvy, nestoja na strane ochrany štátnych záujmov SR, ale teší ich, že naši údajní spojenci zneuctili Slovenskú republiku. Všimnite si ten priepastný rozdiel v porovnaní s reakciou poľskej strany, ktorá sa síce vyjadrila, že Ficovej ceste do Moskvy nerozumie, ale nemá prečo blokovať prelet. Na druhej strane ma zarazila neprofesionálna reakcia slovenskej strany. Namiesto nakrúcania emotívneho videjka premiéra Fica by som očakával okamžitý zásah nášho ministerstva zahraničných vecí či už prostredníctvom predvolania veľvyslanca, protestnej nóty alebo aspoň vyhlásenia. Toto si vyspelý štát nemôže dovoliť ignorovať, inak sa k nemu budú správať len ako k nesvojprávnej provincii.
Dnešný svet má ďaleko od ideálov, ktoré zvíťazili 8. mája 1945. A hoci si pri pamätníkoch stále formálne sľubujeme, že nikdy viac, v skutočnosti sme už dávno a opakovane porušili tento sľub. Keď počujem poľského premiéra, ako sa búcha do pŕs, že Poľsko chce mať najväčšiu a najsilnejšiu armádu v Európe, keď kedysi hrdé neutrálne Švédsko spolu s Francúzskom podpisujú práve 9. mája dohodu o obrannej spolupráci, posilnení vojenských väzieb a začlenení Švédskeho kráľovstva do francúzskeho jadrového dáždnika, keď vidím ako obe krajiny odvodzujú svoje historické väzby od militaristickej súčinnosti počas tridsaťročnej vojny, behá mi mráz po chrbte. Rozmýšľam, či títo ľudia nikdy nečítali alebo nevideli Čapkovu Bielu nemoc, ak nevidia, že sa správajú navlas rovnako ako maršal Krieger (v nezabudnuteľnom stvárnení Zdeňka Štěpánka) alebo ten fanatický dav požadujúci vojnu.
Každý dnes tvrdí, že je za mier, ale len málokto pracuje v jeho prospech. Preto 8. máj 1945 v sebe nenesie posolstvo, že máme stáť na strane Ruska alebo Ukrajiny, ale len to, že vojna vždy zanecháva svet horší, že na prvom mieste nemá byť Amerika, Európa, Slovensko či Izrael, ale mier. Záujmy štátov nemožno uprednostniť pred životmi miliónov ľudí, lebo výsledkom je len priveľa sirôt, priveľa vdov, priveľa utečencov a priveľa trosiek.
Pozrite sa na túto ikonickú fotografiu štyroch dievčat, ktoré pred 80 rokmi oslavovali koniec najstrašnejšej agónie ľudstva. Všetky štyri prišli o svoje rodiny, priateľov, domovy. No všetky štyri – Američanka, Francúzka, Angličanka i Ruska – sa chceli pozerať do budúcnosti s nádejou, že sa už ľudia nebudú zabíjať a všetci budú bratmi a sestrami. Mier, spolupráca a priateľstvo namiesto vojny, konfrontácie a nepriateľstva – to je odkaz, ktorí nám odovzdávajú ponad veky. Z úcty k ich skúsenosti, prosím, správajme sa tak.
Zdroj: Facebook Eduarda Chmelára