Veľvyslanec Ukrajiny na Slovensku Myroslav Kastran zverejnil v denníku Aktuality.sk rozsiahle stanovisko k dnešnému beznádejne vypredanému koncertu jednej z najvýznamnejších svetových operných hviezd, ruskej sopranistky Anny Netrebko v novej budove SND v Bratislave. https://www.aktuality.sk/…/co-ukrajine-prekaza-na…/ (facebook.com)
Už jeho základné tvrdenie, že „nikdy neodsúdila ruskú celoplošnú vojenskú inváziu na Ukrajinu“ je nepravdivé. Operná diva vojnu jasne odsúdila už dva dni po začiatku invázie v stanovisku na sociálnej sieti, v ktorom uviedla: „V prvom rade som proti vojne. Som Ruska a milujem svoju vlasť, ale mám veľa príbuzných a priateľov na Ukrajine a bolesť a utrpenie, ktoré zažívajú civilisti, je srdcervúce. Chcem, aby sa vojna skončila a ľudia mohli žiť v mieri! Chcem však dodať jednu vec: nútenie umelcov a akejkoľvek verejnej osobnosti verejne vyjadriť svoje politické názory a odsúdiť svoju vlasť je neprijateľné! Malo by to byť slobodná voľba každého. Ako mnohí moji kolegovia, nie som politička. Som hudobníčka a mojím cieľom je spájať ľudí prekonávaním politických rozdielov.“ https://www.facebook.com/annanetrebko/posts/492832715544458
Veľvyslanec Kastran však takéto argumenty zjavne neprijíma a tvrdí, že „neexistuje kultúra mimo politiky“ (sic!!!). Neviem ako na Ukrajine za Zelenského režimu, ale na Slovensku a v celom demokratickom svete prísne oddeľujeme kultúru od politiky. Proti zasahovaniu politiky do umenia sa dokonca aktuálne búria aj slovenskí umelci. To, čo od nás a od slávnej ruskej speváčky chce ukrajinský veľvyslanec, sú metódy, ktoré sme opustili po roku 1989 a ktoré sa naposledy u nás uplatňovali počas vrcholiaceho komunistického teroru v päťdesiatych rokoch minulého storočia. V demokratickej spoločnosti je absolútne neprijateľné, aby nejaké aktivistické úderky alebo dokonca zahraničná štátna moc nútili umelcov nielenže verejne deklarovať svoje politické postoje, ale dokonca predpisovali, akým spôsobom to majú urobiť.
Veľmi dobre to poznám. Hoci som bol medzi prvými, ktorí už skoro ráno 24. februára 2022 dôrazne odsúdili ruskú vojenskú inváziu na Ukrajinu a odvtedy som to urobil vari stokrát, vtedajšia vládna moc a jej mediálni a aktivistickí nohsledi buď lživo tvrdili, že túto vojnu podporujem (nikdy a nikde odo mňa nenájdete akékoľvek vyjadrenie, že by som podporoval akúkoľvek vojnu) alebo im to nestačilo a pokúsili sa mi vnútiť formu, akou by som mal Putinovu agresiu odmietnuť. V skutočnosti to boli oni, ktorí podporovali predlžovanie vojny a za moje protivojnové postoje žiadali pre mňa totálnu spoločenskú ostrakizáciu (publicista Arpád Soltész), väzenie (poradca prezidentky Ivan Mikloš) alebo dokonca doživotný žalár (vtedajšia redaktorka TV JOJ a dnešná redaktorka Aktualít Natália Jabůrková). V podstate ma chceli trestať a lynčovať za to isté, čo hlásal pápež František: za požiadavku urovnania konfliktu diplomatickou cestou a mierovými vyjednávaniami. A zašlo to až tak ďaleko, že sa ma museli verejne zastať bývalý minister vnútra Vladimír Palko, exminister kultúry Marek Maďarič či niekdajšia študentská líderka počas Nežnej revolúcie Henrieta Hrinková, za čo im aj touto cestou ďakujem. Až takúto šialenú dobu sme žili a treba to neustále pripomínať.
Zostáva už len otázka, prečo to títo ľudia robia. Prečo šikanujú slobodných ľudí, obviňujú ich z toho, čo neurobili a nútia ich prejavovať lojalitu predpísaným spôsobom – presne tak, ako to robili fanatickí zväzáci v modrých košeliach pred sedemdesiatimi rokmi. Mám na to jediné vysvetlenie: títo fanatici chcú prekričať vlastné svedomie. Sú to totiž spravidla tí istí, ktorí schvaľovali bombardovanie Juhoslávie v rozpore s medzinárodným právom, ktorí nielenže neodsúdili, ale podporovali najkrvavejšiu vojenskú agresiu po roku 1989 (vojnu v Iraku), ktorí mlčia o genocíde v Gaze či v Jemene. Počas vojny v Iraku, keď som zorganizoval najväčší mierový pochod v slovenských dejinách, ma ľudia ako Korčok, Mesežnikov, Šebej a podobní obviňovali z „antiamerických postojov“. Túto primitívnu nálepku som dôrazne odmietal rovnako ako som odmietal Mečiarovo obviňovanie z „antislovenských postojov“ každého, kto kritizoval jeho politiku. Vysvetľoval som, že Spojené štáty nie sú len George Bush, Pentagon a hamburger, ale aj Martin Luther King, Walt Whitman, Ernest Hemingway, džez, beatnici, Metropolitná opera či Broadway – tých všetkých a to všetko milujem. Keď sa tlačový tajomník veľvyslanectva USA na Slovensku pred nejakými pätnástimi rokmi sťažoval na besede so študentmi Univerzity Konštantína v Nitre, že naše obyvateľstvo nechápe postoje USA, spýtal som sa ho, prečo sa Spojené štáty u nás prezentujú len tlakom na zbrojenie a podporou politických mimovládok, prečo sa neprejavujú kultúrnejšie. Francúzi, Nemci či Rusi tu majú svoje kultúrne inštitúty, kým USA nás oslovujú len tvrdo politickými a často demagogickými vyhláseniami a požiadavkami. Zaskočený americký diplomat odpovedal, že niečo také by daňovníci v USA nikdy neschválili. No tak potom nech sa nečudujú…
Geniálny český režisér Miloš Forman raz povedal, že politici majú iba formálnu moc, ale o kvalite života rozhoduje kultúra. Snažiť sa ju spútať do nejakých ideologických mantinelov nemá nič spoločné s „európskymi hodnotami“. Plánovaný protest Otvorenej kultúry pod názvom „Netreba nám Netrebko“, ktorá takisto obviňuje ruskú speváčku, že svoj odpor k vojne nevyjadrila dostatočne, vyhrážky násilím (že ju oblejú červenou farbou) či demonštratívne odmietanie toho najlepšieho, čo môžete v súčasnosti na opernej scéne vidieť, je popretím akýchkoľvek kultúrnych postojov a všetkého, čo kultúra znamená. Jeden z najaktívnejších demonštrantov tohto druhu, neúspešný spisovateľ Michal Hvorecký, ktorý je čoraz známejší svojimi agresívnymi politickými postojmi a nie svojimi dielami, na nedávnom proteste afektovane až hystericky ziapal slaboduché veršíky, ktoré zakončil takouto výzvou: „Keď sa nás očividne neboja, hľadajme tvrdšie formy odboja!“ https://www.facebook.com/reel/2257217941341797 Ako si máme vysvetliť tieto slová? Ako výzvu na násilie? Ako nabádanie na prevrat? Hvorecký mi svojou ideologickou zaslepenosťou čoraz viac pripomína stalinistického básnika Pavla Kohouta schopného udať a pošpiniť aj vlastnú manželku, a práve preto by sme takýchto zlostných fanatikov nemali brať na ľahkú váhu.
Či si dnešný koncert užijete alebo nie, je vaša osobná vec. Rovnako je vecou Ukrajiny, či sa chce tak kultúrne ochudobniť, že ničí pamiatky na ruských umelcov (dokonca aj na Leva Nikolajeviča Tolstého, ktorý bol tvrdým odporcom ruského imperializmu alebo Michaila Bulgakova, ktorý sa narodil v Kyjeve), vyraďuje z knižníc ruských spisovateľov, zakazuje koncerty s dielami ruských skladateľov a premenúva ulice pomenované po Dostojevskom, Čajkovskom a Puškinovi. Chýba už len verejné pálenie kníh, ako to robili nacisti. Ale za to, že si na dnešnej Ukrajine vážia viac Stepana Banderu ako Jurija Gagarina, by kultúrni ľudia nemali dovoliť, aby zvrátený Zelenského režim vnucoval svoju mentalitu celému svetu.