Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová (*1958) pochádza z rodiny Albrechtovcov. Ide o rodinu úradníkov, politikov a podnikateľov, ktorej korene vraj siahajú na koniec 15. storočia. Jej otec Ernst Albrecht bol od februára 1976 do júna 1990 predsedom krajinskej vlády v Dolnom Sasku. V roku 1986 sa vydala za lekára a podnikateľa Heika von der Leyena, s ktorým majú spolu 7 detí (narodili sa v rokoch 1987 – 1999). (noveslovo.eu)
Je blízkou priateľkou bývalej kancelárky Angely Merkelovej, v ktorej štyroch vládach pôsobila skoro 14 rokov. Merkelová zohrala významnú úlohu pri presadzovaní von der Leyenovej na post šéfky Európskej komisie (ďalej len EK).
O kariére Ursuly von der Leyenovej
Von der Leyenová má za sebou dlhú kariéru, pričom sa bez mimoriadnych výsledkov v nej, s nízkymi politickými a diplomatickými schopnosťami, dostala na najvyššie stupne až v európskom rámci. Je členkou CDU od roku 1990, čo je pilierom jej kariéry. Od roku 1996 vykonávala v strane funkcie na krajinskej a neskôr na spolkovej úrovni. V rokoch 2004 – 2019 bola členkou predsedníctva CDU a od roku 2010 – 2019 aj podpredsedníčkou strany.
V krajinských voľbách v Dolnom Sasku vo februári 2003 získala priamy mandát a už v marci sa stala krajinskou ministerkou pre sociálne veci, prácu, zdravie a rovnosť. V novembri 2005 ju Angela Merkelová vybrala do vlády ako ministerku rodiny, seniorov, žien a mládeže, kde pôsobila do novembra 2009, keď prešla na pozíciu spolkovej ministerky práce a sociálnych vecí, ktorú vykonávala do decembra 2013. V decembri 2013 došlo k náhlemu obratu v „odbornosti“ jej politickej dráhy a stala sa ako prvá žena v Nemecku ministerkou obrany. Post zastávala do júla 2019, keď sa stala kandidátkou na predsedníčku EK. Ministerstvo sa s ňou rozlúčilo veľkým „čapobitím“ (ide o najvyšší vojenský ceremoniál Bundeswehru, ako aj najvyššie vyznamenanie, ktoré môže udeliť civilistovi).
Pôsobenie von der Leyenovej na ministerstve obrany sa z odborného hľadiska hodnotí spravidla kriticky. Ide o príklad pragmatickej političky, ktorá viac ako odborné kvality prezentovala svoju oddanosť straníckej línii. Nič prínosného, čo by po nej zostalo, neurobila.
Európska rada, ktorá nedokázala vybrať kandidáta na šéfa EK z vedúcich predstaviteľov („Spitzenkandidaten“) európskych politických strán, nominovala na tento post von der Leyenovú na návrh Merkelovej. Paradoxné bolo, že tá sa zdržala hlasovania, lebo s nomináciou nesúhlasila SPD, ktorá bola s CDU vo vládnej koalícii. Ironicky doplníme, že ide o ďalší „šťastný“ prípad kariéry, keď sa v zložitých podmienkach vo vhodnom čase objaví jediný prijateľný kandidát.
Symbolické však bolo, že von der Leyenová vo voľbách získala len tesnú väčšinu 383 hlasov (o deväť viac ako bolo potrebných, 374 zo 747 poslancov). Očakávalo sa pre ňu oveľa viac hlasov. Nakoniec to bolo menej ako v roku 2014, keď Jeana-Claudea Junckera zvolilo 422 z 751 poslancov, ale stala sa prvou ženou na čele EK.
V súvislosti s pôsobením von der Leyenovej na čele EK uvedieme sarkastické vyjadrenia niektorých politikov, ktorí povedali, že si mysleli, že EK sa horšie ako za Jeana-Claudea Junckera nedá viesť, ale sa mýlili. Napriek touto hodnoteniu von der Leyenová v júli 2024 bola druhýkrát nominovaná na funkciu predsedníčky EK. V tajných voľbách získala 401 zo 707 odovzdaných hlasov. Európsky parlament (ďalej len EP) má teraz 720 poslancov.
Rozhovor Ursuly von der Leyenovej pre časopis Zeit
Mediálny rozruch spôsobil rozsiahly rozhovor pre časopis Zeit 15. apríla, ktorý na druhý deň vyšiel aj v anglickom preklade pripravenom kanceláriou von der Leyenovej (prístupné na https://www.zeit.de/politik/2025-04/ursula-von-der-leyen-eu-usa-donald-trump-english/). Anglický preklad má vraj umožniť čo najväčšie rozšírenie obsahu rozhovoru.
Rozhovor má názov „Wir haben keine Bros und keine Oligarchen“ („Nemáme žiadnych bratov ani žiadnych oligarchov“) a 22. apríla k nemu napísal komentár časopis Politico. Médiá rozhovor niekedy označovali za otvorený. Charakter otázok redaktorov bol príliš ústretový. Niekedy sa síce dotýkali niektorých chúlostivých tém, ale boli sformulované tak, že nevyžadovali hlbšiu analýzu problému. Vôbec sa nehovorilo o dvojakom metri hodnotenia, o vyžadovaní jediného správneho názoru ani o masových protestoch proti politike a ekonomike EÚ. Chýbala čo i len zmienka o lobizme, klientelizme a korupcii v EÚ a samozrejme, redaktori sa von der Leyenovej neopýtali ani na „Pfizergate“.
Nebudeme do detailov rozoberať obsah rozhovoru, ktorý viackrát naznačil odtrhnutosť von der Leyenovej od reálneho života, ale aj politiky a „zaváňal“ samochválou. EÚ v jej pohľade má síce nejaké menšie problémy, ale je veľmi úspešná i dosť silná na to, aby vystupovala ako globálny hráč. Nebudeme hodnotiť jej výroky z prísneho teoretického sociologického či politologického hľadiska (ekonómie tam bolo tiež málo), ale jednoznačne ide o propagandistický materiál. Zameriame sa len na tri okruhy výrokov, ktoré majú charakter „objavov“ a vyvolávajú mnoho nejasností.
Západ, ako sme ho poznali, už neexistuje
Asi najväčší mediálny rozruch spôsobilo vyjadrenie von der Leyenovej, že „Západ, ako sme ho poznali, už neexistuje“. Ide najmä o to, že po druhej inaugurácii Donalda Trumpa sa „historické veci“ zmenili. Stále sa považuje za priateľku USA a atlantistku. Napriek jej optimizmu obsah rozhovoru naznačuje, že EK pod jej vedením má len všeobecné predstavy, ako riešiť problémy, ktoré v tejto situácii vznikli. Preferuje pri tom neoliberálne ekonomické vzory a akoby jej chýbalo americké vedenie.
Trump bude spôsobovať EÚ problémy. Zaujímavé je, že nemá veľký záujem stretnúť sa s von der Leyenovou, aj keď boli u neho Emmanuel Macron (toho však v Ríme na pohrebe pápeža Trump ponížil, keď ho nevzal k rozhovoru s Volodymyrom Zelenskym) a Giorgia Meloniová. Ide zatiaľ o jedinú európsku štátničku, s ktorou si Trump rozumie (Viktor Orbán u neho na návšteve po začiatku druhého prezidentského obdobia ešte nebol). Podľa niektorých mediálnych zdrojov sa vraj Trump s von der Leyenovou na pohrebe pápeža Františka dohodli, že sa stretnú, ale bez uvedenia termínu. Stretnutie (podanie rúk) však trvalo podľa týchto zdrojov len 19 sekúnd.
To, čo je Západ, samozrejme, von der Leyenová neuviedla, ale z kontextu možno usúdiť, že je stále očarená jeho neoliberálnym konceptom z posledných desaťročí pod vedením USA. Ako pragmatická politička by za roky pôsobenia mohla aspoň všeobecne poznať, že o úpadku Západu sa v literatúre hovorí už vyše 100 rokov. Napokon pôsobenie EK pod vedením von der Leyenovej tiež „úspešne“ prispelo k prehlbovaniu úpadku neoliberálneho Západu.
V rozhovore von der Leyenová zámerne používala pojem Európa, čím chcela zdôrazniť, že EÚ v posledných rokoch úzko spolupracuje aj s Veľkou Britániou (jej ekonomika však za veľa nestojí) a Nórskom. Ide nielen o oblasť bezpečnosti a obrany, ale spolupracuje sa aj v oblasti obchodu, energetiky a migrácie. Európa vraj zvláda krízy tímovo a existuje aj viera v Európu a európsky spôsob života.
Silná Európa vo svetovom neporiadku
Po druhé, von der Leyenová v rozhovore abstraktne vysvetľovala, ako má v úmysle prispieť k pôsobeniu posilnenej Európy pri formovaní nového svetového poriadku. Stav sveta označila za svetový neporiadok, ktorý vyvolal nielen mocenský boj medzi Čínou a Spojenými štátmi, ale vraj aj to, čo považuje za Putinove imperialistické ambície. Potrebná je preto „nová“ EÚ, pripravená zohrávať aktívnu úlohu pri formovaní svetového poriadku, ktorý prichádza.
Von der Leyenová si myslí, že EÚ musí v tejto situácii prevziať silnejšiu úlohu a stať sa pilierom spoľahlivosti a predvídateľnosti. Podľa nej vo svete stúpa záujem o spoluprácu s EÚ. Európska predvídateľnosť a spoľahlivosť sa vraj opäť začína vnímať ako niečo veľmi cenné. Uspokojuje to, ale ide aj o zodpovednosť, ktorá sa musí splniť.
Posilnenie Európy predpokladá podľa von der Leyenovej ísť oveľa ďalej v dvoch oblastiach: budovanie vlastných obranných spôsobilostí a zlepšovanie konkurencieschopnosti.
Ktovie, ako sa pri vytváraní silnejšej EÚ prejaví, že jej stav sa často označuje za „superkrízu“. Je záhadou, ako von der Leyenová prišla na to, že Európa z vážnych kríz posledného desaťročia (banková kríza, migračná kríza, brexit, pandémia, energetická kríza a ruská vojna proti Ukrajine) vyšla väčšia a silnejšia. Ani v najmenšom nenaznačila, že EÚ nie je vždy až taká jednotná a aj spoločnosti v nej sú polarizované, čo k jej sile, keď sa snaží presadiť len jeden správny názor, tiež neprispieva. Keby to nebolo také dramatické, bolo by to na smiech.
Absencia reálneho pohľadu na geopolitickú a bezpečnostnú realitu
Po tretie, najvarovnejšie je, že z rozhovoru „trčí“ nereálny pohľad von der Leyenovej na geopolitickú realitu, najmä v bezpečnostnej oblasti. Priam za výsmech skutočnosti možno považovať charakteristiku súčasnej EÚ ako mierového projektu.
V skutočnosti sa EÚ, kde sa objavuje vojnová hystéria spojená s rusfóbiou, príliš odkláňa od pôvodných zámerov európskej integrácie. Veľmi sa zblížila aj s NATO, ktoré bolo za Joea Bidena preferovaným nástrojom USA. EÚ sa chaoticky zapojila do ekonomickej i vojenskej pomoci Ukrajine, ktorá sa uskutočňovala v záujme USA pri vedení zástupnej vojny s RF. Preukázala sa aj nízka úroveň schopností bývalého podpredsedu EK a vysokého predstaviteľa EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Josepa Borrella.
Jeho nahradenie Kajou Kallasovou z Estónska na oboch funkciách, ktorej hlavnou kvalifikáciou je agresívna rusofóbia, nič na tejto oblasti pôsobenia EK ani EÚ nezmení. Nejasná je aj pozícia prvýkrát menovaného komisára pre obranu a vesmír Andriusa Kubiliusa z Litvy. Otázne je, či mu rusofóbia v niečom pomôže, lebo predsa len v tejto oblasti majú rozhodujúcu pozíciu veľké a ekonomicky silné štáty. A vytvorenie spoločných ozbrojených síl EÚ je zatiaľ príliš vzdialenou víziou.
Šírenie nenávisti, klamstiev a manipulácií, ktoré sa stalo v súvislosti s vojnou na Ukrajine normou v EÚ i v jej členských štátoch, bezpečnostnú situáciu v Európe len komplikuje. Snaha EÚ podporovať Ukrajinu aj bez USA, ktorú von der Leyenová bezpodmienečne presadzuje, prinesie len ďalšie ťažkosti, pričom Brusel nemá potenciál na dosiahnutie zmeny situácie.
Kritika vnímania súčasnej reality v úniovom Bruseli
Kritický pohľad na fungovanie EÚ a EK nemajú len „populisti“, europesimisti a opozícia v EP, ale sa prejavuje aj vnútri nich. Poukážeme na vybrané kritické hodnotenia v kruhoch, ktoré majú blízko k EÚ.
Prvým príkladom je Miroslav Lajčák, ktorý vo svojej politickej dráhe o. i. pôsobil aj ako diplomat EÚ (od apríla 2020 do januára 2025 bol zvláštnym predstaviteľom EÚ pre dialóg medzi Belehradom a Prištinou a ďalšie západno-balkánske regionálne záležitosti). Ide teda o človeka, ktorý videl aj do zákulisia fungovania diplomacie a politiky EK. V relácii Anky Žitnej TERAZ TAKTO 24. apríla označil EÚ za globálnu menšinu s rinčiacimi zbraňami, ktorá žije v euroatlantickej bubline. Povedal, že strašenie Putinom, ktorý údajne chce dobyť Európu, predstavuje len zásterku, aby jej obyvatelia akceptovali väčšie výdavky na zbrojenie.
Ako bývalý diplomat považuje Lajčák za základ diplomacie dialóg, ktorý sa musí viesť aj s nositeľmi odlišných názorov. Je znepokojený, že v posledných rokoch sa dialóg obmedzuje len na tých, ktorí majú rovnaký názor ako EÚ. „27“ sa uzavrie v Bruseli a predstavitelia EÚ kritizujú veľkú časť sveta, že rozmýšľa ináč ako ona. Potom sa ide do OSN (Lajčák bol od septembra 2017 jeden rok predsedom Valného zhromaždenia OSN) a tam sa vidí, že „my“ je asi 30 štátov a „oni“ sú 160 štátov a na veci sa pozerajú ináč.
Ostrý odkaz šéfky európskej diplomacie Kallasovej Robertovi Ficovi k jeho účasti na oslavách 80. výročia skončenia druhej svetovej vojny považuje Lajčák za nepatričný. Fico nie je podriadený Kallasovej, ktorá nemá právo komunikovať s predsedom vlády členského štátu EÚ takýmto tónom. Dodal, že Sovietsky zväz zaplatil v druhej svetovej vojne najväčšiu cenu a milióny ľudí, ktorí položili život v boji proti fašizmu, si zaslúžia poďakovanie. V súvislosti s vojnou na Ukrajine uviedol, že EÚ všetko zmiešala do jednej neprehľadnej gule a nikto sa v tom už nevyzná.
Zakončíme tým, že podľa Lajčáka EÚ, ktorá rinčí zbraňami, nie je tou, ako sme o nej snívali. Mala by byť „mäkkou“ silou, mierovým projektom s funkčnými ekonomikami, ochranou práva svojich občanov a starostlivosťou o slabších. Militantné vyjadrenia a kroky pôvodný európsky projekt len diskreditujú.
Ako druhý príklad uvedieme článok vo švajčiarskom týždenníku Weltwoche 26. apríla s názvom „Toxická ženskosť na čele EÚ: Ursula von der Leyenová sa stáva príťažou. Diplomati požadujú jej odchod“ (Toxische Weiblichkeit an der EU-Spitze: Ursula von der Leyen wird zur Hypothek. Diplomaten fordern ihren Abgang – prístupné na https://weltwoche.ch/daily/toxische-weiblichkeit-an-der-eu-spitze-ursula-von-der-leyen-wird-zur-hypothek-diplomaten-fordern-ihren-abgang/ )
Článok sa začína poukázaním na krízu EÚ. Vonku na Západe vedie EÚ obchodný spor s USA, na Východe sa angažuje v konflikte na Ukrajine, má spory s Ruskom, ale aj s Čínou. Vnútri ide o nejednotnosť, rozdelenie, prenasledovanie Maďarska, ktoré trvá na svojej suverenite a svojich demokratických právach. Je to aj Giorgia Meloniová, ktorá sa odtrhla od protitrumpovskej formácie a „flirtuje“ s americkým prezidentom. Problémy sú s tvrdohlavým Švajčiarskom.
Autori článku použili známe príslovie, že ryba smrdí od hlavy. Hlavu EÚ zosobňuje predsedníčka EK von der Leyenová.
Podľa týždenníka je EÚ v žalostne zlom stave. V každom normálnom štáte by vznikla otázka, či nezmeniť vládu. Ale EÚ nie je štát a už vôbec nie normálny štát. V diplomatických kruhoch sa podľa týždenníka hovorí, že vysokí predstavitelia EÚ čoraz viac považujú von der Leyenovú za toxickú. Jej rezignácia by mohla zmeniť k lepšiemu veľa vecí.
Záverom
Rozhovor von der Leynovej má byť zrejme „obranou“ šírenia správnych názorov. Čo na tom, že realita je mnohokrát celkom iná, niekedy až opačná. Vážne pochybujeme, že kľúčové priority novej EK – prosperita, bezpečnosť a demokracia – majú pod vedením jej staronovej predsedníčky inú ako len formálnu šancu na splnenie a zostanú iba v rovine hesiel.
Otázka je, kde sa v súčasnej ekonomickej situácii zoberie oných 800 miliárd eur na financovanie vojenských spôsobilostí. Problémom môže byť, že doteraz štáty EÚ nakupovali z veľkej časti zbrojné výrobky z USA. Washington však nielen za Trumpa, ale ani veľké zbrojárske firmy asi so znížením dovozu zbrojných výrobkov a služieb do EÚ spokojní nebudú. Okrem toho je zvýšenie vojenských výdavkov v EÚ „hnané“ predovšetkým potrebou byť pripravený na údajnú ruskú agresiu.
V histórii už veľakrát strata zmyslu pre realitu a zlé východiská viedli len k narastajúcim ťažkostiam politického aktéra a občas aj k jeho krachu. Bolo by ešte veľa možné hovoriť o tom, že EÚ nefunguje tak, ako by mala a stráca nielen podporu medzi jej obyvateľmi, ale aj medzinárodnú prestíž a jeden eufemistický rozhovor na tom nič nezmení. Je skôr vyjadrením zúfalstva zo skutočnosti ako prínosnou informáciou o stave a vývoji EÚ.