Máme za sebou ďalšie výročie Sviečkovej manifestácie. Konala sa 25. marca 1988. (facebook.com)
Bol som na nej, prekonal som strach a zmenilo mi to život. Bola to veľká vec. Pripomeniem tri požiadavky účastníkov. Súhlas komunistickej vlády s menovaním katolíckych biskupov na uprázdnené stolce. Náboženskú slobodu pre veriacich. A ľudské a občianske práva pre všetkých občanov.
Účastníci boli poväčšine kresťania, ale i sekulárni ľudia využili príležitosť a prišli. Ako jedna z mála historických udalostí má tú vlastnosť, že nikto jej nemôže nič vyčítať. Preto je klenotom našej histórie.
Z Hviezdoslavovho námestia som vtedy odchádzal mokrý, dostal som zásah prúdu vody z vodného dela. Ale bol som spokojný, že som režimu slušným spôsobom povedal, čo si o ňom myslím.
Včera bolo 37. výročie a na Hviezdoslavovo námestie som prišiel opäť. Bol som tam so študentkou gymnázia Martinou. Dostali v škole za úlohu vypracovať prácu a ona si zvolila tému Sviečkovej.
Chcela sa i odo mňa dozvedieť, ako to vtedy bolo.
Padla i otázka, čo nám Sviečková hovorí dnes. Napadli ma dve veci. Po prvé, prekonať strach a vysloviť pravdu bolo neľahké nielen vtedy. Doba, keď to je neľahké, sa totiž zvykne vracať a je tu i dnes.
A teraz to druhé. Sviečková vyrástla z veľkej obety ľudí ako Silvo Krčméry a Vlado Jukl, členov Kolakovičovej Rodiny. Ako mladíkom im Kolakovič vštepoval počas vojny, že zlom je aj hitlerovský nacizmus, aj sovietsky komunizmus. Preto obaja odmietali oboje. Nechcem menovať nič a nikoho, ale mám silný pocit, že dnes aj u nás doma, aj na medzinárodnej scéne, čelíme súpereniu táborov, z ktorých ani jeden nie je hodný našej bezvýhradnej akceptácie. V záujme porážky jedného nemáme ignorovať omyly toho druhého.
Tak to je to druhé ponaučenie pre dnešok.
Pozn. red. SRS: Najnovší komentár Vladimíra Palka v Plus 7 dní si môžete prečítať po kliknutí TU.