Kedykoľvek sa predstavitelia demokratického Západu postavia pred kamery a prehovoria, posivenému svedkovi sa pred očami mihnú predstavitelia bývalého socbloku. (noveslovo.eu)
Či sa nám politici prihovárajú z Európskeho parlamentu alebo sa nám prihovárali zo slávnostných zjazdových tribún, spája ich váha i hĺbka posolstiev. A spája ich najmä posadnutosť samochválou. Naposledy to predviedlo NATO, keď sa pri oslave 75. výročia založenia vyhlásilo za najúspešnejšiu obrannú alianciu. Jej nadšený generálny tajomník len-len že nezacitoval z mailov irackých vdov a sirôt, v ktorých ďakovali strýčkovi Samovi a „koalícii ochotných“ za oslobodenie od diktátora Saddáma Husajna. Isteže, nikto by neuveril ani tajomníkovým rečiam o odkazoch Afgancov, že okupácia NATO bola pre nich inšpiratívnejšia, ako tá sovietska. Iba ak mainstreamové médiá… Jensa Stoltenberga po prejave možno aj zamrzelo, že si tým neotestoval, kam až siaha vernosť a spoľahlivosť niektorých novinárov.
Politici tliapali vtedy a tliapu dnes, zmenila sa len svetová strana, z ktorej krvilačný nepriateľ striehne na náš ružový zajtrajšok. Zrejme preto atmosféra v Bruseli čoraz väčšmi pripomína časy, keď dubčekovci začali vystrkovať rožky a párať jednotu tábora socializmu a mieru. Nasledovalo hromženie z Kremľa, rokovania v Čiernej nad Tisou a v Bratislave, List piatich bratských krajín československým komunistom a vraj aj Kádárovo kamarátske dohováranie Dubčekovi pri love kačíc na južnom Slovensku, že ďáďa Leonid s hrozbami nešpásuje.
Narušovateľom jednoty vyspelej a demokratickej Európy vojenská bratská pomoc nehrozí, nanajvýš môžu prísť o časť eurofondov. Napríklad za naštrbenie právneho štátu. Bruselským orgánom pri tom horlivo pomáhajú desiatky Pavlikov Morozovovcov, ktorí si v priestoroch Európskeho parlamentu pospevujú: „Z národov hoc sme rôznych, všetci za jedno chceme sa biť…“ Len škoda, že dosiaľ sme sa nedozvedeli, o koľké milióny prišli Poľsko či Litva za to, že „Poľsko je prvou krajinou EÚ, ktorá sa stala spoluvinníkom USA v tajnom zadržiavaní a mučení ľudí podozrivých z terorizmu.“ (amnesty.sk, 28. 7. 2014) a „Litva bude musieť zaplatiť členovi Al-Kajdy 100 tisíc eur, pretože nezabránila americkým vyšetrovateľom využívať pri vypočúvaní nehumánne techniky.“ (euroactiv.sk, 23. 8. 2018) Takisto nevieme, ako si Európska komisia a Európsky parlament posvietili na členské štáty, ktoré po vyhlásení bezletovej zóny nad Líbyou – Bezpečnostnou radou OSN! – pokračovali v jej bombardovaní. Ďalším bičom na štáty, ktoré sa nevpracú do jediného správneho názoru, sa stal nedostatočný boj proti korupcii, ale nikomu neprekáža, že Ursula von der Leyenová vystúpila spod vakcínového korupčného tieňa na najvyšší stupienok v EK. Ani to, ako si samozvaní demokrati uchmatli europarlament… Keď niečo podobné v slovenskom parlamente vyviedol Mečiar, novinári to okamžite prirovnali k noci dlhých nožov.
A ako sa v týchto dňoch, keď Slovnaft prichádza o ropu z Lukoilu, nepousmiať, že podpredsedom EK a eurokomisárom pre Energetickú úniu je nominant Slovenskej republiky? Alebo si nepovzdychnúť: „Európske hodnoty, kde ste?“ O to naliehavejšie, že denno-denne sme svedkami, ako sa tieto hodnoty v ústach európskych lídrov rozpadávajú na frázy. Navyše, keď mier v Európe je opäť v rukách vydierateľnej šľachtičnej.
Ostáva však nádej, lebo vieme nielen to, ako sa skončila sláva predstaviteľov bývalého socbloku, ale aj kapitalistu Tonyho Blaira…