Ešte jedna poznámka k Wikileaks a Julianovi Assangeovi.
Pri príležitosti jeho prepustenia niektoré médiá, samozrejme, zopakovali, že Wikileaks sa v roku 2016 podieľalo na zverejnení emailov vedenia americkej Demokratickej strany.
Tie vraj získali ruskí vládni hackeri. A potom dali WikiLeaks. Tak, a je vybavené. Ak je niekde výbuch spoločenskej nespokojnosti, ideálne to nalepiť na Rusov a ich temné machinácie.
No a krásne to očierňuje Assangea. Vlastne je to ruský agent. Ako inak.
Pripomeňme, čo všetko dané emaily odhalili:
– Predovšetkým to, ako vedenie strany tvrdo manipulovalo, čo sa dalo, aby nomináciu na prezidenta získala Hillary Clintonová a nie Bernie Sanders. Čo sa aj stalo. Bola to krásna ukážka americkej „demokracie“.
– Ešte oveľa výživnejšie boli materiály vzťahujúce sa k donorom strany. Úplne nepokryte sa tu zobchodovávali miesta v orgánoch federálnych agentúr, miesta veľvyslancov, poradcov a podobne, podľa toho, koľko bol ochotný donor zaplatiť.
– Ale emaily sa týkali aj iných tém. Napríklad Clintonovej blízky spolupracovník Sidney Blumenthal v jednom vysvetľoval, že vtedajší francúzsky prezident Sarkozy tlačil na napadnutie Líbye kvôli rope a kvôli jej zlatým rezervám, ktoré ohrozovali stredoafrickú menovú úniu, neokoloniálny nástroj Francúzov.
Ak ešte niekto niekde mal nejaké ilúzie o americkom politickom systéme, alebo aj o systéme spojencov, toto bola tak názorná ukážka reality, že to bolo treba prekryť nejakým konšpiračným príbehom.
A tak FBI tajomne vyšetrila, že za hackom vraj stojí ruská vojenská rozviedka. Tým pádom všetky médiá ako na povel začali špekulovať o Rusoch a mohli sa vyhnúť rozoberaniu samotného obsahu emailov.
Celkom zábavné je, ako sa tieto „odhalenia“ amerických oficiálnych orgánov niekedy aj našimi novinármi ešte berú vážne. Spomeňme si pritom nielen na klamstvá o zbraniach hromadného ničenia v Iraku alebo „dôkazoch“ o údajnom Saddámovom spojenectve s al Kajdou, ale napríklad aj vysvetľovanie americkej veľvyslankyne, ako vraj Kaddáfi rozdáva viagru svojim bojovníkom, aby efektívnejšie znásiľnovali, alebo očivividné klamstvá Clintona a Albrightovej o genocíde v Kosove.
A napriek tejto histórii doteraz, ako si otvoríte nejaké poctivé kaviarenské médiá, novinári „americké orgány uviedli“ považujú nie za tvrdenie, ale za overenie pravdy.
A žijú tým aj politické kruhy. Od Korčoka po Šimečku od rána do večera melú o „hybridných hrozbách“, „ohrození zo strany Ruska“, a „ruských agentoch“. Sú všade.
Od Washingtonu po Bratislavu isté kruhy žijú jedným manuálom. Budovať pocit ohrozenia, aby nebolo treba postaviť sa zoči-voči reálnym problémom spoločnosti, či už americkej alebo slovenskej.