„Aké je to TAM VONKU?“ opýtala sa ma dnes priateľka, ktorú som po nekonečne dlhých týždňoch konečne smela ísť navštíviť na oddelenie ARO. Akoby zázrakom sa vrátila doslova z druhého sveta a cena, ktorú za návrat na náš svet zaplatila, ju stála nohu, ktorú jej museli amputovať.
Držali sme sa za ruky, spoza rúška a čiapky videla len moje oči, delili nás gumené rukavice. Lebo každý bacil a vírus, ktorý by som priniesla, by ju mohol stáť život. Ona sa ma opýtala, aké je to „tam vonku“, v „našom“ svete. Jej svet má už dlhé týždne len štyri steny, nekonečné množstvo monitorov, hadičiek, germicídnych žiaričov a uzavretého okruhu cirkulácie vzduchu. Bez sociálnych sietí, bez mobilu.
Premýšľala som, či má zmysel kaziť jej deň správami o tom, akí sú ľudia na seba hnusní, ako sa kvôli politike hádajú kamaráti a rodiny, ako človeku prepne a ide zastreliť politika, ktorého nenávidí, ako „otec roka“ naloží do luxusného auta decko v kukle a atrapou zbrane ho nechá mieriť na dom zvoleného prezidenta, či ako senilný a nemohúci starec dá povolenie na použitie zbraní, ktoré môžu rozpútať svetovú jadrovú vojnu, a ako sme s profesorom Sachsom cez whatsapp dnes riešili, do akej miery môže konflikt eskalovať. Akosi mi to v danom kontexte, zoči voči reálnemu ľudskému utrpeniu, nedávalo zmysel.
„Vieš, čo je super? Že konečne nájdem využitie pre celé vrece ponožiek bez druhého páru a na pedikúre mi dajú 50 percentnú zľavu!“ Smejem sa ešte teraz a v duchu si hovorím, že Pán Boh vedel, prečo ju zatiaľ na druhom svete nechcel.
Prajem vám pokojný víkend a slnko v duši. Ja budem mať nad čím premýšľať. Dostala som lekciu z pokory a chvíľu mi potrvá, kým si ju v sebe spracujem.