Kým sa svet pozerá na Ukrajinu, Rusi rýchlo postupujú aj v inej časti sveta.
Dnes prebrali časť vojenskej základne v Nigeri, kde je ešte stále „ustajnených“ aj tisíc amerických vojakov.
Vláda Nigeru, ktorá vzišla z nedávneho prevratu, sa Američanov snaží z krajiny čo najskôr odsunúť. Tí odsun aj sľúbili, ale stále ho zdržiavajú.
Teraz dochádza k pomerne napätej situácii, že ruské jednotky stoja tvárou v tvár americkým rivalom, hoci žiadna zo strán zatiaľ nehovorí vyslovene o príprave na ozbrojenú konfrontáciu ohľadom kontroly nad celou základňou (ktorá je dosť rozsiahla).
Ruskí vojaci sú v krajine na pozvanie vlády.
Američania nedávno okrem toho potupne opustili inú africkú krajinu, Čad, odkiaľ ich tiež miestna vláda vyhnala.
Obdobne medzitým z Mali a Burkina Fasso tamojšie vlády vykopli Francúzov.
A nielen to, lídrom krajín v tejto časti sveta v posledných mesiacoch narástla odvaha, viacerí začali veľmi tvrdo verejne kritizovať doterajšiu neokoloniálnu politiku Franúzska.
Tomu v ostatných rokoch začali pomáhať (a niekde ho vytláčať) práve Američania, ktorí si v tejto časti sveta začali stavať základne (ako práve spomínanú mamamutiu základňu v Nigeri). A to pod pláštikom boja proti islamistom. Ktorých v skutočnosti pomáhali zrodiť aj v tejto časti sveta, najmä akciou v Líbyi.
Africké krajiny ale začínajú mať kolonializmu dosť. A všetkého, čo to sprevádza, vrátane typickej rozsiahlej korupcie miestnych klík.
Možno novo nastupujúci lídri nebudú v skutočnosti oveľa lepší, ale v tejto chvíli sa zdá, že zväčša majú silnú podporu miestnych obyvateľov.
Afričanov posilňuje v snahe o odpor ešte niečo. Čína. Tá už roky pomerne masívne na kontinente investuje, zvlášť vo východnej časti.
A tie investície majú dobrú povesť, na rozdiel od financovania západných krajín či Svetovej banky (zaujímavosťou je, že toto uznávajú aj niektoré kritickejšie reportáže amerických médií). Financovanie je pre dané krajiny pomerne výhodné, a Číňania relatívne rýchlo stavajú továrne či infraštruktúru tam, kde to doteraz išlo pomaly.
Aj na toto treba pamätať, keď sledujeme situáciu na Ukrajine. Ona je totiž len jedným kamienkom v pomerne veľkej mozaike. Manévre veľmocí, niekedy s veľmi dynamickými dopadmi, sa dejú na všetkých kontinentoch. V Pakistane skorumpovanejšia časť elity drží vo väzení najpopulárnejšieho politika krajiny (I Khan, bývalý premiér), keďže ten chcel mať dobré vzťahy s Ruskom aj Čínou, výhodne pre Pakistan. V Oceánii sa USA neprestávajú vyhrážať miestnym krajinám, aby sa neopovážili spolupracovať s Čínou (po tom, ako nedávno zmluvu o obrannej spolupráci s Čínou uzavreli Šalamúnove ostrovy, americkí predstavitelia dokonca „nevylúčili“ možnosť vojenského zásahu).
Medzitým ale sebavedomí predstavitelia veľkých ázijských ekonomík (India, Malajzia) v ostatných mesiacoch celkom tvrdo odkazujú západným politikom aj médiám, nech ich láskavo nepoučujú, či majú alebo nemajú spolupracovať s Ruskom a Čínou. Robia to pomerne výrečne, logicky a s poukazovaním na historický kontext.
Celý tento vývoj nie je zďaleka taký dramatický, ako ho podávajú moskovskí propagandisti, ale na druhej strane sa nedá poprieť, že sa naozaj tvorí nová štruktúra medzinárodných vzťahov.
Nejde len o Ukrajinu, hrá sa na ploche celého sveta.