V rokoch 1998 a 1999 aj mnohí západní novinári upozorňovali, že príbehy o tom, ako Srbi údajne vraždia ľudí v Kosove nesedia. Novinári prestížnych periodík z Francúzska tak urobili aj po obhliadke miesta údajnej masakry civilistov v obci Račak.
Podobne ukazovali kosovských „partizánov“ – podozrivo dobre vyzbrojených ľudí, z ktorých mnohí sa ani netajili, že na Balkán prilietavajú z USA (CNN malo s jedným o tom dokonca rozhovor priamo na letisku, pričom v pozadí letiskom pochodovali ďalší dobre živení „kosovskí bojovníci za slobodu“).
Srbi poukazovali na to, ako im títo „partizáni“ chodia vypaľovať a vystrieľavať policajné stanice a ďalšie vládne budovy.
Nadarmo. Američania dali najprv vedeniu Juhoslávie ultimátum v Rambouillet, s podmienkami, ktoré by žiadna suverénna krajina neprijala (voľný priechod vojskám NATO po území Juhoslávie a podobne).
A potom 24. marca 1999 NATO spustilo bombardovanie.
A nekašľali sa s tým. Bombardovali mosty, nemocnice, polikliniky, vládne budovy. Keď sa na to pýtali niektorí slušní a zhrození novinári, hovorca NATO to označil za súčasť tlaku na vládu.
A áno, skúsme si to porovnať s tým, ako Ruská federácia na Ukrajine nechala nedotknuté všetky mosty cez Dnieper, nevystrelila na jedinú vládnu budovu v Kyjeve.
Počas konfliktu americkí, ale napríklad aj nemeckí predstavitelia šialene klamali. Nemeckí ministri tvrdili, že štadión v Prištine slúži ako koncentračný tábor, vykladali nezmysly o tom, ako Srbi údajne vypaľujú albánske domy príbehmi, ktoré síce zneli drasticky, ale dokonca ani fyzikálne nesedeli (pekne to ukazoval nižšie uvedený dokument neskôr vysielaný nemeckou verejnoprávnou TV).
Clinton a Albrightová hovorili o 100 tisíc nezvestných, s podtextom, že zhruba toľko ľudí Srbi v Kosove zabili (aj zo slovenských prieskumov verejnej mienky vieme, ako úspešná táto propaganda bola, aj u nás totiž dodnes týmto číslam mnoho ľudí verí).
Po vojne sa našli ľudia, ktorí sa postavili na stranu faktov a objektivity. Nemecká verejnoprávna TV odvysielala dokument presne ukazujúci, ako ich vládni predstavitelia o Kosove tupo klamali.
Súd OSN v Prištine vydal rozsudok, v ktorom odmietol, že by Srbi v Kosove páchali genocídu.
Napriek tomu v médiách hlavného prúdu často prevládajú buď manipulácie (napríklad sa usporiada spomienka na „15 tisíc mŕtvych a nezvestných“, pričom je zjavné, že mnohí diváci si na základe takejto vety budú pamätať informáciu „15 tisíc mŕtvych“ a už vôbec si neuvedomia, že nezvestných je v Kosove pomerne veľa aj preto, že tí ľudia po bombardovaní proste utiekli hocikde do Európy – je to ako z učebnice o tom, ako manipulovať vhodne zvolenými formuláciami).
Alebo lži – v nich u nás vyniká kvázinovinár Andrej Bán, ktorý klame úplne nepokryte a neprekáža to ani jemu ani jeho zamestnávateľovi – na katedrách žurnalistiky by som to uvádzal ako prípadovú štúdiu.
Aj naša kaviareň všeobecne, čo sú často morálne zvrátení, odporní ľudia tváriaci sa ako vzory morálky, mnohé z týchto lží šíri.
Juhoslávii nikto nikdy nedal kompenzáciu za ťažké fyzické škody na ich hospodárstve. Tiež sa nesplnil sľub, ako sa musia zbaviť Miloševiča a potom už budú mať otvorenú cestu do EÚ. Naopak, dnes je to pomerne chudobná krajina, slabý odlesk kedysi významného štátu.
Nás aspoň môže tešiť, ako nás majú Srbi radi – hociktorý policajt, ktorý vás v Srbsku zastaví a podľa ŠPZ si uvedomí, že ste zo Slovenska, ktoré doteraz neuznalo Kosovo, vám zasalutuje.
Najmenej, čo môžeme pre nich urobiť, je ďalej ich aspoň takto diplomaticky podporovať. A každý rok bez milosti pripomínať tú hanbu a krivdu, ktorú „mierumilovné“ a „obranné“ NATO pred štvrťstoročím spáchalo.