Ako každú jeseň, dávali sme si skontrolovať plynový kotol. Chodieva k nám už vyše dvadsať rokov ten istý technik, popri robote vedieme spolu politické debaty. (noveslovo.eu)
Začal ako samostatne zárobkovo činná osoba, aj jeho politický program bol na strane podnikateľov. Po čase narážal na mantinely svojho „podnikania“. Stále chodil s veľkou brašnou zavesenou cez plece, autobusom a peši – vždy zdôraznil, že o to máme prehliadku lacnejšiu, lebo neúčtuje za spálený benzín a amortizáciu vozidla, až skončil… a teraz je zamestnanec. Pri októbrovej obhliadke nášho kotla sme zistili, že sa naše politické preferencie priblížili. Od volieb očakával zmenu, teda predovšetkým, že sa tu prestane klamať. Na televízne správy a debaty na všetkých kanáloch sa nemohol pozerať, lebo mu stúpal krvný tlak.
Vyšlo to tak, že sa kadečo v starom byte pokazí, a tak sme mali možnosť absolvovať politické debaty s ďalšími majstrami. Popri robote, ktorej rozumejú, sa všetci zhodli na tom, že nemôžu vystáť správy. Nielenže sa rozchádzajú s ich životným poznaním, ale ešte ich aj urážajú, lebo všetci melú to isté. Povedali by sme – chýba pluralita. Prišla reč aj na voľby, jeden z majstrov – naozaj naslovovzatý fachman – priznal, že v tých predminulých volil Matoviča. A potom čosi majstroval v Trnave a tam mu chlapi povedali, čo je Matovič zač, že ho oni osobne poznajú… „To ste mi ale mali povedať skôr,“ hovoril im. Teraz už hlas Matovičovi nedal. „Ale robil aj dobré veci, dal nám tých tristo eur za očkovanie a aj penzie zvýšil ľuďom. Mal jednu chybu, že všetko chcel robiť sám.“ Inak sa náš majster o politiku nezaujíma, lebo keď zapne televízor, ide ho šľak trafiť.
Hlas (môjho) ľudu bol teda zajedno, že s tým treba niečo spraviť.
Politická trieda po každých voľbách skúša, ako by to šlo. Najbrutálnejšia bola pri médiách nová vláda v roku 2010. Okamžite chcela zjednať poriadok vo verejnoprávnej televízii – a narazila. Voliť a odvolávať riaditeľov verejnoprávnych médií mohla podľa zákona iba Rada Slovenského rozhlasu a Rada Slovenskej televízie. Od zriadenia verejnoprávnych inštitúcií sa to skúšalo vždy rôzne – raz bola táto úloha zverená parlamentu, potom zas radám. Rady volil parlament, zloženie sa niekedy až na hulváta politizovalo – napríklad nomináciu na člena rady dával klub politickej strany… V tom roku 2010 bol na čele Slovenskej televízie Štefan Nižňanský, muž s novinárskou aj politickou skúsenosťou. Novej vláde nevyhovoval, ale ako ho dostať preč, keď sa Rada Slovenskej televízie zaťala a odmietla konať politicky, aby ho z funkcie odvolala? Nový minister kultúry našiel v šuplíku na ministerstve už pripravený návrh zákona na zjednotenie rozhlasu a televízie. Zlé jazyky hovoria, že ministrovi Krajcerovi ho ponúkla úradníčka z Maďaričovho pôsobenia, čím si zachránila pracovné miesto. Lebo – všade sa upratovalo. Teraz sa to nazýva čistky, aby sa obnovil slovník a privolával porovnanie s normalizáciou za čias reálneho socializmu. Ale vtedy to proste bola žiadúca výmena, nikto neprotestoval, ľudia leteli mirnix-dirnix. Bola som v oných časoch vtedy pomerne čerstvou členkou Rozhlasovej rady, jej zloženie zodpovedalo vládnej väčšine, ale jednotliví členovia sa správali absolútne autonómne, s úctou si na svojich kolegov spomínam. Riaditeľkou Slovenského rozhlasu bola vtedy Miroslava Zemková, (o ktorej kedysi Jožo Ráž napísal pieseň Si kočka, si kočka, si kočka…). Hneď po voľbách nám všetkým bolo jasné, že nová väčšina v parlamente ako prvé odvolá nás, aby sme my nemohli odvolať novej vláde lojálnu riaditeľku Zemkovú. Lenže – ako to zariadiť? Nemali sme ani možnosť ohlásiť sa u súdruha Žinčicu – teda na nejakom úrade chránených svedkov, aby nás šmahom ruky nezrušili. No keďže sa v Slovenskej televízii zaseklo odvolanie Štefana Nižňanského, tak sa zrušili obidve rady a dve inštitúcie, úplne nepripravené na tento krok, sa zákonom o RTVS 1. januára 2011 spojili – a bolo vymaľované. Voľba generálneho riaditeľa spojenej inštitúcie sa vrátila opäť raz do parlamentu, nová väčšina si zvolila Václava Miku a Václav Mika si zvolil nové vedenie redakcií – a tak všetko dokola. Teraz má vládna koalícia v pláne RTVS vrátiť do stavu pred rokom 2011 a opozícia kričí, že je to nepripravený krok a útok na verejnoprávnosť a na demokraciu – atakďalej.
Zdroj: Facebook
Niečo sa však prudko zmenilo. Už nevládne „jeden prsten všem“ ako z Tolkiena, už sú tu aj médiá alternatívy. Tie oficiálne ich označili za konšpiračné, bývalá vládna moc nimi pohŕda, dokonca majú na to zriadenú aj nejakú inkvizítorskú dielňu, ktorá zostavuje rebríčky hanby. Ale ako to už v živote býva, keď sa prederú nové pramienky, majú tendenciu vyhĺbiť si aj nové korytá a tie staré vysychajú. Meliorizátori betónujú ostošesť. A zachraňujú (sa). Oficiálne médiá sú zatiaľ silné, ale ich dôvera stojí na veľmi plytkej vode. „Môj“ ľud – fachmani, ktorí rozumejú svojmu remeslu, ale nie politike, si však zaslúžia, aby ich neporazilo pri sledovaní správ.