Pavol si nevytiahol šťastný lós. Narodil sa do dobrej rodiny, pretože ho rodičia milovali. Boli to pracovití ľudia, ktorí „v tejto krajine“ vždy ťahali za kratší koniec. (noveslovo.eu)
Mama sadila stromčeky a čistila les, otec v montérkach vo fabrike obsluhoval stroje, rozumel každej skrutke a nákresom. Po robote hrával na všetkom, čo vzal do ruky, dokonca si nástroj aj vyrobil. Volal sa ozembuch, vyzeral ako fujara, len mal aj pridanú hodnotu – buchnutím o zem hrali aj kolieska, píšťaly a rôzne „chrastítka“. Chlapec sa vyučil za kuchára, bol šikovný, zručný, pekný chlapec – lenže ho postihla choroba, ktorá ho celé roky sprevádza tak, že svoju prácu vykonávať nemôže. A tak žije z príjmu 180 eur mesačne. Dokopy inkasuje toľko, že horko-ťažko zaplatí do spoločenstva bytov – lebo nemusel skončiť ako bezdomovec, také on má šťastie! Rodičia mu zanechali „králikáreň“. Lenže kde je ešte plyn, elektrina… – a aj jesť by bolo treba. Počujete, európski socialisti?! Viete si predstaviť, čo vám to ten Peter Pellegrini a Robert Fico hovorí, keď hovoria o chudobe v Slovenskej republike?! Keď o nej vedia a majú úmysel sa jej venovať v prvom rade?
Pavol sa volieb zúčastnil, i keď sa o politiku nezaujíma. Možno ani nevie, že európski socialisti idú strany, ktorým dal hlas, potrestať. Za to, že by sa chceli venovať aj jeho lósu. Ono je to dosť drina, žiť taký život, keď si ho ničím nespôsobil. Lenže iný mu nikto nedá a aj on je rovnocenná ľudská bytosť, nie sviňa a podobné hrozné nadávky, ktoré nielen on, ale dve tretiny spoločnosti, musia strpieť od čudného panstva.
Boli voľby, ľud rozhodol, ale porazení sa nevzdali, lebo podľa nich sa má zostavovať vláda na ich želanie. Nie je to nič nové, od prvej porážky VPN sa to v slovenskej spoločnosti opakuje. Len hrubosť a nafúkanosť sa zvyšuje. Už vieme, že nie je dôležitá väčšina, ale aktívne menšiny. Označujú sa za mimovládne, no darí sa im vládnuť v mediálnej mienke. Udávať tón. A podporovať vládu tých, ktorí nevidia našich Pavlov, lebo sú to len takí nezaujímaví ľudkovia.
Mág mediálnej komunikácie Igor Matovič to po minulých voľbách dokonale pochopil – medzi prvými jeho „miliónovými“ nápadmi bolo – podplatiť novinárov. Ku cti im slúži, že nenaleteli.
Matovič vtedy vyhlásil, že jeho vláda sa zapíše do dejín. Aj sa to stalo! Toľko nedoukov, podvodníkov so vzdelaním, hrubých ľudí sa ešte tak vysoko neocitlo. Do dejín sa tiež zapíše kartárka Veronika Remišová so zverejneným pexesom, kto má byť zo života vyčiarknutý. Vo väzbe za ich vlád zomreli dvaja ľudia – a napriek tomu ministerka Kolíková, ktorá nesie morálnu zodpovednosť za stav vo svojom rezorte, zostala na svojom mieste. To sa tiež zapíše do dejín.
Ešte nemáme vymenovanú novú vládu, ale pexesá už opäť kolujú. Kto môže, kto nemôže byť ministrom, kto má akú odbornú prípravu. Pani Čaputová podľa ústavy má povinnosť na návrh predsedu vlády vymenovať ministrov, ktorých si do svojej zostavy na základe dohody koaličných partnerov vybral. Ústava sa menila po tom, ako prezident Kováč nechcel vymenovať predloženého ministra, lebo podľa niektorých právnikov znenie dávalo možnosť prezidentovi nevymenovať ho. Vtedy to znelo takto: „prezident vymenúva ministra na návrh premiéra”. Teraz je znenie: „prezident vymenuje ministra na návrh premiéra”. Asi ako v monarchii kráľovná – aj keby sa jej premiér nepáčil – rešpektuje svoj ľud a rozumie svojej krajine.
Voľby nikdy nedopadnú pre všetkých víťazne, vždy je tu časť spoločnosti nespokojná a má právo paprčiť sa, aj dávať najavo, že si hru predstavuje inak. Vláda však má povinnosť slúžiť svojim voličom a plniť program, na základe ktorého ju v momentálnej chvíli väčšia časť do služby vyslala.