Toto sa mi asi sníva. Slovensko darovalo Ukrajine všetky dostupné zbrane riskujúc vlastnú obranyschopnosť. Prichýlilo státisíce ukrajinských utečencov. Zo solidarity prijalo sebazničujúce ekonomické sankcie voči Rusku.
A Ukrajina nás z čírej „vďačnosti“ za to zažaluje, že si chránime vlastný poľnohospodársky trh, že nechceme kontaminované ukrajinské obilie likvidujúce našich farmárov pod falošnou zámienkou, že putuje do Afriky, hoci končí na európskom trhu. A čo robí v tejto situácii prezidentka Slovenskej republiky? Obhajuje slovenské záujmy? Vyjednáva? Vznáša protest? Samá voda. Objíma a bozkáva sa s Volodymyrom Zelenským, kurizuje mu, no ani jedno slovo o najvážnejšom probléme našich vzájomných vzťahov, a ešte sa tým aj pochváli na sociálnej sieti. Akoby mu bola za tú žalobu vďačná. Panička, ktorá si myslí, že jej úlohou je zdvorilostná konverzácia a plnenie cudzích záujmov podľa predpísaných nôt, sa nikdy nemôže nazývať hlavou štátu. A neprekvapuje, že líder jej materského Progresívneho Slovenska Michal Šimečka, ktorý by chcel v tejto krajine vládnuť, rovnako nezastáva slovenské záujmy, ale bedáka, že vraj predseda Smeru-SSD Robert Fico nás chce svojou kritikou Ukrajiny vohnať do medzinárodnej izolácie… Toto nevymyslíš, to je Slovensko. Politika nie je hra na svätcov, ale tvrdá hra záujmov. Dobre si všímajte, kto zastupuje tie vaše.