16.1.2019 15:01:44

Posledný útok. Čo čaká Ukrajinu, keď zaútočí na Donbas?

Portál Narod-Novosti tvrdí, že čím bližšie sú prezidentské voľby na Ukrajine, tým viac sa ozývajú na Ukrajine hlasy volajúce po ukončení konfliktu na Ukrajine. To však nevyhovuje všetkým.

Militantne ladení predstavitelia ukrajinských elít, tesne spojení s USA, požadujú rozhodný útok na Donbas. Ukrajinskí vojenskí jastrabi tvrdia, že majú dostatok síl na to, aby zmietli obranu Donecka a Luhanska a podrobili si silovo oba regióny, ktoré odmietajú nezákonný prevrat na Ukrajine, zinscenovaný v roku 2014. To, čo hovoria ukrajinskí vojenskí jastrabi, však nemusí byť pravda. Podľa vojenských odborníkov Ukrajina nemá dostatok síl na to, aby viedla úspešnú bojovú operáciu voči Donecku a Luhansku, ktorá by sa skončila ich víťazstvom.

Viacerí ukrajinskí radikáli sú však už unavení patovou situáciou a sú rozhodnutí ísť vabank. Konflikt, ktorý trvá 5 rokov, ich frustruje, v ich radoch silnejú hlasy volajúce po rozhodnom útoku a následnom vyčistení priestoru Luhanska a Donecka. V decembri 2018 bola Ukrajina už 2-krát pripravená na ofenzívu, v oboch prípadoch však nakoniec k ofenzíve neprišlo.

Začiatkom leta 2018 sa Ukrajinci vážne pripravovali na útok voči Donecku a Luhansku v súvislosti s MS vo futbale v Rusku. Cieľom bolo prekaziť MS – 2018. V hre však bolo už priveľa peňazí na to, aby sa elitám podarilo svoj plán útoku presadiť. Nad pozíciami Donecka a Luhanska poletoval americký ťažký dron RQ-4B-30 Global Hawk, ktorý zbieral informácie o doneckej a luhanskej obrane, Putinove slová o tom, že prípadný útok bude mať veľmi ťažký dopad na ukrajinskú štátnosť, ako aj obrovské financie vložené do MS-2018 však zabezpečili, že ukrajinská ofenzíva sa odložila.

Opätovne sa situácia začala vyostrovať v súvislosti s ukrajinskými provokáciami v Kerčskom prielive, kedy Porošenko na 30 dní presadil vyhlásenie výnimočného stavu. V decembri 2018 Ukrajinci sústredili na útok takmer 12 tisíc vojakov, 70 tankov, množstvo delostrelectva a ukrajinskí vojenskí odborníci hovorili o tom, že rýchlym útokom chcú preraziť obranu Donecka a Luhanska, obkľúčiť bojové zoskupenia nepriateľa, dostať pod kontrolu ruskú hranicu a zbaviť Doneck a Luhansk prístupu k Azovskému moru. Ukrajinská ofenzíva sa mala začať v druhej polovici decembra 2018, alebo v prvých týždňoch januára 2019.

Stále existuje reálna možnosť, že Ukrajinci zaútočia, ich útok sa však môže stať poslednou aktivitou Porošenka a jeho skupiny. Doneck a Luhansk vybudoval od roku 2014 vycvičenú a dobre vyzbrojenú armádu, ktorá už nemá kam ustupovať. Doneckí a luhanskí vojaci chránia svoje domovy pred nacistickou zberbou, ktorá vhodne dopĺňa rady ukrajinskej armády. Ukrajincom v čoraz väčšej miere poskytujú nové zbrane Američania, Briti a Kanaďania.

Od porážok ukrajinskej armády v Ilovajsku a Debalceve sa americkí inštruktori horúčkovito snažili zvyšovať bojovú úroveň ukrajinského dôstojníckeho a poddôstojníckeho zboru. Problém však spočíva v tom, že kradnú nielen ukrajinskí politici, ale aj vojaci a policajti, takže v armáde je nedostatok finančných prostriedkov, čo sa negatívne prejavuje na výcviku letectva, alebo tankových vojsk.

Ruský vojenský expert Alexander Žilin takisto poukazuje z vojenského pohľadu na nepochopiteľné aktivity ukrajinskej armády. Pozície doneckých a luhanských vojsk sa nachádzajú na strategicky najvhodnejších miestach. Medzi donecko/luhanskou bojovou líniou a ukrajinskou bojovou líniou sa mala nachádzať na základe Minských dohôd šedá zóna, ktorú však Ukrajinci z veľkej časti z propagandistických dôvodov obsadili, takže sa priblížili do tesnej blízkosti donecko/luhanskej bojovej línie. Svoj postup Ukrajinci vydávajú pred obyvateľstvom za víťazstvá, pravda je však taká, že ich jednotky sa ocitli vo veľmi nevýhodnej pozícii. Podľa Žilina v prípade konfliktu budú všetci Ukrajinci, ktorí sa nachádzajú v šedej zóne do 48 hodín zlikvidovaní. Táto oblasť je silne zamínovaná a na túto oblasť je zastrieľané aj donecké a luhanské delostrelectvo.

Alexander Žilin takisto uviedol, že ukrajinská armáda má značné množstvo problémov aj s tankovými vojskami. Po rozpade ZSSR Ukrajina získala 1/13 sovietskych zbraní, Ukrajinci však moderné T-72 a množstvo transportérov rozpredali zahraničným záujemcom. Hlavným ukrajinským tankom sa mal stať T-64, ktorí chceli Ukrajinci modernizovať, v Charkove sa nachádzajú závody, ktoré T-64 vyrábali.

Týchto tankov T-64 má Ukrajina k dispozícii niekoľko stoviek (väčšina tankov je zakonzervovaná), takisto ukrajinskí záložníci tieto tanky dobre poznajú. Počas konfliktu na Donbase však Ukrajinci stratili niekoľko desiatok týchto tankov a skúsených posádok, väčšina tankov sa ukázala byť nebojaschopná a Ukrajinci tieto tanky kanibalizovali (vyberali z nich súčiastky a opravovali pojazdné tanky). Straty medzi T-64 boli natoľko vysoké, že Ukrajinci museli siahnuť po T-72, ktoré im dodávali z krajín bývalej Varšavskej zmluvy a takisto museli nasadiť svoje T-80, ktorých majú Ukrajinci približne 70. Ukrajinci tak majú na frontovej línii dnes aj T-64, T-72 (vyzbrojené týmito tankmi sú elitné oddiely ukrajinskej armády) a T-80 (tie má k dispozícii ukrajinská námorná pechota) rôznych modifikácií. Variabilita tankov je však problémom pre logistiku a opravárenské dielne.

Problémom ukrajinskej armády je aj disciplína. Podľa hlavného ukrajinského vojenského prokurátora za 4 roky konfliktu takmer 34 tisíc ukrajinských vojakov svojvoľne opustilo svoje pozície, vojenskej polícii sa podarilo zatknúť približne len 2000 dezertérov, zvyšok utiekol za hranice. Mladí Ukrajinci utekajú za hranice, pretože odmietajú prevziať povolávacie rozkazy a narukovať, množia sa prípady vzbúr v ukrajinskej armáde, kde odmietajú vojaci nastúpiť na frontovú líniu. Ukrajincov demoralizujú aj vysoké straty, len v roku 2018 zahynulo 3784 ukrajinských vojakov a zranenie utrpelo 8489 vojakov.

Podľa ruských odborníkov Ukrajinci nie sú pripravení na mohutnú ofenzívu. Ich vojaci nie sú tak motivovaní, finančne bude mať Ukrajina so širšie koncipovanou ofenzívou takisto veľké problémy. Útok na donecké a luhanské pozície si vyžiada vysoké straty v radoch ukrajinskej armády, čo Ukrajincov ešte viac demoralizuje. Môže sa pokojne stať, že postupne sa celá frontová ukrajinská skupina vďaka stratám rozloží a rozpadne, čo bude znamenať koniec Porošenka a jeho bandy v Kyjeve.

Porošenkova pozícia je však veľmi zlá. Američania mu držia nôž na krku, blížia sa marcové voľby ukrajinského prezidenta a Porošenkove pozície sú podľa politológov a sociológov katastrofálne. Porošenko hrá vabank, dúfal, že mu ukrajinská provokácia v Kerčenskom prielive umožní predĺžiť stanné právo na Ukrajine a voľby sa odsunú do nedohľadna. Nepodarilo sa a zdá sa, že Porošenko svoju katastrofálnu pozíciu chápe. Porošenko je pod enormným psychickým tlakom, čo sa prejavuje aj v jeho alkoholických excesoch, pretože sa pred ním črtá pochmúrny obraz Saakašviliho alebo Caucesca.

Ak Porošenko dospeje k názoru, že jediné čo ho dokáže zachrániť pred politickým koncom je víťazná ofenzíva ukrajinskej armády, tak sa môže rozhodnúť tento risk podstúpiť. Na životoch ukrajinských vojakov mu samozrejme nezáleží. Porošenko by si však mal uvedomiť, že krv je síce lepkavá tekutina, prilepiť sa s ňou k ukrajinskému prezidentskému kreslu nedá a ak sa ukrajinská ofenzíva nepodarí, bude to znamenať minimálne jeho politický koniec.

HSP, 16. 1. 2019, Narod-Novosti