Podmanivý príbeh melancholickej labute Camille Saint-Saënsa, divy a Turgenevovej múzy Pauline Viardot-García, Repina, Tolstého, Chopina a mnohých ďalších. (Marker.sk)
Ako sa z hudobného žartu môže stať fenomén? Schéma je jednoduchá. Chce to nadhľad, hravosť, štipku irónie, schopnosť kontrastovať žánre a tvoriť s pocitom, že nejde o nič. Čiže asi tak ako Camille Saint-Saëns, keď komponoval Karneval zvierat. Spomedzi štrnástich častí žartovnej suity sa však jedna vymyká. Melancholická Labuť.
Camille Saint-Saëns stihol v hudobnom fachu snáď všetko. V dobrom slova zmysle. Mal absolútny hudobný sluch, komponoval veľa ako Bach a rýchlo ako Rossini, bol virtuóznym klaviristom a podľa Liszta aj geniálnym organistom, ďalej dirigentom, pedagógom a medzi prvými prakticky využil vynález gramofónového zvukového zápisu. Hudobné umenie pritom bolo len jednou z mnohých oblastí, ktorým sa venoval, a jeho široký záber dotvárala astronómia, filozofia, matematika, botanika, história, písanie prózy aj veršov. Z bohatej a všestrannej tvorby hudobného skladateľa francúzskeho romantizmu vypichneme jednu skladbu. Hoci trvá len tri minúty, zásadne ovplyvnila svet baletu, ako aj umelecký život jeho protagonistov.
Víťazstvo lyriky
Karneval zvierat Saint-Saëns komponoval s jasným zámerom. Potreboval žartovné skladby, či už ako ukážky pre študentov, alebo pre pobavenie v úzkom kruhu, ale žiadne koncerty a veľké publikum. Hravé miniatúry však zakaždým majú záber. Bývajú úderné, chytľavé, zapamätateľné a takmer vždy prinášajú riziko, že zatienia tak predošlú, ako aj budúcu tvorbu svojho autora. Saint-Saëns si zakladal na reputácii skladateľa naozaj vážnej hudby, presah suity do širšieho hudobného povedomia preto ošetril doživotným zákazom na publikovanie partitúry. Veľká zoologická fantázia, ako súbor miniatúr sám nazýval, istú dobu znela iba medzi „svojimi“. Výnimku dostala iba Labuť. Romantická skladba pre klavír a violončelo sa rýchlo vymanila z područia Karnevalu a začala žiť vlastným životom.
O jej osude rozhodlo umelecké vnuknutie baletného majstra Michaila Fokina. Na miniatúru najprv improvizoval sám, avšak v jeho podaní tragické rozuzlenie nenájdeme. O impozantný obraz skonu baletné sólo dotvorila primabalerína Ana Pavlova. Tak dvojica umelcov zmenila prvotný zámer melancholickej skladby a v baletnom prevedení ju spracovala do podoby boja života so smrťou. „Madame, až vďaka vám som pochopil, že som skomponoval skutočne nádhernú hudbu,“ poklonil sa éterickej primabaleríne Saint-Saëns po jednom z parížskych predstavení. Svetová premiéra choreografickej miniatúry sa uskutočnila na charitatívnom koncerte v petrohradskom Mariinskom divadle. Publikum zamrelo. Písal sa rok 1907. Balet ešte koncom 19. storočia podchytil Čajkovskij. Povýšil ho na mohutný hudobno-dramatický žáner, ale na nových umeleckých prostriedkoch už pracujú sólisti a choreografi Leonid Miasin a Václav Nižinskij v súbore Ruský balet Sergeja Ďagileva. Kladú dôraz na intímne prežívanie, balet postavený na príbehu tak prechádza do ďalšej fázy a smeruje k žánrom psychologickým.
Na začiatku tejto cesty stojí Umierajúca labuť. Počas troch minút sa v nej odohráva dovtedy na tanečnej scéne nevídaná dráma, gradujúca cez vôľu žiť a urputný zápas s osudom až po tragické rozuzlenie. Prerozprávať ju možno nasledovne. Na scéne panuje noc. Na hladine jazera zaliatej mesačným svitom pláva labuť a zbiera sily na vzlietnutie. Máva krídlami, vznáša sa vyššie a vyššie, a vzápätí padá. Zúfalo sa pokúša vzlietnuť opäť, no svoj boj prehráva. Vysilená padá a skoná.
Umierajúca labuť ožíva zas a znova
Dramatický skon labute znamenal zrod novej epochy v dejinách baletu. „Je to tanec celého tela, teda nielen tanec nôh, akým bol pôvodný baletný tanec. Úloha rúk nie je druhoradá, a v tomto tanci možno dôležitejšia ako pohyb nôh. Akékoľvek realistické zobrazenie fyzického utrpenia musí byť úplne vyradené. Životné gesto, z ktorého vychádza tanec, musí stáť nad realitou a presiahnuť do reality umeleckej. Priblíženie tanca k imitovaniu tvora z ríše vtáctva je omylom, ku ktorému skĺznu mnohí. Interpretácia môže byť lyrickejšieho alebo dramatickejšieho charakteru, ja pripúšťam obe možnosti, avšak interpretkám odporúčam nasledovať cestu, ktorú im našepkáva ich individualita,“ píše Michail Fokin. Týmto spôsobom prepája prvky klasického baletu s novými pohybovými formami, ktoré v rovnakom období presadzuje americká tanečníčka Isadora Duncan.
Umierajúca labuť sa stane umeleckou vizitkou Any Pavlovej.