04.8.2012 10:55:06

Zabudnutá lekcia vietnamskej vojny – cesta ku porážke v Iraku

30. apríla 1975 o 11. hodine 30 minúte podľa miestneho času, nad Palácom Nezávislosti v Saigone sa zdvihla červená zástava. Druhá indočínska vojna, ktorá sa začala na konci 50 rokov, sa oficiálne skončila. Priebeh vojny a jej následky nemôžu nevyvolávať asociácie s pokračujúcou vojnou v Iraku a nevzbudzovať záujem o konflikt, ktorý sa ukončil pred 33 rokmi.
Vietnam, rozdelený podľa ženevských dôhod 1954 na dve polovice - severnú a južnú, sa stal hlavným dejiskom bojovej činnosti. Podľa dohôd by sa mal Vietnam spojiť po slobodných voľbách v roku 1956, ale proamerický režim Ngo Din Djema, ktorý sa dostal k moci, jednostranne vyhlásil vytvorenie suverénnej republiky Vietnam a odmietol platnosť týchto dôhod.
Roku 1959 politické vedenie Severného Vietnamu na čele s Ho Či Minom prijalo rozhodnutie o podpore partizánskeho hnutia na juhu. Partizáni začali dostávať zbrane a vojenských poradcov.Spočiatku sa dodávky uskutočňovali cez demilitarizačnu zónu povzdĺž 17. rovnobežky, ktorá určovala hranicu medzi dvoma Vietnamami. Neskôr sa vojenské náklady prepravovali « Ho Či Minovou cestou» - systémom ciest, ktoré sa nachádzali súbežne s hranicami Vietnamu a Kambodže. Na juhu sa partizáni spojili do jednotného Národného frontu oslobodenia Južného Vietnamu, známeho ako Vietkong. Nestabilita, korupcia a nepopulárnosť juhovietnamskej vlády zabezpečila Vietkongu a jeho podporujúcim silám v Severnem Vietname výrazné vojenské úspechy. Aby sa pozastavilo neodvratné víťazstvo Vietkongu, bol nutný priamy zásah USA.
Podľa oficiálnej verzie Američanov, ako dôvod pre priamy zásah poslúžil útok severnovietnamských člnov na americký torpédoborec, uskutočnený 2. augusta 1964, ktorý prevádzal radioelektronickú rozviedku v neutrálnych vodách Tonkinského zálivu. Incident sa opakoval zo 4. na 5. augusta. Dňa 5. augusta palubné letectvo námorných síl USA zaútočilo na prvé ciele na území Severného Vietnamu. V ten istý deň kongres USA prijal «Tonkinskú rezolúciu», ktorá dovoľovala prezidentovi používať vojenskú silu v Juhovýchodnej Ázii.
V tom čase Vietkong podporoval partizánov nielen vojenskými poradcami, ale aj regulárnymi vojenskými jednotkami. V marci 1964 prezident Johnson prijal riešenie, vyslať do Vietnamu vojenský kontingent. Ten tvorili dva prápory námornej pechoty, ktoré chránili letisko Danang, ale ku koncu roka americký kontingent narástol do185 tisíc vojakov. Pri pobreží Vietnamu stále hliadkovali veľké sily vojenského námorníctva USA, včetne lietadlových lodí.
Bezprostredné zasahovanie USA do vietnamskej vojny okamžite vyvolalo reakciu zo strany socialistického bloku, dokonca sa zmiernili vsťahy medzi ZSSR a Čínou. Od jari 1965 sa začali masové dodávky zbraní zo socilistických krajín do Vietnamu.




VVS USA nie jedenkrát tvrdo útočili na Hajfong, hoci sa vyhýbali útokom na prístavy a kotviská, kde sa nachádzali lode, pretože potopenie každej lode pod vlajkou ZSSR, alebo jeho spojencov mohlo mať nepredvídané následky.
V sovietskych vojenských dodávkach prevažovala predovšetkým technika a výzbroj protileteckej obrany – protilietadlové kanónové a raketové komlexy, radiolokačné systémy. Stíhačky sa tiež dodávali, ale na rozdiel od kórejskej vojny v oveľa menšom počte. Vietnamská vojna sa stala vyvrcholením protilietadlových systémov, a tak poskytla veľa skúseností obidvom stranám, a to ako v pláne organizácií PVO, tak aj v pláne organizácií jej odporu. Prakticky, vo Vietname boli založené moderné princípy stavby PVO na základe skombinovania malokalibrového delostrelstva a protilietadlových rakiet rôzneho polomeru činnosti. Podľa výsledkov bojov vo Vietname USA stavili na vývoj málobadatľených úderných strojov so zbraňami vysokej presnosti.
Aktívna fáza vojny pokračovala do jari 1973. Z jednej strany USA neprehrali ani jednu bitku, ale s druhej strany stratili 58 tisíc ľudí a viac ako 300 000 vojakov bolo zranených, pritom nedosahli žiadny viditeľný úspech. Partizánska vojna pokračovala a rozširovala sa na stále väčšie oblasti a územia.
Vojna vo Vietname sa stávala stále menej populárnou v USA a preto nový prezident USA Richard Nixon, ktorý vystriedal Johnsona, odvolal americkú armádu z územia Vietnamu. Toto riešenie bolo osudným pre sajgonský režim. Hoci aj pokračovala podpora vojenskými dodávkami a poradcami, vojna bola prehratá.
Poslední spojenci USA dokázali utiecť zo Sajgonu na vrtúľníkoch vojenského námorníctva USA niekoľko hodín pred tým, ako na územie amerického veľvyslanectva vtrhli severovietnamské tanky.
Nachádzajúc paralely s Irakom, sa z toho dajú vyvodiť závery, že vyvrcholenie konfliktu a zintenzívnenie bojovej činnosti nie sú cestou k viťazstvu. Pre víťazstvo vo Vietname nestačil ani polmiliónový kontingent. Na druhej strane nevedie k víťazstvu ani odovzdanie iniciatívy do rúk miestnych spojencov. Tí, ako je pravidlom, rýchlo prepadávaju hádkam a korupcii a prehrávajú aj s tou najmenej organizovanou silou. Viťazstvo v podobnej vojne môže byť dosiahnuté len pri súčasnom múdrom zladení politických, ekonomických a vojenských metód a ešte potrebnou podmienkou úspechu (hoci nie vždy postačujúcou) je existencia uvedomelého a pre všetkých pochopiteľného modelu vývoja. Podobný model neexistoval v USA pred 30 rokmi ani pre Vietnam. Podľa všetkého ho nemajú ani teraz v Iraku. Pochybujem, že sa výsledky obidvoch týchto vojen pre USA budú niečim líšiť, okrem údajov o ľudských stratách.


Ilija Kramnik, vojenský komentátor RIA Novosti.