26.11.2022 18:35:36

Vladimír Palko: Orbánov šál a naše Uhorsko

Niekdajší minister vnútra, matematik, autor vo svete uznávanej knihy „Levy prichádzajú“
Niekdajší minister vnútra, matematik, autor vo svete uznávanej knihy „Levy prichádzajú“
(foto: paneurouni.com)


Je to panónska epizóda, ktorú sme zažili od roku 1989 veľakrát. V Maďarsku sa objaví provokačné gesto, ktoré nám pripomenie Trianon, a vzápätí zaznejú protestné hlasy nemaďarských dedičov historického Uhorska. Tentokrát tou epizódou bol futbalový šál Viktora Orbána s mapou historického Uhorska na medzištátnom zápase s Gréckom. (standard.sk)



Keďže sa to z času na čas opakuje, nemusí to byť dráma. Napokon, sté výročie Trianonu sme v strednej Európe prežili bez veľkého rozruchu. Zároveň platí, že nad týmito epizódami netreba len tak mávnuť rukou. Vyplývajú z toho aj pre nás nejaké úlohy.

 

Orbán niečo môže získať, ale aj stratiť

Orbánovo gesto bolo na úrovni signálu, ktorý môže autor gesta vykladať, ako sa mu to hodí. Ak sa mu to hodí, môže sa prekvapene tváriť, že komu môže prekážať historická mapa štátu, ktorý tu existoval tisíc rokov, či už samostatne alebo ako súčasť Rakúskej a neskôr Rakúsko-Uhorskej monarchie. Tak nejako sa to snažil aj Orbán zahrať do autu. Vraj aj Maďari v zahraničí fandia maďarskému futbalovému tímu, tak preto tá mapa. Celkom to nesedí. Maďari v zahraničí predsa žijú i mimo územia bývalého Uhorska. Tých prečo z fandenia vynechal? Asi to teda myslel trochu inak, než hovorí.

A vieme, že to bol signál dovnútra krajiny, k časti jeho voličov. Aby si vysvetlili jeho signál tak, ako sa to žiada im. Ako potvrdenie oprávnenosti ich pocitu historickej krivdy.

Možno si ich tým získa. Zaplatí však zníženou ochotou možných zahraničných spojencov podporiť ho v niektorých politických krokoch na európskej úrovni. Slovenskí konzervatívci boli v minulosti s Orbánom v konflikte pre podobné signály, ako vysielal teraz. Zároveň však oceňujú napríklad jeho odpor voči inštitúciám EÚ, ktoré sa snažia indoktrinovať strednú Európu ideológiou LGBT. Orbán potrebuje spojencov a nemá ich nazvyš. Dlhodobo sa mu politicky darí a takí politici sa zvyknú v závere kariéry nepríjemne pošmyknúť, lebo podľahnú prílišnej sebadôvere. Tak nech si dá pozor, aby sa neocitol sám.


Čo s tým urobíme my, Slováci?

Slovenská politika reaguje na tieto epizódy protestnými vyhláseniami. Nič proti nim. Mali by sme však zamyslieť nad prehĺbením nášho politického myslenia, ktorým chceme maďarskej politike čeliť. Nemali by sme podľahnúť pokušeniu upadnutia do nepriateľstva. Ako som napísal dávnejšie na Štandarde, s Maďarskom nás čaká ako toto ťahavé napätie, o ktorom hovoríme, tak i spolupráca.

Čo teda robiť?

Na vyriešenie problému je potrebné mať silu. Byť silný. A teraz nemám na mysli len silu vojenskú. Tá by mala byť vždy samozrejmosťou. Dôležitá je vnútorná sila vyplývajúca zo sebadôvery.

Máme ju?

Ak ju nebudeme mať, hrozí, že naše reakcie pri podobných epizódach budú trochu nervózne.

Problém je však hlbší.

 

Čo je na mape Uhorska v poriadku a čo nie

Rozlišujme, čo je na mape Uhorska v poriadku a čo nie. Občas sa stretávam medzi Slovákmi so znepokojením, keď len zbadajú, že na maďarskej strane niekto narába s mapou Uhorska. Je to prejav našej neistoty. Veď na samotnej mape nie je nič zlé. Je to naozaj mapa známeho dlhovekého významného štátneho útvaru. Je to história.

Problém mapy Uhorska na Orbánovom šále bol ten, že jeho teritórium bolo celé v maďarských štátnych farbách.

Časti teritória Uhorska sa stali po rozpade monarchie súčasťou novovzniknutých štátov. Dnes sú na území mnohých európskych štátov, ako Slovensko, Rumunsko, Chorvátsko, Srbsko, samozrejme dnešné Maďarsko, a ďalšie. Okrem Maďarska Slovensko je jediné, ktorého celé územie bolo súčasťou Uhorska. V prípade Chorvátska platí, že väčšina jeho územia bola súčasťou Uhorska.

Takéto „privlastňovanie“ si celého Uhorska Maďarskom zaslúžene vyvoláva nesúhlas.

Nechcem sa vyjadrovať za iné národy, ale my, Slováci by sme sa mali zamyslieť nad skutočnosťou, že svojím prístupom k dejinám takéto „privlastňovanie“ Maďarsku nechtiac v podstate uľahčujeme.

 

Nevzdávajme sa časti našich dejín

Už sto rokov prevláda v našom vzťahu k Uhorsku jedna chyba. Tisícročné Uhorsko stotožňujeme so zhruba poslednými sto rokmi jeho existencie, ktoré boli pre Slovákov skutočne trpké. To dalo vzniknúť dvom politickým mytológiám. Slovenskej o našom tisícročnom útlaku. Maďarskej o tom, že boli jedinou štátotvornou silou Uhorsku. Neboli, len sa o to koncom tisícročia pokúšali a skončilo to zánikom Uhorska.

Do minulosti už návratu niet. Prečo sa však my Slováci nechceme zmocniť toho, čo nám v uhorských dejinách patrí?



Zvyšok komentára nájdete na Štandarde.



Vladimír Palko