06.12.2022 20:36:27

Vladimír Palko: Komunistické zločiny sa nazývajú ruskými

Niekdajší minister vnútra, matematik, autor vo svete uznávanej knihy „Levy prichádzajú“
Niekdajší minister vnútra, matematik, autor vo svete uznávanej knihy „Levy prichádzajú“
(foto: paneurouni.com)


Pozn. red. SRS: Ku komentáru geopoliticky vždy objektívneho Vladimíra Palka vopred uvádzam, že na sklonku prezidentovania prozápadného Juščenka (v r. 2010) kyjevský súd označil za hlavných vinníkov Holodomoru menovite (okrem Gruzínca Džugašviliho) Rusa Molotova, Žida Kaganoviča, Rusa Postyševa, Poliaka Kosiora, Ukrajinca Čubara a Žida Chatajeviča.

Táto poznámka nemá za cieľ zmývať z Rusov zodpovednosť za zločiny komunizmu, ani hádzať vinu na iné národy Sovietskeho zväzu. Tak ako Veľkú vlasteneckú vojnu vyhral spoločne sovietsky ľud, tak boli aj zverstvá (iniciované potentátmi rôznorodého etnického pozadia) páchané spoločne.

Rusofóbi, rovnako ako aj nekritickí rusofili majú tendenciu prikrášľovať alebo zastierať fakty podľa toho, čo lepšie poslúži na rýchle upokojenie ich svedomia. Nech si každý po svojom odpovie na otázku, či ide o správnu cestu...

Takto odpovedám za seba: Rusko som nikdy nenavštívil. Ako človek odchovaný na jeho predboľševických intelektuálnych dejinách však Rusko považujem za svoju duchovnú vlasť a preto neváham spolu s pravým ruským patriotom Pjotrom Jakovlevičom Čaadajevom vyhlásiť: „Láska k vlasti je krásna vec, ale je ešte niečo krajšie. A to je láska k pravde.“ (Ivan Tirpák)



Hladomor je príkladom udalosti, o ktorú prebieha opäť zápas. Kedysi šlo o uznanie, že sa stala. Dnes sa nám ponúka jeho iná interpretácia, kto je páchateľom a kto obeťou. Píše Vladimír Palko. (standard.sk)


Nedávno si pápež František pripomenul 90. výročie vyvrcholenia hladomoru na Ukrajine. Výročie Holodomoru, ako mu hovoria v ukrajinčine.   

Nemecký Bundestag odhlasoval rezolúciu, v ktorej označil hladomor na Ukrajine za genocídu.

V októbri priniesli médiá správu, že nové proruské úrady odstránili v Mariupole v Doneckej oblasti pamätník pripomínajúci hladomor.

Médiá prinášali správy o vyjadreniach svetových i slovenských politikov k výročiu holodomoru.

O rezolúcii Bundestagu treba povedať, že je to správna vec. V roku 2007 som patril k skupine poslancov, ktorí presadili podobnú rezolúciu v Národnej rade SR. Ešte sa k tomu vrátime. Odstránenie pamätníka v Mariupole treba zase odsúdiť.

Bohužiaľ, popri týchto dianiach, ktorých správnosť či nesprávnosť je pre nás ľahko viditeľná a samozrejmá, sa dejú i veci, ktoré sa ako spravodlivé iba tvária. Je však za nimi nepravda. Poďme si ich rozobrať.

 

Čo bol hladomor začiatku 30. rokov v Sovietskom zväze

Keď som bol dieťa, v škole nás učili o veľkej hospodárskej kríze v Európe a Amerike v rokoch 1929 – 1932. Nezabudli nám, dôverčivým dietkam, pripomenúť, že jediným európskym štátom, ktorého sa kríza nijako nedotkla, bol prvý socialistický štát na svete, Sovietsky zväz.

Zabudli nám však povedať, že v Sovietskom zväze vtedy zahynulo od hladu sedem až desať miliónov ľudí. Teda zabudli… Veď tie súdružky učiteľky o tom možno ani nevedeli. Učili, ako im bolo prikázané.

Spomínam si, ako sa mi ako dvadsiatnikovi dostalo do rúk Solženicynovo Súostrovie Gulag. Tam som si prečítal aj o hladomore a uvedomil som si, ako nás roky klamali.

Hladomor v Sovietskom zväze bol jedným z najhroznejších zločinov komunizmu. Bol zapríčinený viacerými politikami sovietskej vlády. Stalin sa rozhodol potlačiť poslednú zložku spoločnosti, ktorá bola ešte ako-tak ekonomicky nezávislá od sovietskej moci. Boli to veľké masy sedliactva. V roku 1929 začala kolektivizácia v poľnohospodárstve. Namiesto súkromného hospodárenia na vlastnej pôde nastúpili kolchozy a sovchozy. My si ich pamätáme u nás z neskoršieho obdobia ako roľnícke družstvá a štátne majetky.

Kolektivizácia bola sprevádzaná neslýchaným násilím štátu voči všetkému odporu, vysídľovaním na Sibír, rekviráciou obilia roľníkom (obilie bolo vývozným artiklom). V neposlednom rade sa na strašnej bilancii hladomoru podpísala ideologicky motivovaná neochota bolševickej moci priznať si chyby a žiadať pomoc v zahraničí. Radšej nechala ľudí umierať.  

Nezabudnem na ten okamih, keď som ako mladý muž zažil to spoznanie skutočnosti. O hladomore som písal v knihe Levy prichádzajú.

 

Kto zomieral a kde?

Ešte v Solženicynovi a potom mnohokrát po páde komunizmu som čítal, že hladomor postihol veľké oblasti Ukrajiny, Ruska, Kazachstanu, ale v menšej miere i iné oblasti, napríklad južnú Sibír či Kirgizsko. Bolo teda zrejmé, že ľudia umierali všade bez rozdielu etnickej príslušnosti. V tom sa za celé desaťročia zhodovali desiatky historikov a demografov.

Hladomor bol tragédiou takého rozsahu, že počet jeho obetí nemožno odhadnúť ani len s presnosťou na jeden milión.

Počet obetí na Ukrajine (Ukrajinskej SSR) sa odhaduje do štyroch miliónov, Rusku od dva a pol milióna až tri a štvrť milióna, v Kazachstane vyše milióna obyvateľov. Relatívne k počtu všetkých obyvateľov bol na tom najhoršie Kazachstan, kde zahynulo vyše 22 percent obyvateľov, potom nasleduje Ukrajina (takmer 13 percent obyvateľov), potom Rusko (Ruská SFSR), kde zahynuli vyše 3 percentá obyvateľov. Skrátka obrovský zločin vyplývajúci z komunistickej ideológie.

Dopustil sa ho komunistický totalitný režim ničiaci životy ľudí, ktorých považoval za triedneho nepriateľa. Ničil kulakov, ako boli nazývaní nezávislí sedliaci, ako triedu. To sú priamo slová predstaviteľov sovietskeho režimu zo zachovaných dokumentov.

Lenže už roky sme svedkami aj iného vysvetľovania, a to v súvislosti s otázkou rusko-ukrajinských vzťahov.

 

Keď sa komunistické zločiny nazvú zločinmi ruskými

V mäkšej forme tieto iné vysvetlenia hovoria, že to nebol zločin, ktorého sa dopustil komunistický režim na obyvateľoch Sovietskeho zväzu, ale že to bol zločin, ktorého obeťami sa Ukrajinci stali pre svoj etnický pôvod, preto, lebo sú Ukrajincami. Týmto smerom ide napríklad britský historik Norman Davies, ktorý hovorí, že organizátorom umelo vyvolaného hladomoru šlo aj o potlačenie ukrajinského nacionalizmu.

Stretneme sa však aj s najtvrdšou verziou, že to bol zločin, ktorý spáchali Rusi na Ukrajincoch. Touto cestou ide napríklad článok amerického katolíckeho teológa Francisa X. Maiera Ukrajina a svedomie Západu z 27. februára na stránke Catholic Thing, teda mesiac pred ruskou inváziou na Ukrajinu.

S ústrednou témou článku, že Západ nemôže Ukrajinu opustiť v tejto situácii, keď ju obkľučujú ruské vojská, možno súhlasiť. Nie však s každou argumentáciou, ktorú používa. Autor má kontakty s predstaviteľmi gréckokatolíckej ukrajinskej cirkvi z USA, keďže cituje jednak z ich verejných vyhlásení, ako aj z osobného e-mailu jedného z nich.

Článok opakovane používa odkazy na sovietsku minulosť, čím naznačuje, že tá minulosť je dôkazom proti Rusku a v prospech Ukrajiny i dnes.

V závere článku je dlhší odsek, v ktorom autor odporúča pozrieť si film Mr. Jones z roku 2019 o holodomore. Maier píše o „utrpení ukrajinských katolíkov“ v dôsledku hladomoru.

Maier síce spomenie Stalina aj marxizmus-leninizmus, ale v posledných riadkoch článku to zaklincuje vetou: „Myšlienka, že Ukrajinci môžu zabudnúť alebo ignorovať spomienku na ruské zločiny, … je smiešna.“ Takže tak. Napokon sú to ruské zločiny na Ukrajincoch.


Andrij Jermak: Rusi zaplatia za holodomor

K tvrdo revizionistickej verzii sa na sociálnej sieti Telegram prihlásil aj šéf úradu prezidenta Ukrajiny Andrij Jermak: „Pamätáme si na holodomor. Vieme, kto je autorom genocídy. …  Rusi zaplatia za všetky obete holodomoru.“

Jermak sa ani neunúval pripomenúť Stalina, komunizmus, rozkulačovanie a triedny boj.

Podobne sa vyjadril pred pár dňami starosta Mariupola v exile Petro Andrjuščenko: „Podobne ako v minulom storočí dnes Rusi opäť ničia Ukrajincov hladom.“

 

A čo Gruzínec?

Desaťročia nás komunisti bombardovali triednym bojom, teda učením o likvidácii reakčných, nepriateľských tried. Bola to ich teória a prax. Bolo to internacionalistické hnutie. Nastoľovali diktatúru proletariátu. Ústredným heslom bolo „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“ Mali sa spájať naprieč štátmi a národmi.

Rusov zomrelo menej ako Ukrajincov, ale boli to porovnateľné čísla. Ľudí inej ako ukrajinskej národnosti zomrelo viac ako ľudí ukrajinskej národnosti.  

Začiatkom tridsiatych rokov už generálny tajomník sovietskych komunistov, Gruzínec Stalin, nemal vo vedení strany žiadneho konkurenta. Všetko sa schvaľovalo len s jeho podporou, nič proti jeho názoru.

Teraz sú to ruské zločiny na Ukrajincoch.


Rusi si za to môžu čiastočne sami

Zároveň je potrebné pozrieť sa kriticky na prístup dnešného Ruska k hladomoru. K politike Ukrajiny patrí už dve desaťročia snaha dosiahnuť, aby čo najviac parlamentov sveta schválilo rezolúciou uznanie, že na Ukrajine bol hladomor a že bol genocídou. Na Ukrajine bolo postavených veľa pamätníkov pripomínajúcich hladomor.



Zvyšok komentára nájdete na Štandarde.



Vladimír Palko