04.8.2012 10:55:06

Veľká komorná poézia Belly Achmadulivovovej

Oľga Sobolevskaja, komentátor RIA Novosti

 Bella Achmadulinovová je hlasom epochy. Je pre Rusko takým istým symbolom XX. storočia ako dve najtalentovanejšie poetky ako Anna Achmatovoá a Marina Cvetajevová. 10. apríla mala 70 rokov.

 Prvá sláva prišla začiatkom šesťdesiatych rokov keď spoločnosť prežívala duchovnú obrodu. Bol to čas opojenia slobodou, ktorý prišiel po čase dlhého ideologického zakliatia. Básnici, spisovatelia vtedy získali možnosť otvorenejšie hovoriť so súčasníkmi.

Tak ako to bolo kedysi v Rusku, literatúra sa vnímala ako verejná tribúna, ako obraz národného sebavedomia. Bella Achmadulinová spolu so svojimi priateľmi, básnikmi Jevgenijom Jevtušenkom a Andrejom Voznesenským (krátko bol jej mužom) si získali celú krajinu tým, že recitovali básne na literárnych večierkoch v moskovskom Polytechnickom múzeu kde sa rada schádzala inteligencia, v provinčných podnikových kluboch a na štadiónoch.

Verejní aktivisti šesťdesiatych rokov boli talentovaní a populárni. Sláva Jevtušenka a Voznesenského pripomínala slávu rečníkov. Častejšie písali „spovede“ o verejných témach. Achmadulinovová sa sústredila na osobných a intímnych témach. Jej „veľká komorná poézia“ priniesla najjemnejšie detaily duchového života jej súčasníkov.

 Večierky zo začiatku šesťdesiatych rokov boli nenútené a priateľské. Neskôr sa stali pompézne. Básnici tohto obdobia začali prednášať svoje básne v najlepších koncertných halách. Achmadulinovovej, ako aj jej ideovým partnerom,  začnú vydávať jednu za druhou zbierky básní. Príde aj medzinárodné uznanie. Zachová si vernosť romantike šesťdesiatych rokov a nestratí svoju duchovnú slobodu.

V roku 1937 sa v Moskve colníka tatárskej národnosti a prekladateľky, ktorý mala napoly taliansky pôvod, sa narodila dcéra Izabella. Dostala sa do Literárneho inštitútu. Nikoho neprekvapila, veď básne písala už detstve.

Prekvapením bolo niečo iné: sila ducha tejto jemnej krásavice. Bella, tak si skrátila meno, odmietla podpísať list kritizujúci „zakázaný“ román Borisa Pasternaka Doktor Živago.

Názor veľkého básnika na revolúciu 1917 roka a  občiansku vojnu  po nej sa rozchádzal s oficiálnym názvom. Mocenské štruktúry začali kampaň proti Pasternakovi. Pridali sa k nej mnohí spisovatelia. Študentom Literárneho inštitútu prikázali očierňovať román a jeho autora. Trestom sa tento „zločin“ bolo jej vylúčenie z inštitútu.

Potom bude Achmadulinovová nebojácne brániť všetkých disidentov – od fyzika Andreja Sacharova až spisovateľa Alexnadra Solženicina.  „Keď akademici nebránili Sacharova, urobila som to ako člen Americkej akadémie umení. Hneď mi bolo ľahšie.“

Bude brániť autorov mladých literátov, ktorý publikovali koncom sedemdesiatych rokov v samizidatovom voľnomyšlienkárskom almanachu Metropol. Známy ideovo spriaznený bard šesťdesiatych rokov Bulat Okudžava o Achmadulinovovej povie: „V nej sa zarážajúca zhoda veľkodušnosti s mravnou pevnosťou.“

Samotná poetka sa prizná: „Vôbec ma neovplyvňovali pokus mocných vyhrážať sa mi, alebo ma podporovať.“ Keď bola začiatkom osemdesiatych rokov „na indexe“, zaoberala sa novinárskou prácou a prekladmi. Našťastie v mestečku Dubulty neďalo Rigy, kde vtedy žila s manželom, umelcom Borisom Messererom, je dovolili vystupovať. Bez plagátov.

Osud bol aj štedrý. Achmadulinovoá vydala desiatku poetických zbierok – Struina (1962), Oznob (1968) a Meteľ a Sveča v sedemdesiatych rokoch. Dosť často vychádzali gramofónové platne s jej nahrávkami. Vždy sa rozpredali.

„Poklad ruskej poézie“ tak pomenoval Bellu Achmadulinovoú jej kolega, ruský básnik a laureát Nobelovej ceny za Literatúru Josif Brodskij. Láska a celé ňou vyvolané trápenie, tvorba – to sú hlavné predmety poetických myšlienok Achmadulinovovej.

Jej básne sú nádherné, patinové a majú  štýl príjemnej starožitnosti. Voznesenskij ich pomenoval slovami najvyššia harmónia a Jevtušenko bruselskou čipkou. Znejú vo filmoch ako texty piesní.

Achmadulinovoá nerada vystupuje pred veľkým publikom, nežije spoločenským životom, ktorej sa venujú priatelia jej mladosti. „Básnik je prekladateľom akéhosi nebeského diktátu“, vysvetľuje odcudzenie od každodenného zhonu.

 

 Názor autora sa nemusí stotožňovať s postojom RIA Novosti.