01.4.2017 10:12:58

„Sú to americké vojny, nech nás druhá strana nezaťahuje do amerických vojen!“

BA, 30. 3
BA, 30. 3

 

Aj táto výzva zaznela vo štvrtok 30. marca na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave počas protestného zhromaždenia proti cudzím základniam a cudzím vojskám na našom území. Do tristo občanov ním otvorilo už tretí ročník nášho stretávania sa.

 

Toto však bolo aj neplánovane medzinárodné. Objavili sa medzi nami poľskí „druhovia v zbrani“ zo strany Zmiana a jeden z nich vyslovil logický fakt, že ak sú kapitalistické výčiny medzinárodné, tak aj odpor voči nim musí byť medzinárodný.

Moderátor na začiatku krátko zhodnotil, čo sa nám za ostatné dva roky podarilo? Skonštatoval, „niekto by mohol povedať, že toho bolo málo, pretože vojenskú základňu NATO tu už máme!“. Dodal však, že silnou stránkou protestujúcich je pretrvávajúca viera v správnosť odporu voči koloniálnemu jarmu, ktoré sa pácha na našej krajine. Túto vieru vyznáva čoraz viac zhromaždených a to nielen v Bratislave.

Dôkaz o tom zaznel aj z úst sekretára Charty 2015 Petra Nišponského, ktorý prítomných informoval, že oni, východniari, idú obdobné zhromaždenie usporiadať pred vrtuľníkovou základňou v Prešove.

 

Nesmieme byť ľahostajní

S hlavným referátom vystúpil predseda KSS Jozef Hrdlička. Pri hodnotení súčasnej reality vo svete vyhlásil, že „za súčasnú napätú medzinárodnú situáciu sú zodpovedné v prvom rade USA, svetový policajt, a jeho prisluhovači v EÚ a v agresívnom, militaristickom, zločineckom pakte Severoatlantickej aliancie“. 

A dodal, že tu nejde len o tvrdenie, ale máme na to aj „krvavé argumenty“. „USA uskutočnili za ostatných 30 rokov vyše desať veľkých vojenských operácií.“ Niektoré potom prečíslil a poukázal, že momentálne sme svedkami zločinov páchaných na obyvateľoch Sýrie. Za potlesku prítomných konštatoval, že len vďaka Ruskej federácii Sýria neľahla popolom. „Je to málo argumentov, ktoré hovoria, kto je svetovým zločincom a agresorom?“, poslal otázku medzi prítomných.

Potom si jednu aj sám položil. Že čo môžeme robiť v tomto politickom a mediálnom marazme a hneď na ňu aj odpovedal. Vraj nesmieme byť ľahostajní voči tomu, čo sa okolo nás deje a čo, kto robí. Poukázal pritom na konania prezidenta SR A. Kisku: „...svojimi vyjadreniami a vyhláseniami, pozývajúc jednotky NATO na územie Slovenska, pácha vlastizradu!... Verím a dúfam a ako komunista sa budem aj modliť, aby bol aj on súdený národom za to, čo vo svojej funkcii pácha“.

Ďalej sa vyjadril k predsedovi vlády SR. Najskôr pomenoval činy, za ktoré mu tlieskal, no potom skonštatoval, že „dnes mám veľmi vážne obavy o úprimnosti jeho slov a skutkov. Lebo nie je súhra medzi jeho slovami a skutkami“. „ Je farizejstvo ak hovorí, že je proti akýmkoľvek vojenským základniam na území Slovenska a pritom robí všetko pre to, aby tu tie vojenské základne boli!“.

„Vážení priatelia, treba veľmi výrazne povedať, že sme proti vojenským základniam NATO na území SR. Treba jednoznačne povedať, že požadujeme vystúpenie SR zo Severoatlantickej aliancie“, povedal J. Hrdlička a upozornil, že „niečo môžeme dokázať len našou jednotou“.

 

Žiaľ, poslanec NR SR nemohol prísť

Po ňom predsedovi KSS chceli organizátori udeliť slovo poslancovi NR SR Petrovi Marčekovi, ktorý bol s nimi v neustálom telefonickom kontakte, no hlasovanie v parlamente mu neumožnilo vzdialiť sa.

Stretnutia sa z neznámeho nám dôvodu nezúčastnil ani ďalší sľúbený rečník, a to šéfredaktor listu Zem a vek Tibor Eliot Rostas, ktorý je podľa niektorých médií považovaný za jedného z najväčších slavianofilov. Ten mal byť našim tretím rečníkom.

 

Kto otočil? Kto opustil novembrové zásady?

Predseda Slovensko-ruskej spoločnosti Ján Čarnogurský hneď na začiatku uviedol „obvinenie“, ktorého sa mu dostáva, že on a my sme otočili postoj. „Ja im hovorím, že nie my sme otočili. Vaši spojenci sa otočili. V novembri ´89, v decembri, sme chodili na námestia a štrngali kľúčmi... a teraz, že hlásame niečo iné. Nie, my hlásame presne to, čo sme hlásali aj vtedy! A síce nádej na mier minimálne v celej Európe, odstránenie vojny, priateľstvo a spoluprácu...

V novembri ´90 sa v Paríži zišla konferencia všetkých európskych štátov, aj USA a Kanady, ktoré prijali Parížsku chartu... V tejto sa hovorí napr. aj toto: Éra konfrontácie a rozkolu Európy sa skončila. Vyhlasujeme, že odteraz sa naše vzťahy budú zakladať na vzájomnej úcte a spolupráci.

Ale čo prišlo potom? Prišlo rozšírenie NATO smerom na východ a už o tri, štyri, päť rokov sa začali prípravné operácie, prípravné rozhovory a presviedčanie o rozšírení NATO smerom na východ. Štátom, ktoré chceli ísť do EÚ, aj Slovensko, odrazu, potichu povedali, že najskôr musia ísť do NATO. Potom boli základne okolo Ruska, bombardovanie Juhoslávie, ďalej prišla arabská jar a milióny migrantov...“.

Vzápätí po tom J. Čarnogurský rozbil ilúziu o nejakej láske Západu k Slovanom. Povedal, že západná Európa nemá rada Slovanov. Poliakov, Čechov, Slovákov..., ale to nevadí, „my im to neberieme, majú na to plné právo. Lenže nech tiež oni rešpektujú naše právo, nech u nás nestavajú vojenské základne, pretože toto si zase my neželáme.

„Teraz má byť základňa na Slovensku. Na ňu musí byť od nás počuť, že túto základňu nechceme. A nechceme žiadne základne!“

Tentoraz to J. Čarnogurský zdôvodnil aj s poukázaním na naše historické skúsenosti. „Predsa práve my a Poliaci máme tú skúsenosť za sebou, keď pred Mníchovskou dohodou..., večer pred mníchovskou konferenciou v septembri 1938, práve britskí a francúzski vyslanci v Prahe navštívili prezidenta Beneša a priamo mu pohrozili, že musí prijať nemecké návrhy. Musí prijať Mníchovský diktát. A pritom vtedajšie Československo sa bezpečnostne opieralo o Veľkú Britániu a Francúzsko, presnejšie, do nich vkladalo najviac nádejí....

Čo sa o necelý rok stalo s Poľskom? Poľsko sa taktiež opieralo najmä o Veľkú Britániu a Francúzsko. A keď Nemecko 1. septembra (1939) zaútočilo na Poľsko, čo urobili tieto krajiny? Formálne síce Nemecku vypovedali vojnu, ale dejiny túto vojnu zaznamenali ako smiešnu... Pretože to bolo len listovné vypovedanie vojny, žiadne skutočné operácie, žiadna skutočná pomoc Poľsku.“

„Opakujem, musí byť od nás počuť, že základne NATO na Slovensku nechceme, pretože tieto základne priamo ohrozujú našu bezpečnosť! Problém je ten, že žiadna slovenská vláda sa to neodváži povedať. Preto to musíme hovoriť my, na tomto námestí.“

V ďalšom sa Ján Čarnogurský, ako pred ním aj Jozef Hrdlička, vyjadril k zásadnej veci, ktorá ľudí na týchto protestných zhromaždeniach spája. „Sme tu ľudia rôznych názorov. Ponechávame si ich... Ja sa nevzdávam toho, že za komunizmu som bol disidentom a nežiadam od predsedu KSS, aby sa vzdával svojich komunistických názorov.

Ale v jednom sa zhodujeme. Že základne NATO nechceme na Slovensku a podľa možností ani v susedných krajinách.“

Keď rečníci tieto slová vyslovili, zhromaždení si okamžite mohli spomenúť na Vianočnú dohodu z roku 1943, hlavne na to, čo naši predkovia museli ideovo prekonať, aby dosiahli spoločný postup v boji s fašizmom. Boj s dnešnými kolonizátormi si vyžaduje to isté!   

Neskôr na to moderátor použil slová: „Odpovedzme si na to základné – Je postavenie americkej, poľskej (Vajnory sú pod poľským velením – pozn. red.) alebo akejkoľvek cudzej základne na našom území v záujme nášho štátu?

Nie!!! Nie je. Je to služba záujmom cudzieho štátu, čomu sa v normálnej civilizovanej a právo si ctiacej spoločnosti hovorí úplne nahlas – je to vlastizrada!“

Keď sa  J. Čarnogurský venoval vojenskej základni NATO vo Vajnoroch, poukázal na výberové konanie na zhotoviteľa stavby v USA. Slovenské ministerstvo obrany mu na list predsedovi vlády SR odpovedalo, že s nikým o ničom nerokovalo a ani neplánuje rokovať. MO SR sa tvári, „akoby o tom ani nevedelo, ale Američania robia výberové konanie pre svoje firmy na stavbu vojenskej základne na Slovensku! No čo je toto za poriadok?

My sa voči tomu musíme postaviť, pretože vláda sa tomu nepostaví! Američania a NATO si z nás robia posmech...“.

V ďalšom J. Čarnogurský odkryl podstatu amerických vojen, podstatu utečeneckých kríz... a amerického tvárenia sa, akoby sa ich to netýkalo, že nech si to rieši Európa. Povedal: „Nedáme sa zatiahnuť do týchto amerických vojen, nedáme sa, a minimálne, zakiaľ vydržíme chodiť sem na toto námestie, tak existuje aká taká nádej, že dokážeme zmobilizovať Slovensko ešte viac, ak to bude aktuálne. Pretože, priatelia, Američanov sa nebojíme!“.

 

Konflikt s políciou

Občiansky aktivista a predstaviteľ Iniciatívy Spoločne za Slovensko Roman Ruhig poukázal na to, že toto občianske zhromaždenie začalo veľmi hekticky. „Tí, čo ste tu boli na začiatku, ste videli, ako sa bráni slobode, slobode slova..., slobode prejavu a dnes už aj slobode obliecť si niečo, čo mám rád a čo sa mi páči.“

V ďalšom rozoberal incident slovenskej polície s Rudolfom Steigaufom, ktorý bol ňou zatknutý. R. Ruhig tvrdil, že to bolo za pozdrav „Na stráž“, ktorý mal R. Steigauf napísaný na tričku. A povedal, že je to len pozdrav. Že neskôr sme sa zdravili „Česť práci“ a opýtal sa „aj za to nás budete zatvárať, páni policajti?“.

Nevieme k tejto záležitosti zaujať stanovisko, pretože nepoznáme, čo všetko sa pri danom incidente odohralo.

Škoda, že R. Ruhig bol danou udalosťou natoľko ovplyvnený, že v ďalšom sa venoval téme, ktoré tieto zhromaždenia nemienia riešiť, čo dali niektorí prítomní najavo aj nesúhlasnými poznámkami.

 

Ministerstvo prichytené „na hruškách“?

Artur Bekmatov z Frontu ľavicovej mládeže vyjadril úctu, ako sa dvaja politici z takých odlišných politických brehov, ako sú J. Čarnogurský a J. Hrdlička, dokázali zjednotiť v jednej zásadnej otázke „...a nielen to. Dokážu tento zjednotený boj držať pokope a neodchádzať od témy. Toto vyjadruje veľkosť politika“., 

Potom sa obrátil na prítomných protestujúcich a vyslovil im osobné poďakovanie za to, že „sem stále chodíte a vyjadrujete postoj značnej časti slovenskej verejnosti. Možno sa to na prvý pohľad nezdá príliš viditeľné, ale naše protesty, naše protestné hnutie výrazným spôsobom ovplyvňuje správanie sa slovenského ministerstva obrany a jemu lojálnych médií a mimovládok.

Spomeňte si na prejazd amerického konvoja... Organizátori do posledného dňa tajili čas, dátum a miesto prechodu tohto konvoja, pretože tu bolo aktívne protestné hnutie! Výsledkom bolo aj to, že plánované stretnutie (US Army) s verejnosťou bolo skôr fiaskom. Prišlo tam málo ľudí, bolo to predčasne ukončené... A čo je najdôležitejšie, odvtedy po slovenskej ceste neprešiel žiaden americký armádny transport.

Hovorím to v kontexte toho, že len pred niekoľkými dňami prešiel Českou republikou už druhý transport americkej armády do Poľska.

Spomeňme si na nedávne otváranie vojenskej základne vo Vajnoroch. V okolitých štátoch to bola obrovská sláva. Slávnostné otváranie v Česku, Bulharsku, Rumunsku, v pobaltských štátoch, v Poľsku. U nás ministerstvo obrany nepozvalo na tento akt ani sebe lojálne médiá Denník N, Denník SME... Spravili to v utajení a potichu.

Milí priatelia, - oslovil prítomných Artur Bekmatov. – Títo ľudia majú obavy. Majú obavy z iného názoru, obavy ľudí, ktorí nesúhlasia s členstvom SR v NATO. Presne z tohto dôvodu vydalo MO SR stanovisko už po dvoch hodinách od zverejnenia článku, ktorý hovoril, že na Slovensku má byť vybudovaná americká vojenská (presnejšie vojnová – pozn. red.) základňa. Už po dvoch hodinách!“

„Toto stanovisko, ktorým MO SR popiera, že by na Slovensku mala byť vybudovaná základňa USA, však vyvoláva isté pochybnosti. Ministerstvo obrany v tejto reakcii hovorí, že všetko je v rovine možností, ktorá vzišla z neformálnych rokovaní. No aké neformálne rokovania... americká vláda vypísala verejné obstarávanie s presne určenými požiadavkami, pravidlami, sumami a termínmi“, zvýraznil A. Bekmatov.

 

Toto nás dostalo do varu

Najviac potleskov a povzbudzovania si určite vyslúžil Stanislav Pirošík zo Vzdoru – Strany práce. Najskôr predstavil svojich druhov z poľskej strany Zmiana a prezradil cieľ ich prítomnosti. „Stretli sme sa spolu pred poľskou ambasádou, nakoľko poľské súdy za takéto akcie, aké sú tu..., zavreli im za to predsedu, ktorý už sedí 10 mesiacov v base! (na to sa strhol mohutný hlas protestu hanba, hanba....).“

Potom sa V. Pirošík vysmial nášmu náboru do armády, kde sa za pojmom vlastenectvo skrýva len láska k doláru. „Podľa mňa správni vlastenci... neslúžia týmto vrahom z NATO. Skutoční vlastenci stáli na hranici a snažili sa týmto vrahom zabrániť vstúpiť do našej vlasti. To je pre mňa správny vlastenecký postoj!!!“

Vzápätí S. Pirošík vyzval aktívnych vojakov, aby sa pridávali do takýchto zoskupení, ako naše, ktoré sú jasne antiimperialistické a ktoré odmietajú, aby sme slúžili teroristom a vrahom!!!“

Potom sa S. Pirošík venoval ešte nejakým politikom. Napríklad F. Šebejovi, „ktorého môže rozdrapiť ako tlakový hrniec, lebo my, Slováci, sme vraj stratili historickú pamäť. Ak by ju každý mal, ako si to  F. Šebej predstavuje, tak by sa tu nikto s nikým nebavil. My by sme sa nebavili s Maďarmi, Poliaci s Nemcami... Lenže F. Šebej chce vidieť historickú pamäť len na jednu stranu.

Tak si teda pripomeňme historickú pamäť! Kto začal prvú svetovú vojnu? Európski imperialisti! Kto ju ukončil? Veľká októbrová socialistická revolúcia! Kto rozpútal druhú svetovú vojnu? Európski fašisti! Kto ju ukončil? Červená armáda! Toto by si mal zapamätať, nie všetko je len 68-my rok.“

Posledný, ku komu sa S. Pirošík vyjadril, bol moderátor RTVS Martin Strižinec. „...hovoril mi, pán Pirošík, vy ste proti NATO, ale veď my sme Západ, my sme to NATO, my sme Západ!

Nie, my nie sme Západ a môžeme byť hrdí na to, že nie sme Západ! Pretože byť Západ, to nie je len nachádzať sa západne, byť Západ znamená aj rabovať, kolonizovať a okrádať zbytok planéty! A chvalabohu, Slovensko nikdy nikoho neokupovalo, Slovensko nikdy nikoho nezdieralo, nemalo kolónie a to je to, čo nám slúži ku cti.“

 

Zákerný čin Dzurindovej vlády

Posledným rečníkom tohto zhromaždenia bol aktivista Lukáš Perný, ktorý nám pripomenul mimoriadne zákerný čin Dzurindovej vlády.

„Ako vieme, na severe Srbska žijú tiež Slováci a v roku 1999, kedy naša vláda povolila prelety vojsk NATO, zároveň tým odsúhlasila bombardovanie našich vlastných ľudí... Pýtam sa, chceme byť súčasťou vojenskej a zločineckej organizácie, ktorá poslala zabíjať zahraničných Slovákov?

Zhromaždenie mu na to odpovedalo všeobecným „NIE!“.

Zaznamenal Vladimír Mikunda