04.8.2012 10:55:06

Silový model štátu - predbežné výsledky

Nový model usporiadania ruského štátu je v základe vytvorený. Je to silový model. Jeho základnou črtou je využitie násilia, neobmedzeného akýmikoľvek rámcami: zákonom, tradíciou, morálkou. Je to politika sily. Je to podnikanie silou. Je to silové súdnictvo. Je to silová zahraničná politika. Je možné zhrnúť prvé výsledky.


Deštrukcia inštitúcií moderného štátu

 

Z hľadiska kvality najdôležitejších inštitúcií moderného štátu, súčasné Rusko sa nachádza na konci svetového zoznamu. Z hľadiska úrovne politických práv a občianskych slobôd ja naša krajina na 158 – 159 mieste spomedzi 187 krajín sveta – medzi Pakistanom, Swazijskom a Togom. Z hľadiska slobody tlače je na 147 mieste spomedzi 179 krajín, na rovnakom mieste ako Irak, Venezuela a Čad.


Z hľadiska úrovne korupcie je Rusko na 123 mieste spomedzi 158 krajín popri Gambii, Afganistane a Rwandou. Z hľadiska ochrany vlastníckych práv na 89 mieste spomedzi 110 krajín sveta, popri Mozambiku, Nigériou a Guatemalou. Z hľadiska súdneho systému je na 170 mieste spomedzi 199 krajín, popri Burundi, Etiópii, Pakistane a Swazijsku. Z hľadiska efektívnosti byrokratického riadenia je na 155 mieste spomedzi 203 krajín sveta. Našimi susedmi sú Niger, Saudská Arábia, Kamerun a Pakistan.

Silový model štátu legalizuje násilie v spoločnosti. Z hľadiska vrážd na 1 000 obyvateľov, Rusko je na siedmom mieste medzi 112 krajinami, medzi Ekvádorom a Guatemalou, trochu nižšie ako Juhoafrická republika a trochu vyššie ako Mexiko.
Celkove z hľadiska fyzickej bezpečnosti občanov sa naša krajina nachádza na 175 mieste z 185 krajín, v jednej skupine so Zimbabwe, Sudánom, Haiti, Nepálom. Muži sily nechránia vlastných občanov.

Ako vyzerá napumpovanie silových zložiek štátu, teda armády, polície, tajných služieb, financiami, ľudskými zdrojmi (kádrami) a technikou? Vari ich posilnenie v posledných rokoch nie je dôkazom upevnenia štátu?

Na rozdiel od inštitúcií moderného štátu – zabezpečenia bezpečnosti občanov, garancie ich rovnosti pred zákonom a mocou, prevládania zákonnosti, rozdelenia kompetencií, nezávislosti masmédií, ochrany súkromného vlastníctva, slobody slova, verejných a politických organizácií, účasti v politickej činnosti a riadení vlastnej krajiny – silové prvky sú prvkami  tradičného štátneho aparátu.

Ich posilnenie sa môže aj nesprevádzať  upevnením inštitúcií moderného štátu. Rozkvitanie silových komponentov je dôkazom priameho protikladu – degradácie moderných inštitúcií štátu, ako napríklad v Somálsku a Afganistane, Iraku a Sudáne, na Kube a V Severnej Kórei.


Kam kráčame?

 

Je možné, že nízke ukazovatele kvality ruských štátnych inštitúcií, sú výsledkom minulého oligarchického „rozpadu“ a „chaosu“ deväťdesiatych rokov, ktorý je len teraz prekonávaný namáhavou prácou  mužov sily, tvorcov štátu?   Je to mýtus. Prudký pokles ukazovateľov kvality štátnych inštitúcií sa dá pozorovať práve v posledných rokoch.


V roku 1998 (posledný rok pred príchodom k moci mužov silových zložiek) bola úroveň občianskych slobôd v Rusku na úrovni 58 % z priemernej úrovne krajín Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). V roku 2002 (pred uväznením P. Lebedeva a M. Chodorkovského a začiatkom rozprášenia Jukosu) klesol na 47 % a v roku 2006 na 37 %. Index slobody tlače sa znížil s 55 % na 47 % a 33 %, a úroveň politických práv z 57 % na 45 % a na 27 %.

 

Index nezávislosti od korupcie ešte v roku 2002 dosahoval 35 % z úrovne OECD,  v roku 2006 klesol na menej ako 30 %. Úroveň ochrany vlastníckych práv, ktorý v roku 2002 dosahoval 54 % úrovne vyspelých krajín do roku 2006 klesol na 14 %. Od roku 1998 do roku 2005 Svetová banka zaregistrovala pokles hodnôt ruských indexov: kontrolovateľnosti moci – z 60 % na 43 %, politickej stability z 51 % na 43 %, kvality byrokratickej regulácie – z 59 % na 56 %.

Množstvo vrážd na 1000 obyvateľov Ruska prevyšovalo priemernú úroveň OECD dvanásťnásobne. V roku 2004 stúpol tento pomer na štrnásťnásobok. Množstvo ťažkých trestných činov proti ľudskosti sa od roku 1998 do roku 2006 viac ako zdvojnásobilo.

V roku 2006 v podmienkach „politickej stability“, rekordných cien na ropu a plyn, neopakovateľného ekonomického rastu, fantastického zvýšenia životnej úrovne a nachádzania sa celej šírky moci v štáte v rukách príslušníkov silových zložiek, je úroveň kriminality v krajine viac ako dvojnásobne vyšší v porovnaní s rokom 1998. A to bol rok najväčšej kataklizmy v ekonomike, nízkych cien ropy, ale demokratickejšej moci.

 

Je to prepad


Degradácia v sfére zahraničnej politiky nie je menej viditeľná. Predstavitelia silových zložiek (siláci) sa pohádali takmer so všetkými zahraničnými partnermi a vytvorili situáciu, ktorá doposiaľ neexistovala v ruskej histórii. Dnes, zdá sa, nemáme spojencov.  Nie armáda a námorníctvo sa zachovali. Ale zahraničnopolitickí spojenci nezostali. Popri hrmote litánií o diplomatických úspechoch Ruska, zdá sa zostáva čoraz viac vo faktickej zahraničnopolitickej izolácii.

Zvlášť výrazne sa to prejavilo po vražde Anny Politkovskej a otrávenia Alexandra Litvijenka.

V porovnaní s predchádzajúcimi ôsmimi rokmi, priemerná mesačná intenzívnosť stretnutí ruského vedenia s vlastnými zahraničnými kolegami v zime 2006 až 2007 sa znížila. Množstvo stretnutí s hlavami západných krajín kleslo trojnásobne a množstvo stretnutí so šéfmi krajín Spoločenstva nezávislých štátov 3,4 razy. Ako vravela známe televízna postava – je to prepad.

Je pravda, že zmenšenie množstva kontaktov s tradičnými partnermi v Európe, Severnej Amerike a SNŠ bolo čiastočne kompenzované jeden a pol násobným zväčšením kontaktov s lídrami z východu – Indonézie, Mongolska, Libanonu, Sýrie, Indie, Guayane, Kataru, Saudskej Arábie. Evolúcia domácich ruských inštitúcií sa logicky dopĺňa evolúciou zahraničnopolitických preferencií.



Ekonomický boom?


Snáď prekvapuje aspoň ekonomický boom? Je to tak, ale aj on sa spoznáva v porovnaní. Priemerný ročný prírastok HDO v rokoch 2004 – 2006 bol na úrovni 6,8 % a bol skutočne vyšší ako v mnohých európskych krajinách. Je však nižší ako 8,2 % v rokoch 1999 – 2000 v Rusku, na vzlete oligarchického systému a pred začiatkom fungovania silového modelu.

Súčasne sa však ceny ropy za posledné tri roky – 52 USD za barel – strojnásobili v porovnaní s rokmi 1999 – 2000 keď boli 19 USD za barel. Veľkosť „daru“ konjunktúry zahraničného  obchodu dosiahli 15 – 18 % HDP popri jeho faktickej neexistencii v rokoch 1999 – 2000.

V posledných troch rokoch vzorom ekonomického rastu vystupuje nie anemická Európa, ale dynamická Čína. Rusko za ňou zaostávalo v predchádzajúcich desaťročiach a aj dnes pokračuje v zaostávaní. V rokoch 2000 – 2006 ruský hrubý domáci produkt stúpol o 58 %, avšak čínsky o 88 %. Pred siedmimi rokmi bola čínska ekonomika päťnásobne väčšia, dnes je oproti Rusku šesťnásobne väčšia.
Vďaka silovému modelu sa krajina premenila na ekonomického invalida dokonca popri krajinách bývalého ZSSR. Z hľadiska tempa rastu ekonomiky v rokoch 1999 – 2000 Rusko prekonávali len dva štáty bývalých republík ZSSR, v rokoch 2004 – 2006 ich bolo už dvanásť. 

V podmienkach panovania silového modelu Rusko začali predbiehať nielen iní exportéri energetických surovín, ako napríklad Kazachstan (prírastok HDP za sedem rokov o 94 %) alebo Azerbajdžan (153 %). Teraz h predbiehajú aj krajiny dovážajúce ropu a plyn – Arménsko, Tadžikistan, Litva, Lotyšsko a Estónsko.

Dokonca ani Ukrajina, ktorá nemá vlastné uhľovodíky, vystavovaná energetickému vydieraniu a energetickému šoku, ktorá posledné roky prežila v revolúciách, zmenách moci, sa rozvíjala dynamickejšie ako jej východný sused, ktorý horúčkovite vystaval vertikálnu os moci. Priemerný ročný prírastok HDP bol v rokoch 2000 – 2006 na Ukrajine 7,1 % a v roku 6,8 %.

Ďalší raz sa potvrdilo, že sloboda – ekonomická a politická – zabezpečuje rýchlejší rast, ako násilie, dokonca aj topiace sa v prírodných zdrojoch.

Dokonca v Gruzínsku, ktoré nemá vlastné energetické suroviny na vlastnom území, ktorá bola vystavená totálnej obchodnej, dopravnej, energetickej, vízovej a poštovej blokáde, HDP v minulom roku stúpol o 9 %. V Rusku, ktoré sa kúpe v dolároch za ropu a plyn to bolo 6,7 %. Nie je to očividná demonštráciu prepadu silového modelu?


Katastrofa dnes


Akákoľvek kríza máva ťažké dôsledky. V prípade hospodárskej politiky, dokonca aj vážna kataklizma má ťažké dôsledky, ako napríklad ruská kríza v roku 1998, pri prechode k zodpovednej politike môže byť prekonaná relatívne rýchlo.

Avšak deštrukcia štátnych inštitúcií v dôsledku ich vysokej zotrvačnosti vedie ku katastrofe, ktorej veľkosť, hĺbka, trvanie a dôsledky sú neporovnateľné s krízami v politike.

Inštitúcie moderného štátu sú dôležitými faktormi dlhodobého ekonomického rastu, zabezpečenia, zabezpečenia dôstojnej úlohy krajiny  a miesta jej občanov v modernom svete. Silový model štátu bol vyskúšaný veľa razy. Porovnajte Severnú a Južnú Kóreu, východné a západné Nemecko pred rokom 1990, Čínu do osemdesiatych rokov, Severný a Južný Vietnam do roku 1975.

 Odpočítavanie času v novom historickom experimente sa začal. Za krátky čas stalo jasné ako silový model usporiadania štátu prehráva slobodnejším modelom na Ukrajine a v Gruzínsku. Pri pokračovaní tohto experimentu budeme mať šancu vidieť ako nás predbehnú ďalší slobodnejší najbližší  spolubratia.

Tradičné očakávania krízy sa koncentrujú okolo cien na energetické suroviny. Čo ak klesnú ceny ropy? Tento refrén počuť odvšadiaľ. Problém nie je v zajtrajšku, ale v dnešku. Nie je v cenách ropy, ale v stave súčasných štátnych inštitúcií. Nie je vo vonkajších faktoroch, ale vo vnútorných.  Problém je v silovom, násilnom, hierarchickom modeli štátu, ktorý je nanútený dnešnému Rusku.

Jej tvorcovia sľubovali obrodu ruského štátu, ale silová model ho ničí. Jeho tvorcovia sľubovali bezpečnosť pre občanov, ale silový model ju ohrozuje. Jeho tvorcovia sľubovali upevnenie suverenity Ruska, ale silový model vedie k izolácii krajiny. Jeho tvorcovia sľubovali urýchlenie ekonomického rastu, ale silový model zabezpečuje zaostávanie. Jeho tvorcovia sľubovali posilnenie krajiny, ale silový model znamená jej oslabenie. Pre moderné Rusko niet dôležitejšej úlohy, ako výmena súčasného  modelu štátneho zriadenia.


Andrej Illarijonov, prezident Inštitútu ekonomickej analýzy, Moskva, starší vedecký pracovník Cato Institute vo Washingtone, v rokoch 1993 – 1994 vedúci skupiny analýzy a plánovania vo vláde Viktora Černomyrdina, v rokoch 2000 až 2005 ekonomický poradca prezidenta Vladimíra Putina.


Originál článku Adreja Illarionova je na adrese:

http://www.kommersant.ru/doc.html?docId=755085