18.2.2014 09:31:25

S prezidentským kandidátom Jánom Čarnogurským nielen o Slovensku a Rusku

J. Čarnogurský oslávil 70-tku
J. Čarnogurský oslávil 70-tku
(foto: Vladimír Mikunda)

 

Slovensko sa preplieta dejinami často kurióznym spôsobom, ale zatiaľ sa nám to vcelku darí“, - povedal s úsmevom počas nášho rozhovoru kandidát na funkciu prezidenta Slovenskej republiky Ján Čarnogurský. Ďalej už o tomto našom „preplietaní“ hovoril nielen mimoriadne vážne, ale aj originálne.

 

Ste jedným z tribúnov novembra ´89, no mám pocit, že podľa otázok, aké vám občania on-line kladú, Slovensko vás stále skôr nepozná, ako pozná. Čo je najväčším mýtom, aký sa u nás šíri o osobe Jána Čarnogurského?

- Podľa nejakého prieskumu, ktorý som nedávno čítal, 97 percent ľudí vie, kto som. A pokiaľ ide o mýty, počas kampane som zistil:

Po prvé, stále sa udržiava mýtus, ako moja vláda zničila JRD. Lenže oficiálna štatistika hovorí iné. Že práve za mojej vlády v rokoch 1991 – 92 počet družstiev pribudol!!! Asi o 200.

Stalo sa to tak, že v 80-tých rokoch komunistická vláda robila politiku zlučovania družstiev a teda družstvá z dvoch, troch dedín sa zlučovali do jedného. Bolo to aj proti vôli družstevníkov, ale čo si pomohli? Keď prepukla sloboda, oni ju využili a vrátili sa do pôvodných družstiev.

Že sa za mojej vlády družstvám ako-tak darilo, potvrdzujú dva údaje. To „ako-tak“ zdôrazňujem preto, lebo sa menili ekonomické podmienky. Prvým údajom je celková výška dotácií pre poľnohospodárov. My sme vyčlenili 12 miliárd KČS. Druhým je kľúč, ako sa dotácie priznávali. Naše šli na hospodárske zvieratá. Tzv. na kravu, ošípanú, ovcu...

Mečiarova vláda, ktorá nastúpila v 92-om roku, dávala dotácie na hektár pôdy. Prečo? Pretože ich ľudia zmenou JRD na eseročky sprivatizovali pôdu! Navyše zdôrazňujem, že išlo už o približne 25 percent nižšie dotácie. V roku 1993 to bolo cca 9 miliárd KČS.

Dôležité je pomenovať, čo to spôsobilo? Keďže dotácie šli na hektár pôdy, hoci na ňom nikto nemusel nič produkovať, vo veľa prípadov sa „Mečiarove dotácie“ zmenili na čisté dotácie „do vrecka“. Na takto postavenej filozofii sa cieľom mnohých stalo znižovanie počtu hospodárskych zvierat, pretože so zvieratami je robota a, samozrejme, aj náklady.

Tu je vysvetlenie prudkého poklesu stavov hospodárskych zvierat a problémov, do ktorých sa poľnohospodárstvo rútilo.

 

Druhý mýtus je, že som ako poslanec KDH a pod mojím vedením celé KDH, hlasoval proti Slovenskej republike. Hlasovali sme proti uzneseniu SNR o vyhlásení zvrchovanosti Slovenska a hlasovali sme proti Ústave SR.

K otázke zvrchovanosti treba povedať, že rezolúcie národnej rady nie sú právnou normou a teda nie sú ani všeobecne záväzné. Na základe vtedajšej rezolúcie by teoreticky malo nasledovať, že Slovensko začne vysielať svojich vyslancov, vydá svoje pasy... Kto si však myslí, že by sa vtedy na takýto slovenský pas dostal napr. čo i len do Viedne?

K problému ústavy. Navrhované znenie nezabezpečovalo dostatočnú ochranu plodu po počatí, čo pre KDH malo svoj význam. Ďalej, v tých časoch platila aj federálna ústava ČSFR a v niektorých bodoch nastal dvojprávny stav. To je z definície neprijateľné pre každé právo a každého právnika.

Navyše tam bol ešte jeden rozhodujúci moment. Uznesenie o zvrchovanosti, ústava a ďalšie politické kroky boli krokmi na podporu línie Mečiarovej vlády. Áno, Mečiar si už osvojil moju pôvodnú ideu samostatného Slovenska, išiel po nej, no spôsobom, že nás viedol do medzinárodnej izolácie. Dôkazom je, že v priebehu jeho vlád nám EÚ poslala dve protestné nóty a ďalšie signály. Jasné teda bolo, že pri politike Mečiarovej vlády, a on inú politiku robiť nevedel, Slovensko by do EÚ neprijali. Čiže Slovensko by zostalo medzinárodne izolované.

Do medzinárodne izolovaného Slovenska si každý mohol kopnúť. Napr. Maďarsko mohlo začať vznášať, aj oficiálne, určité nároky voči Slovensku.

Mne a KDH bolo jasné, že medzinárodne izolované Slovensko vlastne nebude životaschopné. Verte, že i tu by sa boli veľmi rýchlo našli strany a zoskupenia, ktoré by hovorili „však prečo sme sa oddelili od Čechov, poďme naspäť do Prahy, hoci aj na kolenách“. Pre toto bolo treba odporovať Mečiarovej politike a aj ho odstrániť od vlády.

Táto politika KDH priniesla ovocie. Nielen v tom, že v 98-om bol Mečiar de facto porazený vo voľbách a to bez akéhokoľvek vonkajšieho vplyvu. Ale aj preto, že už počas Mečiara sme robili politiku obhajovania občanov. Napr. pri vražde R. Remiáša. Ak by pri tom nebola taká silná opozícia občanov, nebola by sa zrodila ani nezávislá vyšetrovacia komisia a vražda by dodnes nebola vyšetrená a páchatelia by boli dodnes neznámi.

Ak by nebolo takej silnej opozície, HZDS by pravdepodobne vyhralo voľby v 98-om roku v tom zmysle, že by bolo schopné zostaviť vládu. To by spôsobilo, že SR by v 2004 ešte neboli prijali do EÚ, ale až neskôr. No a pretože v EÚ platí pri prijímaní nového štátu právo veta každej členského štátu, aj Maďarsko by malo právo veta pri prijímaní Slovenska. Čiže svoj súhlas by mohlo podmieniť podmienkami. Napr. že tu má vzniknúť územná autonómia, alebo niečo iné.

Ak sa teda vrátim k pôvodnej otázke, tak politika KDH hlasovania proti zvrchovanosti a aj proti pôvodnej ústave priviedla k tomu, že nás prijali do EÚ v roku 2004 spolu s Maďarskom a teda nikto nikomu nemohol klásť nejaké podmienky.

 

Tretím mýtom sú podmienky, v ktorých som vyrastal. Narodil som sa v roku 1944 v období vojnového slovenského štátu a v tom období, možno, som mal len kvalitnejšie plienky. Pretože po vojne som zažil všetko to, čo zažívala moja rodina. Museli sme opustiť byt v Bratislave, po základnej škole som nedostal odporúčanie na strednú školu, systém bol našťastie nedokonalý, tak sa to nejako predsa len podarilo. Cez Kežmarok.

Stále som študoval na samé jednotky, no po maturite ma ako jediného neodporučili na vysokú školu. Dostal som sa na ňu až po troch rokoch keď už Dubček nastúpil v Bratislave ako prvý tajomník.

Od mala som počúval rozhovory môjho otca s priateľmi, neskôr som sa do nich i sám zapájal, a tak som priamo a osobne cítil, že táto dnešná Slovenská republika nesmie nasledovať osud republiky z vojnového Slovenského štátu, lebo by upadla do rovnakej medzinárodnej izolácie, ako prvýkrát.

 

Hovorí sa, že Slovensko je demokratické. Podľa slobodných volieb áno, ale čo to ostatné? Napríklad právo na objektívne informácie. Ľudia sú skôr zavádzaní ako informovaní. Ozaj, rátali ste s týmto stavom keď ste stáli na novembrových tribúnach?

- Slovensko sa stále viac dostáva do krážov, pokiaľ ide o slobodu objektívnej informácie! Do krážov politickej korektnosti. Znamená to, že formálne sa môže hovoriť všetko, ale ak hovoríte niečo, čo je mimo línie tzv. politickej korektnosti, tak už vás prestanú uverejňovať, napr. v mienkotvorných médiách, už vás začnú kritizovať v iných médiách a dostávate sa mimo hlavný prúd spoločenského diania. Dokonca, po čase je pre iných ľudí riskantné sa s vami stýkať. Zdôrazňujem, do väzenia sa nedostanete.

Napríklad, keď som minulý rok v jednom novinovom rozhovore o Slovenskom štáte odsúdil vtedajšie jeho zločiny, najmä zločiny proti židom, to bolo prijateľné. No keď som v inej časti toho istého rozhovoru povedal, že vtedy prerazili na výslnie napr. kultúrni a umeleckí dejatelia, ktorí sa držali na špici až do penzie v sedemdesiatych rokoch, poznamenávam, že toto som prevzal od iných autorov a historikov, tak hneď sa proti mne spustila búrka.

Alebo, keď si prezident I. Gašparovič pozval novozvolených županov a medzi nimi aj Mariána Kotlebu, stalo sa to pre niektoré médiá „témou“.

Poďme k olympiáde 2014 v Soči. Pred olympiádou som sa dočítal v našich médiách len o technických faktoch, o tom, čo nie je v nejakých hoteloch údajne dorobené. Tá izba s dvomi záchodmi, no tak tá obletela svet.

Zhodou okolností som na jednej ruskej webovej stránke čítal prehľad zahraničnej tlače, Slovensko v ňom, na šťastie, nespomínali, a vidím, že rovnaké spravodajstvo o Soči bolo všade. Najmä v bývalých socialistických krajinách.

Dnes olympiáda beží a vidíme, že tieto vtedy „závažné“ správy nemajú na povedomie o úspešnej olympiáde v Soči žiadnu rolu. Mimochodom, olympiáda v Soči je v mnohom vybavená dokonalejšími technickými zariadeniami, ako tie predchádzajúce. Čo je úplne logické.

Kladiem si teda otázku. Ako je to možné, že vo viacerých krajinách médiá píšu o olympiáde jedno a to isté? Teda, proti Rusku! Toto naozaj nesvedčí o nejakej slobode tlače!!!

Pozrite, ja som začal v komunistickom Československu svoju dráhu tým, že som začal vydávať samizdatový časopis. Dnes je to omnoho jednoduchšie, pretože máme internet, blogy...

Z toho vidím, že... áno, zápas o slobodu tlače a o slobodu informácií pokračuje ďalej.

No čo robiť? Pre seba v tom vidím aj isté „vzrúšo“.

 

Slovensko je dnes členom jednej európskej a jednej euroatlantickej štruktúry, EÚ a NATO. Znamená to, že už máme, ako hovoria Česi, navždy vystarané a že už nám nič a od nikoho nehrozí?

- Americká politológia delí štáty na tie, ktoré majú záujem na zachovaní existujúceho status quo a na tie, ktoré, naopak, majú záujem na zmene existujúceho status quo.

Ak sa takto pozrieme na strednú Európu, tak Slovensko má záujem na udržaní status quo. Najmä súčasných hraníc. Ale napríklad Maďarsko, má záujem na zmene súčasných hraníc. Zatiaľ to síce nemôže nejako otvorene požadovať, ale v parlamente už prijalo uznesenie, že Trianonská zmluva bola nespravodlivá, čo v právnom zmysle znamená, že je neplatná. Lebo všetko nespravodlivé, je právne neplatné.

Toto sa detto dotýka Nemecka. V rokoch 1993 – 94 som bol podpredsedom Parlamentného zhromaždenia KBSE a vtedy sme išli na misiu do Juhoslávie. Súčasťou delegácie bol aj nemecký poslanec z CDU.

V Juhoslávii ho oslovili vojvodinskí Maďari a sťažovali sa na pomery v Juhoslávii. Žiadali ho o podporu Nemecka pre svoje požiadavky. On mi o tom povedal a že sa ich opýtal: „A uplatnili ste to v Belehrade?“ Tí, že nie, že to nemá zmysel, že juhoslovanská vláda ide aj tak proti nim atď.

Vtedy mi ten Nemec povedal, že ak by sa Maďarom podarilo v povojnovom usporiadaní aspoň niečo zmeniť, že v Nemecku by to veľmi nadšene privítali silné skupiny a používali by to ako precedens pre svoje požiadavky. To by Európu vrhlo do stavu pred 1. svetovú vojnu. Ako Nemec mi povedal, že sa toho bojí a neželá si to. Ja si tiež myslím, že ak by Maďarsko čosi získalo, tak Nemecko by nebolo proti.

Vrátim sa k pôvodu otázky. Rusko má záujem na udržaní pomerov, aké boli nastolené po 2. svetovej vojne. Z toho hľadiska je naším objektívnym spojencom. A to bez ohľadu, že by Slovensko chcelo nejako špecificky podporovať.

Vedúcou silou EÚ je Nemecko. Čiže celú svoju štátnosť „zavesiť“ na EÚ, v ktorej je hlavnou silou Nemecko, to mi pripadá z hľadiska historických skúseností ako polovzdelanosť. Napriek tomu, že EÚ je pre nás dobrá a že chceme v nej byť.

Mne to vychádza, áno sme v EÚ, sme za EÚ a chceme byť jej lojálnymi členmi, ale držme si žolíka v rukáve. Tým žolíkom je, zjednodušene povedané, Rusko! Je ním nielen pre objektívne dôvody, ktoré som povedal, ale že naozaj aj historicky máme navzájom veľa pojív.

Naša zástava je vlastne ruská zástava a iba preto, že Rusi nechceli zmeniť svoju, tak sme tam pridali svoj štátny znak. Naše jazyky sú pomerne blízke, ekonomický potenciál Ruska je pre nás pokladnicou, z ktorej sa len musíme naučiť čerpať. Ruská kultúra je nám z veľkých kultúr najbližšia. Samozrejme, že pre mňa, ako bývalého politika, je najzaujímavejšie geopolitické pojivo.

Pre Slovensko si z toho vyvodzujem takýto záver: treba byť lojálnym členom EÚ, a keď sme sa stali členmi NATO, tak buďme aj členmi NATO. Však NATO už v strednej Európe, našťastie, takmer neexistuje, nevyvíja žiadne aktivity. No nerobme žiadne kroky, ktoré by Rusko vnímalo ako svoje vojenské ohrozenie.

To, že ekonomicky sem-tam ideme proti ruským firmám, to je normálne, však aj ruské firmy idú sem-tam proti nám.

 

Pomerne veľa ľudí hodnotí Slovensko-ruské vzťahy cez prizmu 68. roku. Napriek tomu, že súčasné Rusko sa nám za to „Brežnevovo lapajstvo“ (tak to nazýva Jozef Golonka) už dvakrát ospravedlnilo.

Podľa mňa však všetkým Rusom, Ukrajincom, Bielorusom... dlhujeme ospravedlnenie aj my! Za to, že slovenský vojak vstúpil na ich územie ako agresor 24. júna 1941. Prečo sme sa im za to stále neospravedlnili? Dokedy chceme čakať aby sme sa aj vo vlastných očiach zaradili medzi osobnostne „veľké“ národy?

- Pokiaľ ide o naše ospravedlnenie sa za účasť na nemeckom ťažení v Sovietskom zväze, áno, mali by sme tiež niečo povedať.

Rusi však od nás nikdy takéto ospravedlnenie nepožadovali pretože, myslím, bolo by to smiešne. Ospravedlnenie svojho druhu urobili už vtedajší slovenskí vojaci. Tým, že prebiehali na sovietsku stranu a zaradili sa do československej jednotky. A ani tí, čo neprebehli, neboli pre Nemcov príliš spoľahliví, museli byť odsunutí do Talianska.

Vladimír Mikunda