02.3.2016 23:44:02

REŽISÉR FILMU O ODESE ULRICH HEYDEN: ZÁPADNÍ NOVINÁRI MAJÚ NARIADENÉ PÍSAŤ O TOM, AKO TRPÍ RUSKÝ NÁROD POD SANKCIAMI

Vo Francúzsku premietaný dokumentárny film „Ukrajina: masky revolúcie“ o udalostiach v „nezaležnej“, ktoré  ukazujú ukrajinské udalosti  nie z navyknutého uhlu pohľadu, ale z menej úhľadného, vyvolal  rozruch. Málokto vie, že francúzsky dokumentarista a novinár Paul Moreira nie je priekopníkom tohto smeru. Jeho nemecký kolega Ulrich Hayden ešte v roku 2015 premietol (či skôr snažil sa premietnuť) na Západe svoj film o tragédii v Odese 2. mája 2014. Pri druhom výročí štátneho prevratu u susedov sme sa stretli s ním v Moskve.

- Ulrich, keď ste pôsobili na majdane, chápali ste, že z pôvodného protestu, ktorému ste sympatizoval, sa rodí niečo úplne škaredé a nebezpečné?

- Áno, cítil som to. V polovici januára to vyzeralo ako thriller: na ulici Gruševskogo všetky fasády domov čierne, čierny sneh a čierny vstup na štadión Dynamo. Snažil som sa hovoriť s tými ľuďmi v maskách, a oni asi vycítili, že s nimi nesympatizujem. Asi som im nekládol otázky, na ktoré boli zvyknutí, alebo nevyznievali veľmi priateľsky. A vnímali ma už ako muža z opačnej strany. Bol som z toho veľmi vystrašený. Prvýkrát som bol na Ukrajine v roku 1983, potom som tam žil šesť mesiacov v roku 1992. Ukrajina bola vždy pokojnou krajinou, bez excesov. A teraz som mal pocit, že tí, ktorí bojovali s políciou boli špeciálne vyškolení výtržníci. Mali potrebné zručnosti, boli vytrénovaní na strety v uliciach. Nie sú to typickí predstavitelia ukrajinskej spoločnosti, myslím. Ukrajinskí ľudia v svojej podstate nie sú takí, nie sú ochotní zabíjať policajtov. Naše médiá prezentovali majdan ako veľmi pozitívnu, svetlú udalosť: je to boj za demokraciu, je to boj za naše európske hodnoty. Naše médiá sa pridŕžajú úplne inej tóniny, možno povedať, protikladnej vašej.

Západ je vždy v eufórii z vojny v mene demokracie

- A o dva roky neskôr sa tento tón zmenil?

- Viete, najhoršia vec je tá, že Západ vždy upadá do akejsi eufórie pri vojenskom zásahu v iných krajinách. Tam bojujeme za demokraciu. A potom nasleduje zamlčiavanie. Napríklad, správu o odstúpení  litovského ministra ukrajinskej ekonomiky som nevidel. Ako sa zhoršila v priebehu posledných dvoch rokoch životná úroveň Ukrajincov – taktiež sa nehovorí. Nezverejňujú naše médiá ani zábery o neustálych vyčíňaniach pravicových samozvancov, ktorí sa pohybujú po uliciach a robia „poriadok“. Ľudia, ktorí chcú o tom písať majú to veľmi ťažké. Pretože už máme príklady toho, že keď verejní činitelia prichádzajúci na Ukrajinu ako pozorovatelia alebo novinári nie sú vítaní a majú sťažené podmienky. Známy člen Bundestagu a člen PACE Andrew Junco teraz nemôže v podstate navštíviť Ukrajinu, pod rôznymi zámienkami ho presviedčajú, že lepšie návštevu odložiť. Na konci januára sa chcel zúčastniť návštevy delegácie poslancov EÚ na strednej Ukrajine. Ale ukrajinské orgány mu vstup zakázali, pretože v krajine sa uskutočňuje vyšetrovanie proti Junco. Údajne nelegálne sprevádzal kamión s humanitárnou pomocou od Nemcov pre detskú nemocnicu v Gorlovke. A keď v októbri 2015 chcel prísť na Ukrajinu ako pozorovateľ v komunálnych voľbách, povedali: „Nemôžeme zaručiť Vašu bezpečnosť, niektoré proruské sily môžu organizovať provokácie, aby mohli následne obviniť Ukrajinu“.

„KTO SA CHCE ROZÍSŤ S RUSKOM – JE ŠIALENEC“

- A aké sú dvojročné výsledky? Je aj pozitív?

- Myslel som si, že Majdan – je znamením občianskeho hnutia s normálnymi požiadavkami. Napríklad, boj proti korupcii. Chceli žiť tak, ako sa žije v Európe. To nie je zločinecký nárok. To taktiež neznamená, že chcú byť vo vojne s Ruskom. Ale týchto ľudí zneužili zákulisní dirigenti. Na tomto majdane národnostná otázka nadobudla nadnesený význam, v znení, že môžeme byť šťastní iba ak sa odtrhneme od Ruska. Kto chce pretrhať kultúrne a hospodárske väzby, ten je nesporne šialenec. Je tu aj otázka pracovných miest. Som si istý, že mnohí Ukrajinci už oľutovali svoju účasť na majdane a to, že nepremýšľali o tom, čo bude nasledovať.

- Ale  veľmi úspešne ich presviedčajú,  že všetky problémy zavinil Putin, a nie moc, ktorá bola nastolená po majdane?

- Áno, je to zložitá otázka. Samozrejme, že chápem aj stanovisko Ukrajiny. Každý občan má rád svoju krajinu a vlastnú celistvosť. A keď už dve časti sa fakticky oddelili, je to pre ľudí určite smutné. Ale na druhej strane je potrebné ukazovať ucelený obraz. Vojenskí cvičitelia z USA a NATO pripravujú na výcvikovom stredisku Javoriv neďaleko Ľvova ukrajinskú armádu a špeciálny prápor. Mimoriadne ich zaujímajú vojenské skúsenosti ukrajinskej armády ... Ukrajina môže žiť ako štát v hraniciach roku 1992, zostávajúc mostom medzi Ruskom a Európou. Ak si však vyberie len jednu stranu, buď výlučne proruskú či výlučne proeurópsku – rozpadne sa.

- Nemyslíte si, že krajina sa už de facto rozpadla a nebude schopná navrátiť jednotlivé časti?

- Zdá sa mi že tieto príležitosti už nie sú. Z vojenského hľadiska sa tak už stalo. Obyvatelia Východnej Ukrajiny prežili bombardovanie, a väčšina ľudí netúži o spojení sa s Ukrajinou.

 

Veľvyslanectvo Ruskej federácie v Slovenskej republike