04.8.2012 10:55:06

Príbeh, ako rozprávkový

Vysokej cti sa dostalo Tadžikovi Chasanovi Cholovi, stavbárskemu gastarbeiterovi v Petrohrade. Za filigránske ovládanie rodného jazyka dostal ponuku zamestnať sa ako člen Akadémie ruskej slovesnosti.
Predtým ako sa vybral do Ruska zarábať korunky na chlieb každodenný, pracoval ako tlačový tajomník ministerstva a neskoršie ako učiteľ. Potom musel z rodnej vlasti ujsť, čo spôsobila vojna. Školu mu zatvorili a ostal bez peňazí.
- Po vojenčine som začal písať básne. Mal som ich uverejnené v novinách, no písal som aj knihy a texty pre tadžických skladateľov.
Ani do Petrohradu neprišiel hneď. Putoval sem cez stavby vo Vladivostoku, v Chanty-Mansijsku a Moskve.
- Potom mi zavolal brat môjho priateľa – skladateľa, ktorý tu pracuje v strážnej službe. Vraj príď, tu v Petrohrade je dobre.
- Šiel som, veď i sám som po tom túžil. Čítaval som Dostojevského i Puškina, ukázalo sa, že aj ľudia sú tu dobrí. Hoci nedávno mi na stavbe ukradli notebook, šakali. No nič, Boh im odpusť.
Petrohradskí literáti ho prijali dobre, no opatrne. Básnik – aziat, samozrejme prekvapenie, no najskôr si ho vypočujme.
- Debut som mal na jednom regionálnom zasadnutí zväzu spisovateľov. Keď som skončil, začali sa spory. Jedným sa verše páčili, iní tvrdili, že som ich niekomu prebral. Ale to predsa nie je pravda, - hovorím. Tieto verše vyšli z môjho srdca.

Záverečné slovo Jevgenija Rajevského, prezidenta Deržavinovej akadémie ruskej slovesnosti a krásneho umenia: „Chasana Cholova sme za člena akadémie vybrali preto lebo je talentovaným básnikom a výborným prekladateľom. Myslím, že toto úplne postačuje.
Jeho osud je neľahký. Namiesto toho aby sa v plnej miere venoval tvorbe, nútený bol pracovať a veľakrát aj nocovať priamo na stavbe“.
Kp.ru, 23. január 2012 (výňatok)