04.8.2012 10:55:06

Osudová chyba v roku 1989 v otázke Pobaltských štátov

V oficiálnej historiografii Pobaltských krajín sa dnes zmluva o nenapadnutí medzi ZSSR a Nemeckom z 23. augusta 1939 spája s premenami roku 1940, v ktorom sa v Lotyšsku, Litve a Estónsku vlády chopili soviety a tri krajiny sa stali členmi ZSSR s právami zväzových republík. Ba čo viac, oficiálna historiografia týchto krajín hodnotí obdobie od júla 1940 po jún 1941 ako obdobie ich okupácie Sovietskym zväzom. Daný rok vlády sovietov sa nimi z hľadiska následkov považuje za ťažšie obdobie ako roky fašistickej okupácie rokov 1941 – 1945. V Lotyšsku získalo v oficiálnej historiografii aj (prevzaté z nemeckej propagandy 1942) pomenovanie „Strašný rok“.

Takýto náhľad na vec nie je nový. Začína už z dôb studenej vojny, využíval sa v propagande proti ZSSR atď. Zaujímavejšie je, že v roku 1989 ho svojím konaním v podstate podporila aj oficiálna sovietska komisia A. N. Jakovleva (vytvorená na 1. zjazde ľudových zástupcov ZSSR) zaoberajúca sa právnym aspektom sovietsko – nemeckej zmluvy o nenapadnutí. V zdôvodnení zo 14. decembra 1989 zaznamenala, že „v očiach širokých vrstiev obyvateľstva Pobaltských štátov sa sovietsko – nemecké dohody roka 1939 považujú za východiskový bod hodnotenia následných udalostí, ktoré doviedli k zaradenie Litvy, Lotyšska a Estónska do zostavy ZSSR v roku 1940.
Komisia politického a právneho hodnotenia sovietsko – nemeckej zmluvy povedala: Stanúc na cestu rozdelenia koristi s dravcom Stalin začal s malými susednými štátmi komunikovať jazykom ultimát a hrozieb. Za potupné nepovažoval ani uchýlenie sa k použitiu sily – svedectvom je spor s Fínskom. Veľkomocenskou manierou uskutočnil návrat do zostavy ZSSR Besarábie a obnovil vládu sovietov v pobaltských krajinách. Toto všetko deformovalo sovietsku politiku i štátnu morálku. Komisia nielen, že navrhla odsúdenie tajného dodatku k zmluve o nenapadnutí z roku 1939, zároveň prišla k záveru, že „... nasledujúce udalosti sa vyvíjali presne „podľa protokolu““.
Pri tomto sa však ani v dôvodovej správe, ani v samotnom doklade A. N. Jakovleva nič nehovorilo o masovom ľudovom hnutí na podporu vlády sovietov v Lotyšsku, Litve a Estónsku. Nehovorí sa tiež, že toto hnutie bolo svojou podstatou nie vyjadrením prosovietskych nálad, existujúcich tu od roku 1918 a upevnených na konci 30-tych rokov, ale aj vyjadrením tradícií dlhodobého spolunažívania národov Ruska s pobaltskými republikami.
Odmietnutím vzatia do úvahy vnútropolitických procesov pobaltských krajín pri hodnotení udalostí v roku 1940 a sústredením sa len na vonkajšie politické faktory, predovšetkým na sovietsko – nemeckú dohodu 1939, ako na hlavnú príčinu týchto udalostí, sa Jakovlevova komisia de facto postavila na stranu tých západných politických síl, ktoré nielen odmietajú rozhodujúcu úlohu ľudových más na udalostiach 1940 v Lotyšsku, Litve a Estónsku, ale usilovali aj o politický a nacionálny revanš, o rozpad ZSSR a o obnovenie etnokratických politických režimov v Pobaltských republikách.
2. zjazd ľudových zástupcov ZSSR, opierajúc sa o závery Jakovlevovej komisie 24. decembra 1989, prijal oficiálne stanovisko „O politickom a právnom hodnotení sovietsko – nemeckej dohody o nenapadnutí z roku 1939“. V jeho bode „7“ sa uvádza: „Zjazd ľudových zástupcov ZSSR odsudzuje fakt podpisu „tajného dodatku“ z 23. augusta 1939 a iných tajných dohôd s Nemeckom. Zjazd považuje tajné protokoly za právne neopodstatnené a neplatné od momentu ich podpisu.
Protokoly nevytvorili novú právnu základňu vzájomných vzťahov Sovietskeho zväzu a tretími stranami, Stalin a jeho okolie ich však využili ako ultimátum a vyvíjanie nátlaku na iné štáty“.
Treba upozorniť, že ani v stanovisku zjazdu sa nespomína rozhodujúca úloha ľudových más na premenách Pobaltských krajín v roku 1940.
Radikálnymi nacionálnymi silami bol tento bod jednoznačne pochopený ako priznanie ZSSR faktu okupácie pobaltských krajín v roku 1940. V podstate tak ľudoví zástupcovia, prehovorení prosbami svojich pobaltských kolegov, „spolu s vodou vyliali z lavóra aj dieťa“.
Nikoho netreba učiť ako sa dosahujú politické parlamentné dohody ... Vo fajčiarňach, v bufetoch, v priestoroch sociálnych zariadení... Takáto dohoda teda nie je objektívnym výsledkom vedeckej konferencie, resp. diskusie historikov.
V tomto prípade to dokonca ani nie je náhodné, píše autor tohto materiálu Viktor Guščin. Volení zástupcovia pobaltských krajín nepotrebovali vedecké zdôvodnenie, viac im vyhovovala spolitizovaná pravda o udalostiach v roku 1940, ktorá viedla k jednoznačnému záveru, že v Lotyšsku, Litve a Estónsku neboli žiadne revolúcie a ZSSR územia nezávislých pobaltských krajín jednoducho okupoval.
Ako spomína M. Kostenecká, na to, aby sa to stalo presvedčivým „Estónci počas letných prázdnin vytlačili v ruštine text paktu s tajnými dodatkami a priložili k nemu mapy, ktoré boli vraj vydané v Sovietskom zväze v roku 1939. Na týchto vojenských mapách bolo „Pobaltsko“ už zakreslené ako súčasť ZSSR.
My sme tieto dokumenty priniesli na sekretariát ľudových zástupcov ZSSR aby ich rozmnožili a rozdali každému z poslancov, čo je štandardná prax. Čo sa však nestalo? Odmietli nás!!! So zdôvodnením, že ide o nedobré dokumenty a také, že oni rozdávať nebudú.
Ako sme zareagovali? Všetkým poslancom sme ich strčili cez noc pod dvere ich hotelových izieb. Zabralo!
História s atlasom máp, v ktorom je „Pobaltsko“ už akoby začlenené do zostavy ZSSR je príkladom neprofesionálneho a emocionálneho prístupu. – Podľa logiky daný fakt hovorí, že Lotyšsko a Estónsko ešte neboli pripojení, ale mapy kde sú súčasťou ZSSR sú už vydané. Všetko správne, iba s jednou výnimkou. Keď si otvoríme tento atlas (mimochodom vreckový!!!), tak je tam takmer neviditeľnými písmenami napísané, že mapy Lotyšska a Estónska sem boli vlepené až po júlových udalostiach 1940. Čiže atlas nám pravdu hovorí, my ju však vidieť nechceme. Maličké písmenká jednoducho prehliadame, dokonca ich odhadzujeme bokom ako nepodstatné a trváme na vnímaní tohto historického momentu iba na úrovni minulého poznania“, hovorí lotyšský historik Boris Ravdin.
Vtedy však pobaltské delegácie neuvažovali o žiadnom profesionálnom posúdení tejto otázky a delegátov zjazdu cielene uvádzali do omylu. Výsledkom bolo, že práve na jeho základe zjazd prijal spomínané rozhodnutie.
x x x
Ako teda dnes, po dvoch desaťročiach, hodnotiť faktické priznanie 2. zjazdom ľudových zástupcov ZSSR, že v roku 1940 boli pobaltské republiky okupované ZSSR?
M. Kostenecká má pravdu keď píše, že „až po 25. decembri 1989 ako bol prijatý dokument o pakte Molotova – Ribbentropa, sa mohol uskutočniť 4. máj 1990“. Povedané inak, po prijatí tejto zákonnej normy už nič nemohlo udržať pobaltské republiky v zostave ZSSR. „Hlučné odhalenie jedného z najväčších tajomstiev stalinskej diplomacie – tajomstvo tajného dodatku, existenciu ktorého tak dlho odmietali všetci sovietski predstavitelia, zohralo dôležitú rolu v rozpade sovietskeho impéria.“
Zverejnenie tohto dokumentu vyzvalo domino efekt a priviedlo k radu nezvratných zmien, hovorí doktor historických vied Džangir Nadžafov. Rozpad ZSSR sa nedá zvádzať len na toto, len týmto to nekončí.
Zjazdom prijatý záver na základe Jakovlevovej komisie sa fakticky stal oslobodzujúcim aj pre nacionalistické hnutia v pobaltských republikách za ich zodpovednosť za osudy národnostných menšín po de jure i de facto získanej nezávislosti Lotyšska, Litvy a Estónska. O akej zodpovednosti však môže ísť reč ak podľa novej politickej terminológie sa národnostné menšiny jednoducho stali masou občanov okupantov, ktorí nemôžu mať žiadne práva?
Ale ani toto ešte nie je všetko. Zjazdom prijaté rozhodnutie sa stalo tiež pohnútkou, na základe ktorej sa vo svete začalo hovoriť o nevyhnutnosti vytvorenia nového systému medzinárodného práva. Následkom toho sa ozvali mnohí v Európe o potrebe prehodnotenia politických a územných výsledkov 2. svetovej vojny. Lotyšsko išlo ešte ďalej, spojilo to so smerovaním k rehabilitácii miestnych pomáhačov fašizmu a nacizmu.
x x x
Čo k tomu dodať? Záver je jednoznačný: Treba sa vrátiť k referátu Jakovlevovej komisie a nanovo vyhodnotiť jeho závery. V podstate sa takýto návrat už uskutočňuje, svedectvom čoho sú knihy pripravené fondom „Historická pamäť“ Alexandra Djukova a Fondom „Historická perspektíva“ N. A, Naročnickej a taktiež už vydané dvojdielne dielo L. M. Vorobjovoj „História Lotyšska. Od ruského impéria k ZSSR“.
Knihy len od historikov sú však na toto nepostačujúce. Jednoznačne treba prehodnotiť práve závery Jakovlevovej komisie. Na úrovni politickej elity Ruska i Západu. Bez toho sa nedajú objektívne hodnotiť procesy v pobaltských krajinách nielen v roku 1940, ale ani tie súčasné.
Viktor Guščin, regnum, 26. máj 2010 (s úpravou –vmi-)