04.8.2012 10:55:06

Nový patriarcha a Rusko

Zvolený je šestnásty Patriarcha Moskovský celej Rusi Kyrill. Dozvedeli sme sa nielen meno nového najsvätejšieho; dozvedeli sme sa aj vektor pohybu krajiny a cirkvi. Po znovuzrodení patriarchárstvo v r. 1918 každý raz vychádzalo, že Najsvätejší presne splýva s danou epochou, priam sa s ňou rýmuje. Svätec Tichon splýval s obdobím hrdinského odporu, prechádzajúceho do taktickej rovnováhy. Sergej Stargorodskij – s obdobím uhýbania od štátu opantanom slizkými, dusivými objatiami stalinizmu... A tak – do patriarchu Pimena, ktorý sa v dejinách výraznejšie neprejavil, uzavretosť a mlčanie s nepochopiteľnou silou vyjadrovali celkovú záhaľčivosť stagnácie. Až po pokojného Alexija (Ridigera), ktorý bol príkladným prvohierarchom prechodného obdobia:

On sa bude musieť zapájať do dôležitého sociálneho diania (o veciach vnútrocirkevných nech povedia iní). Takého diania, ktoré všetci očakávali od politikov, a tí pred ním vykľučkovali. Ja nie som stúpencom volieb a demokracie, nie som za reformy a kompromisy; som za niečo omnoho dôležitejšie. Z čoho všetko ostatné vzišlo. Som za nevieru krajiny v seba samú.

Kamkoľvek sa pohneš, všade vidíš približne jedno a to isté. Sú ľudia silní, schopní a vhodní pre historickú tvorivosť, nespokojní s momentálnym stavom Vlasti, upnutí na budúcnosť. Takýchto ľudí je niekde viac, niekde menej, ale sú – všade. Premýšľajú, píšu, zarábajú peniaze, vychovávajú deti. Zdalo by sa, že pri takých ľuďoch, tvoriacich potenciálne jadro elity, by sa Rusko muselo dávno stať spokojno-slobodnou veľmocou, sebestačnou, úplne zbavenou hysterického pocitu zraniteľnosti, rovnoprávne zakomponovanoudo svetového priestoru; máme sa o koho oprieť. Ale! Títo istí ľudia, za ktorých je možné dať aj ruky do ohňa, opakujú ako ozvena: vari sa niečo niekedy zmení? Ľudia nemajú ani najmenšiu chuť byť slobodní a zodpovední! A tak to bolo vždy! A nikdy to ani ináč nebude.

A rozpŕchnu sa na všetky strany.

Ale ak sa hneď od začiatku zmierime s tým, že nič nebude, znamená to, že aj nič nebude. Koniec koncov, praktická skúsenosť a zdravá vypočítavosť posúvajú k neslávnym výhodám a skeptickým prognózam. Ale kto sa v histórii opiera o dimenzie? Kto koná s ohľadom na sociológiu? Celkovo nekonajú s obozretnosťou, len sa zašívajú po chalupách. A ak konajú, tak v pevnej viere, že napriek všetkému sa u nás - podarí. V krajnom prípade, môže sa podariť; treba skúsiť. Celkove, všetka ľudská skúsenosť hovorí: vo svete sa podarilo len to nemožné. Nemohli sa divé plemená stať národom Izraela. Nemohlo kresťanstvo triumfovať v pohanskom svete.

Znížime latku, pozrieme sa na politiku. Nemohli sa švédi vysporiadať s totálnym pijanstvom a rozkladom krajiny koncom 19 – začiatkom 20. storočia. Tretina obyvateľstva, prakticky všetci abstinenti emigrovali. Tí ktorí zostali degradovali. Cirkev chodila po žobrote a nemala autoritu. No veď vybrali si – a uverili sami v seba. A uveriac, našli možnosť zjednotiť sa okolo príjmov do dobrovoľných organizácií abstinentov, dokázali sa dohodnúť, že štát vydá cirkvi granty na prácu s chudobou a opilcami. A znamená to, že bez akéhokoľvek nájmu a zoštátnenia jej dá zdroj nezávislej existencie. A – vytiahli sa za vlasy z bahna, ako radil veľký barón Manchhausen.

Nemali šancu španieli stať sa súčasnými španielmi. Nemali taliani v polovici 70 rokov možnosť zbaviť sa nadvlády mafie a chaosu červených brigád. Nemali nemci ani najmenšiu perspektívu premeniť sa na najusporiadanejšiu demokraciu Európy.... A tak ďalej.

No len čo toto vyslovíš , narazíš na jednotvárnu clivotu. Ako to vlastne prebieha? Nemci mali američanov. Španieli kráľa. Taliani....tiež niečo určite mali. A my nemáme ničového ničoho. Ani americký rozkaz, ani španielskeho kráľa. Ani taliansku jazdu.

Takže hľa, najpokornejšia prosba k novému Najsvätejšiemu. Je jasné, že Vaša hlavná vec je – viera v Boha. Ale aj viera v človeka – to je tiež Vaša vec. Viera v to, že naša krajina sa môže zmeniť k lepšiemu. Viera v to, že sily sa dostavia počas práce nad sebou samým. Viera v to, že ešte nie je neskoro precitnúť a začať sa stavať na nohy, kriesiť svoju svojráznu slobodu a svoju rozkonárenú kultúru. Že ľubovoľné komplexy sú potláčané nádejou a prácou. Vrátane komplexu vydedenca, ktorý sa cíti byť zahnaný do kúta a želá si dokázať všetkým, že už je veľký.

Porozprávajte sa s ľuďmi, no nielen s nábožnými, o tom, že bez tejto viery sa nikam nedostaneme. Vdýchnite do nich tvorivého ducha. Ukážte im príklad nevysychajúcej túžby. A ľudia odpovedia. Ohlásia sa. Jednoducho nikto s nimi o zvonivom šťastí historickej práce už dávno nerozprával.

A po tomto sa môžeme obrátiť na prezidenta a premiéra s prosbou uskutočniť ešte jednu reformu ruského jazyka. Vydať jednotné nariadenie o zákaze celkového používania dvoch nedôstojných slov. NIKDY a NAVŽDY. Aby sme sa navždy zbavili možnosti odvolávať sa na silu historického zvyku a vykladať, že v Rusku nič - nebude nikdy.

(Alexandr Archangeľskij)


Zdroj: RIA NOVOSTI
Originál článku