02.1.2019 22:22:22

Nikita Michalkov: Vyháňač besov: Rusko medzi minulosťou a budúcnosťou

Prinášame vám ukážku z knihy Nikita Michalkov: Vyháňač besov: Rusko medzi minulosťou a budúcnosťou

O Európe a Rusku

Občas vzniká dojem, že sa svet zbláznil.

Na Eurovízii Európa svorne hlasuje za akúsi čudnú medzipohlavnú bytosť. Vo francúzskych školách chlapcom navrhujú prísť na vyučovanie v dievčenskom oblečení a dievčatám v mužskom, aby sa zvýraznila „rovnosť pohlaví“…

Podľa mňa je to všetko démonické. A ani sa mi o tom nechce hovoriť.

Porozprávajme sa o inom.

Napríklad o tom, že pani Merkelová si dovoľuje podotknúť, že prezident Ruska stratil kontakt s realitou. A ja si myslím, že platí pravý opak. Stopercentne! Vladimír Putin viac než reálne chápe, čo od nás títo páni chcú a prečo sa toľko nadrú aj s Ukrajinou, aj so Sýriou. Jasne to chápe a hovorí o tom na rovinu. Ale práve mnohí európski lídri sa boja otvoriť ústa a potia sa im dlane od hrôzy pri predstave, čo s nimi môžu urobiť Američania, ak by otvorili ústa.

Áno, dnes je Rusko takmer osamotené. No práve Rusko ukazuje svetu, kto je kto a čo je čo. A dúfam, že to môže poslúžiť ako príklad pre tých, ktorí už dávno všetko vedia a chápu, no boja sa zdvihnúť hlavu.

Mnohých dnes vo svete dráždi, prečo Putin tak dlho nereaguje.

Celý čas ho provokujú a urážajú, strašia sankciami, no on sa stretáva so športovcami, chodí na výstavy, stretáva sa s novinármi, zaoberá sa hospodárstvom štátu… Bez náznaku hystérie. Všetko v pokoji. No, pričlenili Krym – nuž pričlenili. Všetko ide svojou cestou.

A prečo je to tak?

To je takisto veľmi vážny moment. Moment chápania ruského charakteru, chápania správania ruského človeka.

Podľa môjho názoru je úspešnou ilustráciou tohto mlčanlivého ruského sústredenia esej stĺpčekára internetového žurnálu Odnako Romana Nosikova, publikovaná na stránke 6. mája 2014 pod názvom Počúvajte ruské mlčanie.

Počúvajte ruské ticho!

Svet je preplnený výzvami adresovanými Rusku. Svet vyzýva Rusov a ich prezidenta, aby vplýval na „proruských separatistov“ na juhovýchode Ukrajiny. Medzinárodné spoločenstvo, ruská inteligencia, ukrajinská mediálna trieda stráca dych od kriku, ktorým nám pripomína našu mierumilovnosť, neprotivenie sa zlu, spomína Leva Tolstého a Maháthmu Ghándího.

–  Mier! Mier! Mier! Milosrdnosť!
Práve to celé dni počúvame.

A zároveň s týmito výzvami z tých istých úst k nám letia vyhrážky:

– Sankcie! Zdochnete od hladu! Zaženieme vás do jaskýň! Do barakov! Všetko vám vezmeme, všetko odoberieme, všetkých kúpime, prinútime! Odsúdime!

Čože sa ozýva ako odpoveď? Čo počujú naše náprotivky od ruského prezidenta? Čo počujú od nášho národa?

Mlčanie.

Na svet dopadlo ťaživé ruské mlčanie, neznesiteľné ako ticho pred búrkou.

Odplavili sa a vyschli ženské slzy. Vyhladili sa ešte nedávno hnusom a hnevom znetvorené tváre mužov.

Ticho.

Na svet sa spustilo sväté ruské ticho, na pozadí ktorého všetky výkriky, všetky výzvy, všetky mávania transparentmi, siegheily, výkriky „smrť nepriateľom“ a „sláva Ukrajine“ či požiadavky vyzerajú veľmi úboho a nemiestne… …

Vládne ticho.

Ticho, ohromné a mocné ako medveď, útočí, napadá zemeguľu, dusí v oceľových objatiach.

Tamtí sa ešte pokúšajú kričať, aby sami sebe nedovolili uveriť v to, čo sa nevyhnutne už deje, nedať hrôze spustiť sa z rozumu, ktorý všetko pochopil, do srdca a zamraziť ho. No kriky sú čoraz podobnejšie piskotu.

Tak rozhodla ruská duša, a koľký už raz v ľudskej histórii s ňou Boh súhlasí.

A ak je Boh s nami, kto je proti?

Prečo Rusi mlčia?! Prečo mlčí ich prezident? Prečo neodpovedajú?

V týchto otázkach je čoraz viac a viac strachu.

Čoraz viac a viac chápania správnej odpovede na ne.

Rusko sa už nemá s kým rozprávať na tejto planéte. Rusko nemá hodných spolubesedníkov. Rusko nemá predmet, o ktorom stojí za to s niekým debatovať.

Rusko mlčí. Rusko je strašné vo svojom mlčaní. …

Už-už zaznejú vo vesmíre prvé noty novej ruskej symfónie. Tá strhne všetky masky, prevetrá a obnoví celý svet – dušu za dušou. Nenechá nič zatuchnuté  a staré. Stvorí všetko nové. Zahrmí ako hrom, preženie sa svetom ako búrka, zatrasie nehybným a rozveje v prach to, čo sa zdalo večné.

A zatiaľ – na svet prišlo ruské ticho.

Počúvajte ticho.

Krásny text! A pozoruhodná literárna skúsenosť s hlbokým zmyslom.

 

V súvislosti s tým ešte niekoľko citátov:

·         Karol XII., rok 1707: „Rusko je trpaslík. Dostanem ho na kolená.“ Po bitke pod Poltavou Švédsko navždy stratilo status veľkej mocnosti.

·         Friedrich Veľký, polovica 18. storočia: „Pokorím zaostalé Rusko.“ V roku 1759 ruské vojská vošli do Berlína.

·         Napoleon Bonaparte, rok 1812: „Rusko je kolos na hlinených nohách. Zničím ho.“ V roku 1814 ruské vojská obsadili Paríž.

·         Adolf Hitler, rok 1941: „Potvrdil som plán bleskovej vojny Barbarossa. Porazím ZSSR do konca roka.“ V roku 1945 sa Hitler zabil, keď Červená armáda vošla do Berlína.

·         Barak Obama, 26. marca 2014: „Rusko je len regionálna mocnosť.“ A aká bola odpoveď? Ticho… Rusko zatiaľ mlčí.

Ticho občas býva potrebné aj na to, aby sme začuli samých seba, zahľadeli sa do seba, poobzerali sa dookola. A pochopili, akými sme sa stali a či sa nezmenilo naše vnímanie samých seba?

Poďme, pozrime sa na seba… Čo uvidíme?

Podľa HSP, 10. 11. 2018