04.8.2012 10:55:06

NATO - papierová aliancia

John Laughland
NATO – papierová aliancia

Ako sa usadáva prach okolo konfliktu v Južnom Osetsku a ako sa stráca z titulkov v západnej tlači, jedno sa stáva úplne jasným. A to je, že Gruzínsko sa už nikdy nestane členom NATO a že rovnováha sily vo svete sa tým radikálne posunula ako výsledok tejto malej šesťdňovej vojny.
Počas konfliktu sa zdalo, že mnoho ľudí v ruských médiách (a v krajine ako celku) ako by bolo zaskočených negatívnym spravodajstvom o Rusku v západných médiách. Je pravda, že médiá v celej západnej Európe a v Severnej Amerike dávali výraznú prednosť gruzínskym vyjadreniam a boli veľmi antiruské v tóne. Je tiež pravda, že toto negatívne spravodajstvo prichádza po dlhom období zhoršovania vzťahov medzi Ruskom a Západom a akoby dosiahlo nový vrchol práve po južnoosetskom konflikte, keď Condoleeza Riceová prišla do Varšavy podpísať dohodu o umiestnení protiraketového systému v Poľsku.
Na druhej strane hoci veľa politickej reality možno vytvoriť (alebo aspoň ovplyvniť) virtuálnou realitou televízie, je nespochybniteľnou pravdou ľudských dejín, že kľúčové otázky politiky – osobitne otázku, kto má právo vládnuť – obyčajne rozhoduje sila. V prípade Južného Osetska, západné bubnovanie proti Moskve a jeho farizejstvo, ktoré musí veľmi rozľaďovať ruských vodcov, ale ono je v skutočnosti iba psychologickou kompenzáciou za fakt, že západní vodcovia vedia vo svojom rozume alebo srdci, že oni nemôžu a nebudú bojovať proti Rusku kvôli Gruzínsku.
Rusko je druhou najviac vyzbrojenou krajinou na svete a dôležitou jadrovou mocnosťou. Západ medzitým bojuje predlžujúce sa vojny v Iraku a Afganistane, čo znamená, že má spútané ruky. Ak členovia NATO nie sú pripravení a ochotní začať vojnu s ruskou armádou pre malý kúsok zeme okolo Cchinvali, o ktorom iba málo ľudí na Západe vôbec počulo pred začiatkom konfliktu, potom Gruzínsko nemôže nikdy vstúpiť do Aliancie pretože členstvo v NATO znamená presne to, že členovia musia ísť bojovať za územnú integritu každého z nich.
Viac než desať rokov sľubov, že Gruzínsko pozvú do NATO preto práve potichu pochovali (hoci Západ to nechce priznať nahlas). Dokonca viac, nie iba prijatie Gruzínska, ale celý proces ďalšieho rozšírenia NATO je teraz „na čakačke“. Ak neprijmú do NATO Gruzínsko, potom ani Ukrajinu. Prijatie dvoch čiernomorských krajín do Atlantickej aliancie bolo súčasťou jedného strategického plánu, ktorý zanikol v dyme keď ruské jednotky vstúpili do Gruzínska.
Nie je náhodné, že napätie v prozápadnom tábore na Ukrajine vybuchlo práve po osetínskom konflikte. Prezident Juščenko obvinil svoju predsedkyňu vlády Júliu Tymošenkovú zo zrady za pokus získať podporu Moskvy pre jej vlastné prezidentské ambície. V podivuhodne sovietskom štýle oznámil, že nechá ju prešetriť tajnou službou. Pani Tymošenková odmieta obvinenia, samozrejme, ale nepochybne pochopila ako mnohí Ukrajinci, že jej veľká a väčšinovo po rusky hovoriaca krajina sa v skutočnosti nikdy nemôže stať súčasťou vojenskej aliancie, ktorej jadrové rakety sú namierené proti príbuzným Rusom v Ruskej federácii.
Toto je historický bod obratu. Odkedy sa Sovietsky zväz zrútil v r. 1991, Západ rozširoval svoj vplyv stále ďalej do bývalého sovietskeho teritória. Kaukaz bol jedným kľúčovým bodom expanzie kvôli ropovodom privádzajúcim kaspickú naftu na Západ. Ruské jednotky sú teraz na hodinu jazdy od toho ropovodu a Západ s tým nedokáže nič urobiť. Zhodou okolností je tiež pochybné, či ten slávny protiraketový štít, ktorý ruskí vodcovia správne interpretujú ako protiruský projekt, bude vôbec fungovať. Projekt rozširovania NATO, teraz zastavený, možno navždy, ako prostriedok vytvorenia jednopólového sveta okolo projekcie americkej moc patrí teraz minulosti.
Samozrejme, toto všetko sa dalo vidieť dávno – v piesni jedného Gruzínca. NATO je teraz ako známy vojak Bulata Okudžavu: „Chcel zmeniť svet tak, aby každý bol šťastný. Ale on iba strašil, vidíte, v skutočnosti bol iba z papiera.“

John Laughland je britský historik a politický analytik, riaditeľ projektu na Ústave pre demokraciu a spoluprácu v Paríži. V českom preklade vyšla jeho kniha Znečištěný pramen.