17.11.2020 20:54:10

Na obranu Jána Čarnogurského

Celoživotný disident
Celoživotný disident
(foto: Facebook)


Podpredseda NR SR Juraj Šeliga pred niekoľkými hodinami napísal: „Politici ako Fico, Kotleba, Mazurek a žiaľ dnes už aj Čarnogurský st. patria na smetisko dejín a nie do verejného života…K podobným historickým hodnoteniam sa po dnešku uchýlia mnohí. Prvých troch menovaných sa zastávať nebudem. Na margo posledného, len v krátkosti: Čarnogurský bol Čarnogurským ako za boľševika, tak aj za Mečiara a ostáva sám sebou podnes. Napriek tomu, že pri niektorých akciách spája svoje sily s osobami, ktoré vyvolávajú aj vo mne silné kontroverzie; absolútne nepochybujem o tom, že by Jano Čarnogurský bez mihnutia oka odvážne čelil aj náckom, ak by ich považoval za najväčší problém aktuálnych dní...

Tiež nepochybujem o tom, že slniečkár Šeliga by bol za boľševizmu poctivým straníkom a za nacizmu hajlujúcim fanatikom. Nakoľko mnou lomcujú emócie, prenechám radšej slovo človeku, ktorý uverejnil ešte v marci a máji 2019 na svojom Facebooku dva pozoruhodné statusy, týkajúce sa mentality ľudí ako je Šeliga a jemu podobní. Autorom článkov je bývalý minister školstva Juraj Draxler, ktorý sa mimochodom, dnešného zhromaždenia taktiež zúčastnil… (Ivan Tirpák - hlavný redaktor SRS)

 



Prečo nemám rád slniečkárov

(O migračných mýtoch, kosovskej lži či Anne Applebaumovej)

Výraz slniečkári sa začal vynárať niekedy v období migračnej krízy. Tých, ktorí poukazovali na to, že Európa jednoducho nemá kapacitu prijať celú masu ľudí, ktorá je v severnej Afrike či na Blízkom Východe v pohybe, poúčali, že je to naša povinnosť voči vojnou trpiacim.

Pritom dokonca aj New York Times vydal veľkú reportáž, že veľká časť, ak nie väčšina, ľudí, prichádzajúcich do Európy, v skutočnosti nie sú vojnoví utečenci. (Novinári si napríklad najali znalcov arabských dialektov a spovedali migrujúcich.) U nás to, pokiaľ viem, nikto nespomenul.

Tým, ktorí vyjadrovali obavy, či tento voľný pohyb nepredstavuje bezpečnostné riziko, sa títo ľudia v tisíckach ironických, povýšených poznámok vysmievali. Neskôr sa ukázalo, že niektorí z teroristov, ktorí zabíjali vo Francúzsku, využili práve tento voľný koridor.

Kríza je z väčšej časti za nami, Európa posilnila stráženie hraníc, dohodla sa s Tureckom, že migráciu cez svoje územie zastaví. Šéfredaktor Financial Times v nedávnom zhodnotení kariéry Angely Merkelovej označil jej rozhodnutie pred štyrmi rokmi otvoriť hranice za obrovskú chybu. Zbytočne podráždila množstvo Európanov, ktorí prestali dôverovať tradičným politikom.

Ale dala vznik aj spomenutej vrstve slniečkárov, u nás veľmi hlasnej.

Nie, nemám nič proti ľuďom, ktorí sa starajú o práva utečencov. Alebo takým, ktorí tvárou v tvár humanitárnej kríze poukazujú na potrebu pomôcť. Problém je, že tieto veci sú pre slniečkárov, ako im rozumiem ja, len príležitosťou ukazovať svoju údajnú nadradenosť.

Navyše, sú často súčasťou väčšej propagandistickej mašinérie.


Pravda sme my

Včera sme si pripomenuli dvadsiate výročie bombardovania Juhoslávie štátmi NATO. Bombardovanie uviedla do života obludná lož. Západní politici tvrdili, že je nutné, inak Srbi vyvraždia albánske obyvateľstvo. Bill Clinton po začatí bombardovania americkej verejnosti oznamoval, že Srbi zabili tisíce Kosovčanov.

Ukázalo sa to ako nezmysel, po skončení bombardovania nikto dôkazy systematického vyvražďovania civilného obyvateľstva nenašiel a západní politici ho už nespomínajú. Z údajnej genocídy ostala len snaha dokázať, či Srbi nezabili štyridsaťpäť civilistov v obci Račak, prípadne v jednotlivých prípadoch niekde inde. (Pripomeniem, že nešlo o mierovú krajinu, v tej dobe sa tam už regulérne bojovalo, albánska KLA vojensky operovala na značnej časti územia.) S nejednoznačnými dôsledkami - súd nad srbským policajtom údajne zodpovedným za Račak si vyslúžil širokú medzinárodnú kritiku.

Napriek tomu, že z celého príbehu o genocíde neostalo na úrovni faktov nič, dodnes ho opakujú rôzni propagandisti. Denník N vydal k výročiu bombardovania článok, kde sa tvrdí, že Medzinárodný súdny dvor v Haagu odobril neskoršie vyhlásenie nezávislosti Kosova. „S ohľadom na genocídnu politiku, ktorá mu predchádzala, ide podľa súdu o osobitný prípad (sui generis), aký v nijakom prípade nemôže slúžiť ako vzor či inšpirácia pre iné podobné konflikty – takým je aj ruská anexia Krymu.“

Je to dvojnásobné klamstvo. Po prvé, súdny dvor, ktorý Valné zhromaždenie OSN požiadalo o vydanie stanoviska, či vyhlásenie nezávislosti Kosova v roku 2008 nebolo porušením medzinárodného práva, vo svojom vyjadrení nikde netvrdí nič o nijakej genocíde, ani sa nezaoberá hodnotením, či sa v Kosove diali alebo nedialo nejaké neprávosti voči Albáncom. Naopak, súd explicitne konštatuje, že sa nezaoberá (!) otázkou, či je v niektorých prípadoch odtrhnutie od určitého územia oprávnené ako reakcia na možný útlak.

Po druhé, vyjadrenie nehovorí nič o tom, že Kosovo je nejaký osobitný prípad, ktorý sa nesmie opakovať. Len konštatuje, že niekedy dochádza k osamostatneniu určitých území napriek nesúhlasu štátu, od ktorého sa územie osamostatňuje, a toto samotné nie je porušením medzinárodného práva. (Väčšina textu sa zaoberá rôznymi technikáliami, napríklad, či vyhlásenie má nejakú právnu relevantnosť vzhľadom na to, že ho síce prijali poslanci, ale nie ako akt parlamentu.)

Problém je v tom, že ľudia, ktorí takéto fake news šíria, sa tým, či sú ich texty pravdivé alebo nie veľmi nezaoberajú. Za svoju povinnosť považujú vybrať si, proti komu budú bojovať. A potom fakty hľadajú, alebo si ich vymýšľajú, podľa toho.

Na to, aby mohli podobným spôsobom sústavne fungovať, potrebujú nejaký súbor zdanlivých autorít, o ktoré sa môžu vo svojom svetonázore opierať a pravidelne utvrdzovať v jeho správnosti.

Aké autority to sú, na to uvediem dva príklady, mená, ktoré dnes patria medzi najpopulárnejšie. Anne Applebaumová a Peter Pomerantsev. Oboch spája v Británii registrovaný Legatum Institute. Ak si chcete o „inštitúte“ aj o nich niečo zaujímavé prečítať, odporúčam článok „Neocons 2.0: The problem with Peter Pomerantsev“ na portáli Pando.com alebo si pozrite profil Anne Applebaumovej na portáli RightWeb. Je to veľmi poučné čítanie o tom, ako sa tvoria vplyvové siete, ako sa financujú a aké majú vládne prepojenia.

To sú ale skutočnosti, ktoré túto vrstvu ľudí nezaujímajú. Oni potrebujú svoj pohodlný obraz sveta, v ktorom sa môžu prezentovať, ako tí lepší, múdrejší a, samozrejme... slušnejší.


Slušnosť znamená, že máte byť slušní vy k nám

Kedysi v niektorej našej televízii bežala relácia s názvom Aj múdry schybí. Neskôr ešte, myslím, fungovala aj pod iným menom, presne neviem, televíziu veľmi dlho nepozerám. Predstavovala zvlášť odpudivý druh zábavy. Moderátori položili hosťom v štúdiu nejakú triviálnu otázku, napríklad, koľko stupňov má pravý uhol. Štáb chodil po uliciach a pýtal sa ľudí na správnu odpoveď.

Problém bol v tom, že ak aj v začiatkoch možno chcela relácia pôsobiť výchovne, veľmi skoro sa to zvrtlo na to, že štáb nakrúcal ľudí, ktorí mali zjavne nejaké kognitívne problémy, prípadne rovno mentálny hendikep. Moderátori spolu s hosťami, ktorí triviality z otázok ovládali, sa na váhaniach a zlých odpovediach ľudí vonku mimoriadne dobre zabávali. Ešte dnes mi je zle, keď si na to spomeniem.

Niekedy mám pocit, že touto reláciou sme vychovali značnú časť dnešnej bratislavskej kaviarne. Ľudí, ktorí sa snažia intelektuálne realizovať tak, že vyhľadávajú nie niekoho chytrého a zaujímavého, ale takých, na ktorých sa dá nejako vyvŕšiť. Nejakú pani, ktorá na Facebooku vŕši zúfalé konšpirácie, mládežníkov s chabým vzdelaním a zlou gramatikou...

Nevravím, že nevedomosť netreba pranierovať, do určitej miery je to žiaduce, ale tuto je to vyslovene ohavná obsesia vo vyhľadávaní niekoho slabšieho, na koho môže stádo akože intelektuálne schopnejších hromadne útočiť.

Naviac, kaviareň si pestuje obraz sveta, v ktorom všetci tí, ktorí majú iný názor, sú práve rôzne slaboduchejšie indivíduá.


Slušnosťou k polarizácii

Samozrejme, toto vedie len k ďalšej a ďalšej nevraživosti a polarizácii. Samému mi pritom napríklad prekáža, ako spomínaná migračná kríza viedla aj k šíreniu vyslovene rasistických poznámok a názorov. Z mojej skúsenosti je to ale tak, že ak ľuďom dáte najavo, že tieto názory nehodláte tolerovať, ale zároveň máte ochotu pokojne sa s nimi baviť, polarizácia sa nezvyšuje. A často si dajú povedať.

Bohužiaľ, toto nie je možné ak do diskusie vstupujú takí, ktorí si z agresívneho boja v mene údajne vyšších ideálov spravili pseudomoralistickú zábavu. To mi na tomto celom najviac prekáža. Pre mňa je slniečkár označenie niekoho, kto sa zaštiťuje rôznymi ideálmi, v skutočnosti so značnou dávkou hystérie pracuje na tom, aby bola spoločnosť čo najviac rozdelená a vnútorne znechutená.

Podľa mňa, čím menej slniečkárov, tým pre spoločnosť lepšie. Ale nemusíte so mnou súhlasiť a nebudem vás preto agresívne napádať.


Autor: Juraj Draxler

 

 

Ako bratislavská kaviareň škodí Slovensku

V posledných dňoch sa trochu debatovalo o definíciách, tak by som si dovolil povedať, kto sú ľudia, ktorých môžeme označovať ako bratislavskú kaviareň (a slniečkárov).

Bratislavská kaviareň, to sú tí, ktorí sa považujú za lepšiu časť Slovenska. A dávajú to najavo. Vyberú si nejaký terč, zvyčajne jednotlivcov s nejakými extrémnymi črtami (mentálnymi, sociálnymi, politickými), do ktorých sa húfne navážajú.

To je ďalšia črta bratislavskej kaviarne, stádovitosť. Pre mňa je člen bratislavskej kaviarne niekto, kto si netvorí komplexný obraz sveta, na základe vlastných, dlhodobých pozorovaní, ako silný jednotlivec. Nie, člen kaviarne má veľmi silnú potrebu byť súčasťou skupiny a preberať jej obrazy sveta, hoaxy a hystérie.

Áno, kaviareň komunikuje zásadne hystericky. Aspoň ja som ešte nezažil človeka, ktorý by vykazoval všetky tu spomínané črty kaviarne a zároveň by dokázal pokojne sedieť a rozvíjať nejakú historickú, literárnu či politickú debatu trpezlivou konfrontáciou faktov a argumentov.

Ľudia z bratislavskej kaviarne vnímajú celú spoločnosť cez prizmu jednoduchých politických schém a politiku ako takú ostro personalizujú.

S tým súvisí aj to, že kaviareň má na všetky viditeľné politické javy veľmi jednoduché politické vysvetlenie, o ktorého pravdivosti a logike sa nebude baviť. Narastá popularita Kotlebovej strany? „Môže za to naše školstvo,“ múdro vysvetlia. Čo na tom, že v takom Fínsku s údajne geniálnym školstvom má dnes krajná pravica oveľa viac. Alebo „Kotlebu vytvoril Fico, tým, že vytvoril negatívny obraz migrantov“. Opäť, čo na tom, že v oficiálne silno proimigračnom Švédsku má ich krajná pravica viac ako Kotleba? Nevadí cieľom nie je pochopiť, čo sa deje, cieľom je len mať naporúdzi nejakú vetu, ktorá na prvé počutie znie inteligentne, rozdeľuje svet na dobrých a zlých a ukazuje na údajného vinníka.

Bratislavská kaviareň okrem triviálnej politizácie svet okolo vidí v kontúrach studenej vojny. Preto tridsať rokov po páde Železnej opony musí intenzívne dokazovať, že socializmus bol zlý a Rusko je zlo.

Používajú sa na to niektoré typické „príklady“. Kávičkár vám pripomenie ukrajinský hladomor (ktorý sa podáva veľmi zjednodušene). Dobre, namietnete, ak má byť toto dôkazom hlbokej skazenosti Ruska siahajúcej do dnešných čias, a ak sme po tento príklad museli ísť 90 rokov dozadu, prečo nejsť ešte ďalších 40 a nepoukázať na genocídu Indiánov? Medzi rokmi 1870 až 1890 vláda Spojených štátov opustila formálne uznávanie suverenity Indiánov a vytláčaním do rezervácií, kde hynuli hladom, alebo trestnými výpravami ich zdecimovala tak, že prestali existovať ako akokoľvek relevantná kultúrna či politická skupina. Hovoriť o genocíde či indiánskom holokauste sa však v určitých kruhoch nepatrí.

Dávam to ako príklad, samozrejme, normálne je skôr trápne nechať sa vtiahnuť do podobných pseudohistorických alebo pseudoideologických debát.

V podobnom štýle človeka z kaviarne veľmi trápi osud obyvateľov Kuby, zničenej americkým embargom, ale nijako ho nevytáča osud obyvateľstva Guatemaly, Salvadoru či Nikaraguy. Takisto, ako ho trápi autoritársky režim v Sýrii, Iráne či Severnej Kórey, ale oveľa menej už bizarné a drsnejšie režimy Arabského polostrova. Jednoducho, predstaviteľ kaviarne dokonale prebral americké videnie sveta a slúži jeho záujmom, aj keď si to zväčša ani neuvedomuje.

Neviem, kto vymyslel krásny výraz modrý komsomolec, ale je veľmi výstižný. Úplne rovnako, ako voľakedy niektorí ľudia museli propagandisticky obhajovať Sovietsky zväz a oficiálne videnie sveta, to robia aj títo, akurát v opačnom garde.

Naviac, nepríjemnou črtou týchto ľudí je agresivita. Osobne by fyzicky nikomu neublížili, fyzického kontaktu sa hrozia. O to radšej ale napádajú verbálne. A, opäť, v mediálnom svete kvitujú silové riešenia, ktoré sú na začiatku podávané ako niečo veľmi vznešené, no vedú k obrovským tragédiám: invázia do Iraku, Arabská jar, alebo bombardovanie Srbska založené na kosovskej lži.

Slniečkár je niečo podobné, akurát tam hrá ešte väčšiu rolu pseudomoralizátorstvo. Je to niekto, kto je pokrytec. Zdieľa správy o osudoch blízkovýchodných migrantov, ale nevyjadrí nijaké rozhorčenie, keď v Odese v plameňoch zahynú štyri desiatky Rusov.

A to hovorím ako človek, ktorí ma dosť priateľov v rôznych štátoch Európy zaoberajúcich sa kampaňami proti rasizmu alebo dehumanizácii migrantov či priamo pomoci utečencom. Lenže rozlišujem tých, ktorí to robia z čistého presvedčenia a tých, ktorý si z danej veci urobili najmä moralizátorskú pózu.


Čím je kaviareň pre Slovensko nebezpečná?

Na jednej strane pokrivením demokracie. Ľudia z kaviarne šíria obraz, akoby demokracia bola hlavne o veľmi hlasnom vyjadrovaní nejakého názoru a o proteste. Lenže demokratické vládnutie si vyžaduje argumentáciu, presviedčanie, vytváranie programov, uzatváranie širších spojenectiev, vyjednávanie kompromisov.

Ak toto nefunguje, nefunguje demokracia - nemôžete tvrdiť, že ste demokrat a zároveň dlhodobo tvrdiť, že väčšina je hlúpa, treba ju ignorovať, pravdu majú zásadne malé skupiny „reformátorov“ a vašich kamarátov z „občianskej spoločnosti“. A okrem demokracie potom nefunguje jednoducho vládnutie, na ktoré proste potrebujete politikov, ktorí sú dostatočne technikmi moci a nie pozérmi, kritikmi bez riešení a večnými disidentmi. Chaos síce vyhovuje médiám (dráma predáva) a tým, ktorí žijú z „demokratizačných“ grantov, ale to je asi tak všetko.

Hlavný problém ale vidím v tom, že kaviareň takto ničí nielen politiku, ale vôbec spoločenskú atmosféru. Človek z kaviarne pokračuje vo svojej hystérii, aj keď vidí dôkazy, že len prispieva k ďalšej polarizácii spoločnosti. Víziou kaviarne je vychovávať ďalších a ďalších ľudí, ktorí vrieskajú kaviarenské politické klišé. A ktorí sa vôbec správajú akoby im niekto do zadku vrazil veľmi dlhý klinec a každú chvíľu ním pohýbal, v dôsledku čoho kričia a prskajú znovu a znovu.

Nechcem tým tvrdiť, že všetci z kaviarne sú zlí ľudia. To nie. Naopak, časom niektorí začnú komunikovať normálne, vyčerpá ich hystéria. Chvalabohu. A stanú sa normálnymi občanmi, ktorí majú svoje názory, vedia sa kvôli nim aj pohádať, ale zachovávajú si od politiky aj zdravý odstup a sami seba sa vedia pýtať, či majú naozaj pravdu, či sa nesprávajú príliš pózovito, či sa neuzavreli do príliš tesnej bubliny. A vedia sa k politike vyjadriť napríklad zapojením do protestu, ale nemusia sa hneď preto tváriť ako Che Guevarovia, akoby hodinovým mrznutím na námestí alebo vyvesením transparentu prejavili šialené kvantá osobnej odvahy.

V konečnom dôsledku je problém kaviarne aj problémom vzdelávacieho systému. Vychovávame ľudí, ktorých často už v škole učia vyvyšovať sa nad iných, byť až príliš hrdí na povrchné vedomosti rovnako povrchne ocenené (známkou na vysvedčení) a nezamýšľať sa nad vecami hlbšie, ako to priame okolie vyžaduje.

Niežeby v iných krajinách neexistovala kaviareň, všade majú svoje „chattering classes“, ako sa tomu kedysi hovorilo v Anglicku, či svoj „komentariát“. Ale pomáha, ak kaviareň nie je taká veľká, že zahltí väčšinu mediálneho priestoru (sme jediná krajina, akú poznám, a žil som v niekoľkých, kde sa na politický postoj bežne pýtajú v rozhovore ešte aj herca či športovca). A hlavne, ak popri tej kaviarni existuje aj intelektuálna elita, ktorá naozaj elitou je a len sa na ňu nehrá.

Hovorím to v dobrom, ak tu má v budúcnosti byť slušná krajina s kvalitnou verejnou diskusiou a efektívnou politikou, a s oveľa menej nevraživou atmosférou medzi ľuďmi, časť kaviarne bude treba zavrieť.

Tej symbolickej. Dobrých skutočných kaviarní s príjemnou atmosférou a kvalitnou kávou bude, dúfam, len pribúdať  :-)


Autor: Juraj Draxler


redakcia SRS