24.7.2020 16:50:38

Komentár Informačného a tlačového odboru Ministerstva zahraničných vecí Ruska v súvislosti s 80. výročím pripojenia Lotyšska, Litvy a Estónska k Zväzu sovietskych socialistických republík

Budova Ministerstva zahraničných vecí RF
Budova Ministerstva zahraničných vecí RF
(foto: Sputnik/Natalia Seliverstova)


Vládne kruhy pobaltských krajín sa neustále pokúšajú presadiť tendenčné hodnotenie udalostí súvisiacich s pripojením Lotyšska, Litvy a Estónska k Sovietskemu zväzu, ku ktorému došlo pred osemdesiatimi rokmi.



Ruské stanovisko k tejto otázke je dobre známe. Je založené na objektívnom zohľadňovaní vtedajších historických reálií a vyváženom hodnotení uvedených udalostí, pričom sa opiera o archívne dokumenty a fakty.

V podmienkach, keď existovala reálna hrozba, že Pobaltie bude zneužité ako nástupné územie na útok fašistického Nemecka proti Sovietskemu zväzu, bola Moskva v júni 1940 nútená presunúť na územie Lotyšska, Litvy a Estónska ďalšie vojenské jednotky (ktoré mali posilniť už existujúci kontingent sovietskych vojsk nachádzajúci sa v pobaltských štátoch na základe dvojstranných dohôd z roku 1939 o vzájomnej pomoci). Tento krok, s ktorým vyslovilo vedenie pobaltských štátov súhlas, sám o sebe neznamenal prechod suverenity týchto štátov k Sovietskemu zväzu a bol legitímny. Ani následné pripojenie Pobaltia k Zväzu sovietskych socialistických republík nebolo jednostranným krokom a odohralo sa na základe vzájomnej dohody.

Výsledok parlamentných volieb v Lotyšsku, Litve a Estónsku v júli 1940 bol prirodzenou reakciou prevažnej väčšiny voličov v týchto krajinách, ktorí sa vyslovili v prospech vstúpenia do zväzku ZSSR. Sovietsky zväz bol v ich očiach jedinou veľmocou, ktorá je schopná odolať agresii fašistov. Dejiny potvrdili, že iba ZSSR zabránil Hitlerovi realizovať jeho plány na premenu Pobaltia na surovinový prívesok Tretej ríše, ktoré sú nepokryte vyjadrené v pláne Ost a ďalších dokumentoch fašistického Nemecka. Obyvateľstvo malo byť zotročené, ponemčené a čiastočne vyhubené, čo sa naozaj dialo až do roku 1944. V rokoch 1944 – 1945 boli pobaltské národy spolu s inými európskymi národmi zachránené pred vyhubením za cenu tisícok životov sovietskych vojakov v rámci osloboditeľskej misie Červenej armády, v ktorej radoch bojovalo aj nemálo lotyšských, litovských a estónskych vojakov.

Tvrdenia o tom, že Sovietsky zväz v roku 1940 „okupoval“ Lotyšsko, Litvu a Estónsko, ktoré vehementne šíria pobaltské vládnuce kruhy, odporujú definícii tohto právneho termínu, aká bola všeobecne zaužívaná v danom čase. Sovietsky zväz a pobaltské štáty neboli vo vojnovom stave a výzvy zo strany Moskvy neobsahovali vyhrážky, že dôjde k vyhláseniu vojny.

Čo sa týka medzinárodného uznania pripojenia Lotyšska, Litvy a Estónska k Sovietskemu zväzu, dohody o povojnovom usporiadaní Európy, ktoré dosiahli v Teheráne, Jalte a Postupimi účastníci protihitlerovskej koalície, tento fakt nespochybňujú. Definitívne túto otázku uzavrel Záverečný akt Helsinskej konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe z roku 1975.

Podľa výskumu o praxi v oblasti právneho nástupníctva a uznávania štátov, ktorý sa v r. 1999 uskutočnil pod vlajkou Rady Európy, vstup pobaltských republík do zväzku ZSSR de facto uznala väčšina krajín a niektoré to potvrdili aj de iure v oficiálnej korešpondencii.

Pritom treba zdôrazniť, že vyhlásenie vstupu za „nelegitímny“ by spochybnilo aj následky tohto aktu, napríklad tú skutočnosť, že Litva ako Litovská sovietska socialistická republika nadobudla územia, ktoré pred vojnou súčasťou Litvy neboli, avšak dnes ako dedičstvo patria Litovskej republike (Vilnius, Vilniuský kraj, Klajpeda).

Považujeme za dôležité tiež poznamenať, že v Lotyšsku, Litve a Estónsku po celý čas ich zotrvávania v zväzku ZSSR pôsobili národné vládne orgány, republiky boli zastúpené v najvyšších sovietskych štátnych štruktúrach a disponovali všetkými podmienkami na zachovanie a rozvoj národných jazykov a kultúry až do rozpadu ZSSR, ku ktorému došlo v roku 1991. Pobaltie bolo za prispenia centrálnych sovietskych vládnych orgánov jedným z hospodársky najrozvinutejších a najprosperujúcejších regiónov Sovietskeho zväzu.

„Okupačná doktrína“, ktorou šermuje oficiálny Vilnius, Riga a Tallin, je teda výlučne politickým projektom, ktorého cieľom je nastoľovanie rozličných požiadaviek voči Ruskej federácii a falzifikácia histórie.

redakcia z Rusemb