19.9.2022 12:13:10

Keď konšpirátor kričí: Chyťte konšpirátora!

Ilustračný obrázok
Ilustračný obrázok
(foto: Pixabay)


Boj proti šíreniu dezinformácií má jedno neveľmi prekvapivé vyústenie. Veľký text Michala Čopu a Jaroslava Danišku o tom, ako bojovníci proti konšpiráciám uverili vlastným lžiam. (standard.sk)



Boj proti dezinformátorom mal pripomínať starý grécky mýtus, kde odvážny Théseus, vedený niťou od oddanej Ariadné, nájde v labyrinte monštrum v podobe Minotaura, muža s hlavou býka, a zabije ho. Celé sa to však poriadne skomplikovalo. Podoba s bájnym gréckym mýtom zostala len jedna, Ariadné a Théseus šťastie nenašli.

O dezinformáciách sa v našom priestore začalo viac hovoriť v roku 2014. Niežeby dovtedy neexistovali, stačí si spomenúť na Čarnogurského družstvá (mimoriadne úspešný hoax po Novembri 1989), aj dôvody, prečo vznikla vojna v Iraku (kvôli čomu reálne zomreli stovky tisíc ľudí), dezinformácie skrátka poznáme odnepamäti. Ale odkedy Rusko anektovalo Krym, Briti odhlasovali vystúpenie z EÚ a Američania zvolili Trumpa, sa nás niekto usiluje presvedčiť, že sa začal nový letopočet. A možno nebude chybou rukavicu zdvihnúť a venovať tejto téme výrazne vyššiu pozornosť.

Začnime s tým Krymom. Počiatočným dôvodom bolo, že Rusi v tom čase, zdá sa, skutočne začali popri klasických vojenských metódach vo väčšom využívať aj metódy takzvanej hybridnej vojny a najmä v okolitých štátoch šíriť o svojej vojenskej operácii rôzne dezinformácie či manipulatívne správy. Malo to vplyv na vnímanie reality? Koľko ľudí kvôli tomu naozaj zmenilo názor? Nemalo väčší vplyv na to, že Rusi pri obsadení Krymu ani nevystrelili? To je iná otázka. Konšpirovanie a realita sú predsa dve množiny.

Každopádne, táto téma bola zrazu štedro dotovaná vládnymi peniazmi a jej skúmanie následne preslávilo viacerých novinárov. Možno najznámejšou z nich je fínska novinárka Jessikka Arová. Viedlo to však aj k ďalšej veci, vytvoreniu bubliny, ktorá ohrozuje realitu viac ako odhalené konšpirácie. Tým, že sama konšpirácie tvorí. Práve Arová je typickým príkladom toho, ako sa z lovkyne konšpirátorov stane konšpirátorka. Jessikke Arovej sa pritom v minulosti skutočne podarilo niekoľko zaujímavých zistení. Dokázala dokonca dohnať pred súd piatich údajných ruských internetových trollov, ktorých fínsky súd aj uznal za vinných. Jej práca bola vysoko cenená a ona sama kvôli nej čelila vyhrážkam smrťou.

Fínska novinárka však postupne skĺzla do toho, že začala sama šíriť rôzne konšpiračné teórie. Tu sa nám príbeh s prenikaním ruských dezinformácií prepája s politikou na Západe, zvlášť Trumpom a brexitom.

Spomínaná Arová to demonštrovala napríklad aj v rozhovore pre slovenský Denník N, kde na otázku redaktora, či Trump len využil frustráciu Američanov alebo má skutočne niečo spoločné s Putinom, odpovedala: „Čítala som správu agenta KGB o tom, že Trumpa naverbovali už v 80. rokoch a že práve ruské tajné služby mu vnukli myšlienku, aby išiel do politiky. Preklepli si ho a zistili, že má výbornú osobnosť na niečo takéto. S Rusmi uzavrel pakt, americkí voliči by sa o tom mali dozvedieť.“

O sile ruských tajných služieb si môžeme myslieť čokoľvek, určite napríklad dokážu trestať a zabíjať prebehlíkov zo svojich radov na Západe, no tvrdiť, že majú takú silu, že dokážu „vymyslieť“ amerického prezidenta, je informácia, ktorá evidentne popiera realitu a ktorej, ako si ukážeme nižšie, odporujú aj mnohé fakty.

Podobne to bolo aj s brexitom. Informácia, že ruské služby či hackeri boli aktívni v kampani za vystúpenie z EÚ, sa rýchlo zamenila s tým, akoby o tom Rusi rozhodli. Keď to neskôr vyšetrovanie britských štátnych orgánov vylúčilo, médiá už správu zverejnili len niekde na okraji. A nikto nemusel brať slovo späť. Angažovanie Borisa Johnsona, jednej z čelných postáv brexitu, proti Putinovi a Rusku, tiež do toho nijako nezapadalo. A tiež sa s tým nikto netrápil.


Demokrati môžu hoaxy šíriť beztrestne

Arová vôbec nie je jediná, kto sa dostal od lovenia hoaxov k ich šíreniu. Naopak, medzi americkými demokratmi a ich progresívnymi nasledovníkmi v ďalších západných krajinách sa to stalo priam obľúbeným športom. Toto spojenie po prezidentských voľbách v roku 2016 prešetrovala štyri roky FBI (Russian meddling, spomínate?). A výsledok? Celé tie roky to úspešne poškodzovalo a zamestnávalo Trumpa, ale žiadne spojenie medzi ním a Rusmi sa nepotvrdilo. Naopak, ukázalo sa, že dezinformácia o údajnej spolupráci Trumpa s Ruskom a o ruských zásahoch do amerických volieb pochádza zo štábu Hillary Clintonovej. Tá ju podhodila médiám, ktoré ju aj napriek tomu, že nebola overená, veselo šírili a tak stvorili jeden z najznámejších hoaxov posledných rokov.

Nuž a že ste o tom nič nepočuli? Niet sa čo čudovať. V Amerike o tom písal denník Wall Street Journal a téme sa venovala televízia Fox, čo zrovna nie sú obľúbené (naopak, často priamo diskreditované) mediálne zdroje medzi našimi novinármi. Kľúčové sú však rozhodnutia štátnych orgánov a výpovede pred súdmi, nie médiá, ktoré o tom píšu. Ten príbeh je rovnaký ako v prípade brexitu.

Pre boj proti konšpiráciám v našej dobe je len príznačné, že Hillary Clintonovú ani tých, ktorí s touto teóriou prišli, médiá neobviňujú zo šírenia hoaxov, dezinformácií či konšpiračných teórií. Naopak, mnohé verejné osobnosti v USA aj naďalej beztrestne pracujú s naratívom, že prezidentské voľby v roku 2016 boli zmanipulované Ruskom, a dokonca k tomu pridávajú, že zmanipulované bolo aj vyšetrovanie. Napokon, aj samotná Jessikka Arová o tom hovorila v Denníku N približne dva roky po tom, čo vyšetrovanie FBI ukázalo, že nič ako spolupráca Trumpa s Ruskom neexistuje. Slovenský novinár jej to nijako nevytkol a médium, ktoré sa profiluje ako bojovník proti dezinformáciám na Slovensku, takúto konšpiračnú teóriu uverejnilo ako holý fakt.

Čím to je? Vysvetlenie sa ponúka jediné. Nejde o hodnotu či kvalitu informácie, ale primárne o to, čomu táto informácia slúži. Informáciu si pokojne môžete zameniť za podozrenie či aj potvrdenú dezinformáciu. Najmä ak postavám doplníme obsadenie.

O tom, že liberáli môžu beztrestne šíriť svoje dezinformácie, svedčí najlepšie to, aké dôsledky mala kauza údajného zasahovania Ruska do amerických volieb na ľudí, ktorí za ňou stáli.

Jake Sullivan, jeden zo šéfov Clintonovej kampane, ktorý nesie priamu zodpovednosť za to, že bola vypustená informácia o ruskom zasahovaní do amerických volieb a napojení Trumpa na Rusko, je dnes poradcom amerického prezidenta Joea Bidena pre národnú bezpečnosť. Podobným príkladom je Nina Jankowiczová, ktorá – ako ukázal portál Washington Examiner – vo veľkej miere šírila tieto dezinformácie na sociálnych sieťach. Jankowiczová napríklad o Trumpovi písala ako o Pinocchiovi a o Putinovi ako o jeho otcovi Geppettovi, a aj napriek tomu je dnes šéfkou Oddelenia na boj proti dezinformáciám na Ministerstve národnej bezpečnosti (Department of Homeland Security’s Disinformation Governance Board). Pravda, Američania tento úrad s odkazom na slávny román Georgea Orwella posmešne nazývajú ministerstvom pravdy. Ale u nás by už pochybnosti pôsobili nepatrične.

Jankowiczová je naďalej považovaná za serióznu odborníčku na dezinformácie, Arová je naďalej považovaná za serióznu novinárku. Hillary Clintonová je považovaná za rešpektovanú političku, no Donald Trump je prototypom šíriteľa hoaxov. A médiá, ktoré túto informáciu vypustili a dokonca ju dokážu publikovať aj dnes, dva roky po skončení vyšetrovania, sú považované za dôveryhodné, pričom naďalej s radosťou označujú za dezinformátorov svojich názorových oponentov.

Niečo tu nesedí. Alebo – z iného uhlu pohľadu – naopak sedí celkom dobre.


Keď nestačia médiá, pomôžu sociálne siete

Problém sa stal ešte vypuklejší po tom, čo sa rovnako ako médiá začali správať aj veľké technologické giganty a sociálne siete, ktoré začali podľa rovnakého ideologického kľúča mazať najprv príspevky a potom celé účty organizácií a osobností, ktoré nezapadali do ich hodnotového sveta. Tento fenomén začal narastať najmä v čase, keď bol americkým prezidentom Donald Trump, a naplno prepukol počas ostatnej prezidentskej kampane a aféry okolo laptopu Huntera Bidena, syna súčasného amerického prezidenta. Americký denník New York Post (noviny založené Alexandrom Hamiltonom, ktorý patril k otcom zakladateľom USA) sa vtedy dostal k Hunterovmu počítaču a z informácií, ktoré tam novinári našli, vyplynulo, že Hunter Biden v minulosti využíval vplyv svojho otca, ktorý pôsobil za vlády prezidenta Baracka Obamu ako viceprezident, na vlastné obohatenie. Po tom, čo k téme New York Post uverejnil sériu článkov, ich sociálna sieť Twitter označila za dezinformačné a zablokovala nielen ich šírenie, ale celý účet New York Post. Ďalšia veľká sociálna sieť Facebook informácie nemazala, ale prisúdila im vo svojich algoritmoch nižší význam, vďaka čomu sa táto informácia nedostala k miliónom používateľov, ktorým by sa inak zobrazila.

Hunter Biden bol pritom známa firma a o tom, že jeho podnikanie nie je čisté, sa špekulovalo už dlho. Už v čase, keď New York Post uverejnil informácie, ktoré pochádzali priamo z jeho laptopu, ho pre rovnaké podozrenia dva roky vyšetrovala FBI. Koncom mája tohto roku bolo vyšetrovanie ukončené a výsledkom je, že Hunter Biden má byť obvinený z viacerých trestných činov, medzi ktorými by malo byť krátenie daní či nedovolený zahraničný lobing. Dodajme, že celá situácia okolo prezidentských volieb sa skončila tým, že Twitter kvôli útoku zradikalizovaných chuligánov na Kapitol a príspevkom prezidenta, ktoré ich mali podporovať, natrvalo odstránil účet Donaldovi Trumpovi. Avšak Twitter nebol za zastavenie informácií o Hunterovi Bidenovi nijako sankcionovaný a naďalej blokuje účty používateľov, ktorí šíria informácie, ktoré nezapadajú do progresívneho svetonázoru. Samozrejme, neostáva len pri politike.

Inštitút Susan B. Anthony Pro-Life America zmapoval, ako sociálne siete a veľké technologické spoločnosti obmedzujú ďalšieho veľkého názorového oponenta progresívcov, teda pro-life organizácie. Tento inštitút vytvoril interaktívnu časovú os, na ktorej sa nachádza viac ako tridsať prípadov, keď boli z internetu zmazané príspevky pro-life organizácií (či osobností s pro-life názormi) a keď boli zrušené ich účty na sociálnych sieťach. Prvým takýmto prípadom je podľa tohto zdroja zákaz uverejnenia platenej reklamy, ktorá zobrazovala ultrazvukové snímky, kritizovala potratový priemysel a obhajovala ukončenie financovania potratov z peňazí daňových poplatníkov, pre účet organizácie Live Action a osobný účet jej riaditeľky Lily Rose. K tomuto kroku mala pristúpiť sociálna sieť Twitter už v roku 2015.

Prvý prípad týkajúci sa Facebooku pochádza z roku 2018, keď Zuckerbergova sociálna sieť scenzurovala napríklad aj vzdelávacie video Inštitútu Charlotte Lozierovej o potrate v neskoršom termíne, v ktorom vystupuje Micah Pickering, dieťa, ktoré sa narodilo v 22. týždni tehotenstva.

Sociálne siete podobne blokujú aj konzervatívne príspevky v oblasti LGBT problematiky. Na Twitteri stačí napísať, že ženy nemajú penis, a váš príspevok bude vymazaný. Ak sa vám to stane viackrát, váš účet bude zablokovaný. Či ste súkromná alebo verejná osoba, nehrá rolu. Stalo sa to aj známemu americkému komentátorovi Mattovi Walshovi, ktorého smutne sarkastický tweet, pre ktorý bol vypnutý, znel: „Najväčšou ženskou šampiónkou v Jeopardy! všetkých čias je muž. Najlepšou vysokoškolskou plavkyňou je muž. Prvou ženou v hodnosti štvorhviezdičkového admirála v zdravotníctve je muž. Muži ovládli ženskú stredoškolskú dráhu a ženský okruh MMA. Patriarchát nakoniec vyhrá.“


Americký vzorec na Slovensku

Aby sme však neostali len v západnom svete, prípady krivých obvinení a prehliadania šírenia dezinformácií z liberálnych zdrojov sú, samozrejme, úspešne kopírované aj v našich končinách. Spomeňme len zopár prípadov z nedávnej minulosti: V júni tohto roka česká ministerka pre vedu, výskum a inovácie Helena Langšádlová a tamojšia podpredsedníčka Poslaneckej snemovne Olga Richterová označili tamojšiu organizáciu Aliancia za rodinu za napojenú na Putina. Langšádlová sa neskôr ospravedlnila, Richterová to odmietla. Pre Alianciu išlo o obvinenie, ktoré ich malo poškodiť a zlikvidovať. Museli sa teda brániť žalobou.

Diskreditačnej kampani minulý rok čelila aj poľská organizácia Ordo Iuris, ktorá má svojich partnerov aj na Slovensku a o ktorej Investigatívne centrum Jána Kuciaka písalo ako o organizácii napojenej na Rusko, ktorá sa okrem iného snaží v Európe šíriť ruský vplyv. Keď jej text, ktorý prebralo viacero médií, vyvrátil náš kolega Matej Gašparovič, Arpád Soltész, bývalý šéf tohto centra, a okruh jeho priateľov Gašparovičovi nepriamo posielali nechutné vyhrážky.

Čo sa týka beztrestného šírenia dezinformácií, na Štandarde sme v novembri minulého roka upozorňovali, že viaceré slovenské médiá šíria hoax, podľa ktorého za smrť poľskej ženy, ktorá po prirodzenom potrate zomrela na otravu krvi, môžu poľské protipotratové zákony. Tie však lekárom nijako nezakazovali konať, pričom fakty ukazovali, že žena zomrela kvôli nedbanlivosti lekárov, ktorí jej neposkytli adekvátnu starostlivosť. Rovnaký scenár sa zopakoval v januári tohto roka pri ďalšej žene.

Celá situácia s neodôvodneným označovaním názorových oponentov za konšpirátorov, dezinformátorov či ruských agentov sa, samozrejme, vyostrila po tom, čo Rusko zaútočilo na Ukrajinu. Ukázal to napríklad zoznam proruských trollov, ktorý začiatkom marca tohto roka zverejnila spoločnosť Gerulata Technologies. Text Tomáša Dugoviča pritom ukazuje, že táto spoločnosť sa pri zostavovaní svojho rebríčka vôbec nezaoberala pravdivosťou informácií, ale len tým, či nimi skúmané subjekty šíria „proruské naratívy“. To je však strašne všeobecný pojem, pod ktorý niekto dokáže schovať všetko – od popierania vojny na Ukrajine až po boj proti gender ideológii. A presne to sa stalo aj spoločnosti Gerulata Technologies, ktorá medzi najnebezpečnejších ruských trollov zaradila aj Eduarda Chmelára, ktorý v tom istom čase písal, že „denacifikácia Ukrajiny je putinovský blud“.

Svoje si užilo, samozrejme, aj Poľsko, ktoré bolo označené za krajinu ktorá „ide proti obetiam Putinovej agresie“. Autorom tohto výroku je Jana Shemesh z Denníka N, ktorá tak o Poľsku, ktoré prijalo najviac utečencov z Ukrajiny a najviac sa zasadzuje za tvrdú reakciu voči Rusku, súdi kvôli tamojším protipotratovým zákonom.

Svoje si momentálne užívajú hokejisti. Tí, ktorí sa rozhodli hrať v ruskej KHL, sú označovaní za propagandistov a ignorantov, ktorí idú zarábať krvavé peniaze. Najnovšie sa stal proruským trollom a dezinformátorom už aj šéf hokejového zväzu Miroslav Šatan. A to len preto, že naša hokejová reprezentácia nezakázala reprezentovať hokejistom, ktorí hrajú v ruskej KHL. Šatan pritom nijako neospravedlňuje vojnu na Ukrajine ani nepodsúva žiadne nepravdivé informácie o situácii v Rusku, na Ukrajine či na bojisku. Jediné, čo robí, je, že má iný názor, aký by podľa progresívcov mal mať. A sleduje cieľ, aby sme mali čo najlepšiu úroveň reprezentácie. Stačí to na to, aby bol bez dôkazu obvinený, že je ruským trollom.

Aj na tomto príklade vidieť, ako sa legitímny boj proti šíreniu dezinformácií zvrhol na bezbrehé obviňovanie každého, kto má iný názor. Ako upozorňuje český výskumník Jakub Eberle, progresívci využívajú podobné alebo rovnaké metódy, aké používajú dezinformátori: „Niektoré formy boja proti dezinformáciám sa od samotných dezinformácií príliš nelíšia, hovoria jednoduché odkazy, nálepkujú a delegitimizujú druhú stranu.“

Zásadný rozdiel je akurát v tom, že progresívci majú za sebou mainstremové médiá, sociálne siete a veľké technologické giganty. Preto sa nemusia báť, že by za krivé obvinenia niesli zodpovednosť. Videli sme to na príklade amerických demokratov, vidíme to aj u nás. A ak sa niekto rozhodne pred krivými obvineniami brániť poslednou, a teda právnou cestou, znova sa nájde rýchla a jednoduchá odpoveď: zastrašovanie. Presne to sa stalo aj Štandardu, keď sme ohlásili, že krivé obvinenia našich investorov z napojenia na Rusko bude spoločnosť Saidler & Co. riešiť cez svoju právnu kanceláriu. Ale je možné, že nič iné nefunguje. Napokon, poradca prezidentky Libor Melioris už svoj tweet zmazal.

Celé toto bezbrehé obviňovanie názorových oponentov zo šírenia dezinformácií výstižne komentuje americko-iránsky komentátor Sohrab Ahmari. Označuje to za konšpiračnú horúčku a je skeptický k tomu, že by sa s tým dalo niečo robiť. Hádanie sa s takýmito ľuďmi prirovnáva k hádke s popieračmi pristátia na Mesiaci alebo niekým, kto tvrdí, že newyorské Dvojičky si Američania zhodili sami. Hádka s ľuďmi, ktorí vás označia za konšpirátora, je však ešte horšia, lebo ako hovorí Ahmari, „v tomto prípade vás nazýva konšpiračným teoretikom konšpiračný teoretik“.



Michal Čop a Jaroslav Daniška