04.8.2012 10:55:06

Kam sa zvrtne Slovensko?

Uprostred júna si Slovensko zvolilo nový parlament. Výsledky volieb môžu kardinálne zmeniť vnútornú i vonkajšiu politiku krajiny, ktorá sa v posledných rokoch považovala za najproruskejšiu na európskom kontinente.
Presvedčivé víťazstvo dosiahla strana Smer – sociálna demokracia na čele so súčasným predsedom vlády Róbertom Ficom, ktorá získala takmer 35 percent odovzdaných hlasov a 62 (zo 150) miest v národnej rade. Máloktorá vládnuca strana Európy sa môže v období krízy pochváliť takým vysokým výsledkom.
Víťazstvo sa však premenilo na „Pyrhovo“. Hlavne preto, že veľmi zle sa umiestnili partneri sociálnej demokracie z vládnej koalície. Napríklad SNS získala 5,1 percenta za čo získala len 9 poslaneckých miest. A stredo-ľavicové HZDS sa do parlamentu vôbec nedostalo. Znamená to, že celkový výsledok strán vládnej koalície je len 71 mandátov.
Opozícia teda získala 79 mandátov. SDKÚ – 15,4 percenta, SaS – 12,1 percenta, KDH a Most – Híd, obe dosiahli niečo vyše 8 percent.
Prezident Ivan Gašparovič poskytol možnosť sformovať novú vládu víťazovi volieb, premiér Fico sa však napriek tomu s nikým nedokázal dohodnúť.
15. júna sa opozícia uzniesla na sformovaní novej vládnej koalície, na čelo ktorej sa postaví volebná líderka SDKÚ Iveta Radičová a ktorá sa aj stane novou predsedkyňou kabinetu. Brániť takémuto vývoju udalostí nemá silu ani prezident Gašparovič ani premiér Fico. Čo znamená, že za novú vnútornú a aj vonkajšiu politiku krajiny bude zodpovedať nová pravicovo - stredová vláda.
V posledných rokoch bola táto krajina dobre, že nie najproruskejšou v Európe. Príduc k moci v roku 2006 predseda vlády vyhlásil za jednu z priorít rozvoj vzťahov s našou krajinou. Niekoľkokrát navštívil Rusko, kde bolo uzatvorených niekoľko kontraktov. Napríklad, na účasť ruských špecialistov pri modernizácii atómových elektrární Jaslovské Bohunice a Mochovce.
Slovenský hlas podporujúci ruské konania bolo neustále počuť. Napríklad v roku 2007 krajina, na rozdiel od susedného Česka a Poľska, kategoricky odmietla rozmiestniť na svojom území elementy americkej PRO. Fico tiež rozhodol o stiahnutí slovenského vojenského kontingentu z Iraku, vtrhnutie do ktorého Rusko vždy nazývalo najhrubším porušením medzinárodného práva. V roku 2008 Slovensko, rovnako ako aj Rusko, odmietlo priznať nezávislosť Kosovo. A počas i po vojne v Južnom Osetsku, keď väčšina európskych krajín odsúdila konanie Ruska, Fico sa stal prvým európskym politikom, ktorý vyhlásil, že vojnu začalo Gruzínsko.
V zime v roku 2008 – 2009 Slovensko veľmi utrpelo následkom známej „plynovej krízy“. Fico navštívil Moskvu i Kyjev a potom urobil záver, že jeho spoluobčania „mrzli“ z viny ukrajinského vedenia. Týmto sa znova odčlenil od európskych kolegov, ktorí sa rozhodli odsudzovať Rusko.
Toto všetko sa teraz môže zmeniť. V programoch väčšiny strán novej vládnej koalície (okrem KDH) sa ani slovko nehovorí o vzťahoch s Ruskom. Všemožne sa však zvýrazňuje nevyhnutnosť dodržiavať svoje povinnosti vyplývajúce z členstva EÚ a NATO. Napríklad, ponechať slovenský kontingent v Afganistane. A vzťahom s USA sú v programoch pravicovo centristických strán zasvätené celé odstavce.
Svojho času bola už väčšina týchto strán súčasťami vládnych koalícií. Napríklad, v rokoch 1998 – 2006, keď na čele vlády stál Mikuláš Dzurinda z SDKÚ.
Za roky jeho vlády Slovensko vstúpilo do EÚ a NATO. Podporilo (napriek opačnému názoru väčšiny obyvateľstva) bombardovanie Juhoslávie v roku 1999. Zúčastnilo sa vtrhnutia do Iraku v 2003-ťom. A samozrejme, že celá slovenská politika bola orientovaná na USA. Vzťahy s Ruskom boli pre Dzurindu druhoplánové. Žiadnu z ruských iniciatív Bratislava v tých rokoch nepodporila.
Voľby na Slovensku potvrdili tendenciu Strednej Európy prikloniť sa k pravicovým stranám. Veď aj pri nedávnych parlamentných voľbách v Maďarsku a v Česku zvíťazili pravicovo centristické sily, taktiež v plnej miere orientujúce sa na Západ a k Rusku, slušne povedané, kriticky. V Poľsku tieto strany vládnu už päť rokov a zanechať ho sa zatiaľ nechystajú.
Mimochodom, všetky štyri krajiny tvoria osobitné zoskupenie „Visegrádska štvorka“, v rámci ktorého sa usilujú koordinovať svoju zahraničnú politiku. Rozvoj vzájomnej spolupráce považujú za prioritu aj všetky štyri strany novej vládnucej koalície.
Samotná designovaná premiérka Radičová nevyšla so žiadnymi antiruskými vyhláseniami. Lenže vychádzajúc z toho akú politiku robil jej stranícky kolega Dzurinda a kto sa stane jej partnerom v rámci „Visegrádskej štvorky“, o uchovaní „proruského hlasu“ v centre Európy sa v najbližších štyroch rokoch asi nedá uvažovať.
Pravda.ru, 26. jún 2010