04.8.2012 10:55:06

Južné Osetsko: tá podlá, špinavá, trpká vojna

Južné Osetsko: tá podlá, špinavá, trpká vojna

Cchinvali, Južné Osetsko, 11. augusta - RIA Novosti, Alan Corion
...Siedmeho augusta, večer. V hlavnom meste Južného Osetska je ticho. Po toľkom ostreľovaní a nekonečnej kanonáde sa zdá, že ticho má vôňu a možno ho vdýchnuť. Hlboký vzdych, a to ticho napĺňa pľúca, akoby rozpínalo útroby, zhúžvané v pästi vojny ako celofánový prebal z balíčku cigariet. Zhlboka vdychujem pokoj. Ticho ruší len myšací šramot kdesi medzi stropom a povalou. Ani sa nechce veriť, že sa v takom čase môže niekto zaoberať naliehavými úlohami.
Hlodavce tam, hore, čosi usilovne prestavujú, gúľajú z miesta na miesto, akoby počuli, ako pred niekoľkými hodinami gruzínsky prezident sľúbil, že sa už nebude ostreľovať osetské hlavné mesto. A ak sa už strieľať nebude, to znamená, že sa možno zaoberať obvyklými prácami.
Avšak, na venovanie sa domácim prácam nám - aj mne, aj hlodavcom - ostalo rovných päť minút. O 22.05 sa „myšacie“ hry skončili: Michajil Saakašvili porušil slovo. Na mesto sa sypú míny a granáty, trasú sa steny a sklá. Akoby sa s každým výbuchom odštepovali kúsky neba a, prinesené tlakovou vlnou, vrážajú do okna. Ja a ešte niekoľko ľudí rýchlo utekáme do pivnice domu na Stalinovej ulici (teraz už iste zničenej) v centre Cchinvali.
Každý, v čom ho streľba zastihla - v teniskách, v papučiach, v trenírkach... Mnohí sa už stihli vyzliecť a ľahnúť si spať, keď sa začali sypať na mesto gruzínske granáty a s kúskami základov a rozmetaných automobilov ku všetkým čertom odleteli všetky dohovory a sľuby.
„Ma tars, ma tars...“ (osetsky: neboj sa), - upokojuje matka syna Batradza. Osemročný chlapec sa hlavou zaboril do maminých kolien a, strhávajúc sa od ďalšieho výbuchu, sa znepokojene pýta: „Mami, a prečo strieľajú, čo oni nevedia, že zajtra začína Olympiáda? Prečo im nikto nepovie, že v čase Olympiády sa nesmie bojovať?“
Asi o 23.00 v pivnici, kde sa ukrývame, ako i v celom Cchinvali hasne svetlo. V nepriehľadnej tme sa zbystrujú zmysly. Začínate, ako slepý, rozlišovať najmenšie odtienky zvukov, ktoré sa ihneď materializujú do obrazov pred nevidomými očami. Tam, na povrchu, sa nočné čierne nebo od explózií munície na sekundu ožiari a obelie, akoby sa zmenilo na obrovský negatív. Črepiny bzučia ako olovení čmeliaci prelietavajúc nízko nad zemou. Guľky tiež lietajú so zvláštnym piskotom, akoby niekto našpúlil ústa, no namiesto toho, aby pískal, vdychuje vzduch: „fjúúúúúú-i! fjúúúúúú-i!“. „Tch-tch-tch....tch-tch-tch-tch“, - rytmicky rachotí kdesi v diaľke guľomet na BVP. „Iratta razma!!! (osetsky: Osetci, vpred)“, - zvučí na ulici čísi hlboký, takmer neoficiálny monotónny hlas. Počuť rýchle kroky šiestich párov vojenských topánok po rozbitom skle a úlomkoch tehál a omietky.
„Ma tars (nebojsa), Batradz. Ma tars!“, - slová matky zanikajú v ohlušujúcej ozvene granátu, ktorý vybuchol a rozmetal na kúsky susedný dom. Podobnej, ako keby vám ktosi z celej sily tesne pri uchu tresol mohutnými dvermi. Z pivničného stropu sa sype drobiaci sa betón...
No ani húfnice, ktoré sú úplne blízko - v Ergneti a v Nikozi - neznejú tak hrozne, ako reaktívne strely gruzínskych „Gradov“, dislokovaných oveľa ďalej, v Gori. Keď sa ich granáty približujú k cieľu, vydávajú piskot, podobný zvuku od vetra sa chvejúcich plameňov gigantických striel s horiacimi nástavcami. Paľba z „Gradov“ je necielená, takže strechy obytných domov Cchinvali zasahujú mračná reaktívnych „šípov“.
Paľba neutícha, ľudia sa chystajú nocovať v pivnici.
... Ráno 8. augusta, 5.00. Sedem hodín (Už siedmu hodinu) neutícha sústredené delostrelecké ostreľovanie mesta z gruzínskych pozícií. Mobilný telefón ukazuje len jednu paličku nabitia - to znamená, že čoskoro odíde baterka. Navyše je rušené spojenie. Volám do redakcie, do Moskvy - hovorím, že sa spojenie so mnou čoskoro preruší, pretože nie je kde nabiť telefón.
Baterka v mojom telefóne odišla o 9.00 ráno. V Cchinvali je už svetlo. Pamätajúc na dôležité pravidlo „Na vojne prežije ten, kto behá“, opúšťam pivnicu, aby som sa presídlil na iné miesto. Bežím popri stene, s hlavou vtiahnutou medzi plecia. Cestný prach sa tu a tam víri od guliek, alebo črepín v maličkých fontánkach. V meste prebiehajú prestrelky medzi gruzínskymi specnazovcami (vojakmi jednotiek špeciálneho nasadenia - pozn. prekl.) a osetskými bojovníkmi. Počujem výkriky osetských omonovcov: „Poďme-poďme!!! Rýchlejšie!! Na Chetagurovej ulici ostala trčať „škatuľka“ (BVP - pozn. autor)“.
Necítiac nohy a únavu, zahýbam za roh... „DANG!!!!!“, - padám na brucho od úderu do uší a očí. Od granátometného náboja, ktorý vybuchol päť metrov odo mňa sa vo vlnách vinú po zemi klbká prachu. Približujú sa k mojim nohám. Zdvíham sa. Bežím, vypľúvajúc piesok. Mne v ústrety, sa po druhej strane ulice pohybujú štyria osetskí bojovníci. Jeden z nich si za pochodu vymieňa zásobník samopalu. „Klap!“, - trhne čierny záver. Najstarší nevyzerá na viac, než 23 rokov. Ešte niekoľko krokov a vnáram sa do podjazdu päťpodlažnej budovy.
V temnote otvoru dverí vidno mužské siluety. Ženy a deti sa schovali v pivnici, pod schodami. Zdola je počuť pridusený plač. „Koľko možno bombardovať? Poďte už, zdvihneme ruky a vzdáme sa, kým nás všetkých nepovraždia. Zdá sa, že Rusko na nás zabudlo!“, - dolieha z pivnice unavený ženský hlas. Tu, v obkolesení starcov, žien a detí, sa nevoľky začínam cítiť vinným. Miesto mladého muža je teraz na vojne, pri obrane - nemá čo trčať tu, medzi starými ľuďmi a deťmi.
V tejto pivnici je zo dvadsať ľudí, a takmer nikto nevykukuje von. Iba starček Inal - bývalý mierotvorca, účastník vojenských akcií v 1992 roku, sa spokojne prechádza po ulici oproti podjazdu, v čase, keď sa ostreľovanie ešte neprerušilo. „P...ná vojna - hlavné, že manévre“, - mrmle si veterán, hľadiac, ako dvaja osetskí milicionári prinášajú k podjazdu za ruky a nohy raneného bojovníka.
...Ranený mladík má sklenené oči, nad ktorými sa rytmicky, ako krídla motýľa, zatvárajú a otvárajú dlhé mihalnice. Badať, že je omráčený bolesťou. Jeho maskáče sú „prevŕtané“ na dvoch miestach, po ľavom bedre sa mu zozadu leje jasná krv z tepny. Bojovníka vnášajú do podjazdu. Územčistý milicionár navyknutým pohybom sníma z pleca samopal, pažba ktorého je pevne obmotaná obvínadlom a rozmotáva ho. Ktosi z obyvateľov domu priniesol čpavok, bojovníkovi prikladajú škrtidlo.
„Šaj cho, kuyž kuylychaj na mali (V poriadku, pes na krívanie neumiera)“, - hovorí milicionár od bolesti sa škeriacemu bojovníkovi. Je to osetská analógia ruského príslovia „Do svadby sa zahojí“. Územčistý pracovník MV Južného Osetska obrovskými, robotníckymi rukami oplachuje ranenému hruď a tvár chladnou vodou z vedra. „Dobre, poďme“, - hovorí milicionár, držiac raneného popod plece.
„Odkiaľ si, mládenec?“ - pýta sa ma starec Inal. „Z Moskvy, som novinár“, - odpovedám. „Poďme si zajesť“, - chripí prefajčeným hlasom bývalý mierotvorca. - „Vojna je vojna, ale jesť treba“.
„Dnes prídu Rusi, oni nám pomôžu“, - hovorí Inal, zapaľujúc kúsok suchého liehu položený na plynovom šporáku: „Len aby bachli na Gori, alebo aj na Tbilisi - nič viac nechcem“. „Gruzínske tanky sú už v meste. Bez Rusov nám bude ťažko“, - uchlipkáva bývalý mierotvorca práve uvarenú kávu.
Neostáva mi iné, než mlčať. Avšak naše mlčanie naruší prílet dvoch gruzínskych lietadiel Su-25. Jedno začína zo zábavy páliť na dom, v ktorom sa nachádzame. S Inalom okamžite schádzame do pivnice.
A tu opäť: vlhkosť a temnota. Malý priezor je vidno len v škáre, ktorou sú prestrčené potrubia. Smeruje priamo na juh - tam, odkiaľ útočia gruzínske specnaz (špeciálne jednotky - pozn. prekl.). Preto neradno strkať hlavu do otvoru - odtiaľ často lietajú guľky a s praskavým zvukom „čkkk“ odskakujú od betónového stropu pivnice.
Pristihujem sa pri myšlienke, že celý môj krátky život, celá výchova, starostlivo mi odovzdaná mojimi dedmi a babičkami, všetky moje univerzity, múdre knihy, ktoré som doposiaľ prečítal - to všetko je príprava práve na túto minútu, keď nad hlavou vybuchujú granáty, a vy inštinktívne vťahujete hlavu medzi plecia a mohutný prameň potu steká dole chrbtom na kríže. Zdá sa, akoby smrť bola tu kdesi povedľa - že vonia pivničnou vlhkosťou a chrastami zaschnutými na lícnej kosti. Teraz, keď lietadlá znova nalietavajú do obrátky, aby na vás vystrelili náboje, a vy viete, že ich vystrelia, len čo hukot ich turbín bude znieť z bližšia a žalostnejšie. Teraz začínajú prichádzať na um myšlienky o tom, že to môže byť váš posledný deň. To nie je strach, ale skôr najhlbší smútok - veď ste ešte čosi nestihli urobiť, povedať.
Avšak odrazu lietadlá prerušujú bombardovanie a vracajú sa naspäť na juh, smerom ku Gruzínsku. Na čo by to? A v priebehu niekoľkých sekúnd z ulice počuť ohlušujúce, hruď trhajúce tisíchlasé „Rrrrrrrrrrrrrrraaaaaaaaaaaaa!!!“ - to je krik ľudí vítajúcich kolónu ruskej techniky, ktorá vstúpila do Cchinvali. „AAA!!! Prišli naši!, - divo kričí Inal. - Teraz im my ukážeme, do ich materí!!!“
Vybehujem na ulicu, kdesi, akoby v blízkosti, počuť hukot ruskej techniky. Ruskí vojaci vytláčajú gruzínske vojská z Cchinvali. Pribieha ku mne človek s obrovskými, od hrôzy nepríčetnými očami. „Pomôžte! Čo bude so mnou?!! Som Gruzínec, pracoval som tu, v Cchinvali. Som robotník, kam sa mám podieť?“ - kričí lámanou ruštinou. „Utekajte“, - hovorím, a opäť spoznávam celú podlosť vojny, ktorou trpia predovšetkým pokojní obyvatelia, ktorí sa ničím neprevinili. Ručička na hodinkách ukazuje 15.00.